Špeciál » Ako duch komunizmu vládne nášmu svetu

Ako duch komunizmu vládne nášmu svetu (XIII): Ovládnutie médií

Obsah

1. Masová indoktrinácia v komunistických krajinách

2. Komunistická infiltrácia západných médií a Hollywoodu

3. Ľavicová zaujatosť ľudí pracujúcich v médiách

4. Prevaha liberalizmu a progresivizmu v médiách

5. Filmový priemysel: prvá línia boja proti tradíciám

6. Televízia: ako sa mravný úpadok dostal do každej domácnosti

7. Médiá: Kľúčové bojisko v totálnej vojne

8. Prinavrátenie dôveryhodnosti médiám

Vplyv médií v modernej spoločnosti je obrovský a rastie každým dňom. Preniká do komunít každého formátu, od miestnych až po globálne. S rozmachom sociálnych médií a s obsahom, ktorý vytvárajú používatelia, internet výrazne zvýšil rýchlosť aj dosah audiovizuálnej komunikácie.

Pri získavaní najnovších správ a analýz sa ľudia spoliehajú práve na médiá. V oceáne informácií majú jednotlivé médiá – od novín a časopisov cez rozhlas, film a televíziu až po webové stránky a sociálne siete – vplyv na to, aké informácie si ľudia prezerajú a ako si ich interpretujú. Médiá sú v pozícii, keď môžu ovplyvniť prvé dojmy ľudí týkajúce sa určitej témy, a tak majú značnú moc pri vytváraní psychologického primingu (kognitívny proces, pri ktorom podnet z minulosti ovplyvňuje neskoršie správanie a myslenie jedinca, pozn. prekl.). Spoločenské elity, najmä politici, môžu využívať médiá na určovanie toho, na čo sa má sústrediť pozornosť verejnosti, a môžu im slúžiť ako akýsi „maják“, ktorý má mobilizovať verejnosť. Témy, o ktorých informujú médiá, sa stávajú predmetom vážneho spoločenského záujmu. Zatiaľ čo otázky, o ktorých sa nepodávajú informácie, upadajú do zabudnutia a nevenuje sa im pozornosť.

V západných krajinách sa médiá tradične považujú za ochrancov pravdy a základných hodnôt spoločnosti. Novinári sú rešpektovaní pre svoje odborné znalosti a obetavú prácu. Ich úlohou je pravdivo, presne a včas informovať o významných udalostiach vo svete. Sú povinní podporiť spravodlivosť a odsúdiť protiprávne konanie, a zároveň presadzovať dobro. Ich poslanie presahuje hranice osobných záujmov jednotlivca, spoločnosti alebo politickej strany. Thomas Jefferson, otec Deklarácie nezávislosti a tretí prezident Spojených štátov, raz povedal: „Keby som sa mal rozhodnúť, či by sme mali mať vládu bez novín, alebo noviny bez vlády, ani chvíľu by som neváhal a uprednostnil by som to druhé.“^[1]

Médiá môžu slúžiť ako hlas spoločnosti buď na ochranu morálky, alebo sa môžu stať nástrojom zla. Uprostred morálneho úpadku ľudstva je pre médiá ťažké zachovať si poctivosť a plniť si svoje povinnosti pod tlakom mocenských záujmov a zoči-voči lákadlám finančného zisku.

Vydavateľ novín, Joseph Pulitzer, podľa ktorého je pomenovaná Pulitzerova cena, raz povedal: „Vzostup alebo pád našej republiky závisí od jej tlače. Spoľahlivá, nezaujatá, verejne činná tlač s vyškolenými inteligentnými ľuďmi, ktorí vedia rozpoznať, čo je správne, a s odvahou to aj vykonať, môže zachovať onú verejnú poctivosť, bez ktorej by bola vláda ľudu len obyčajným podvodom a výsmechom. Cynická, vypočítavá, demagogická tlač časom vytvorí ľud rovnako nízky ako je ona sama. Novinári budúcich generácií budú mať v rukách moc formovať budúcnosť republiky.“^[2]

V komunistických krajinách sú médiá pod kontrolou štátu. Tieto hlásne trúby režimu vymývajú mozgy masám a sú spolupáchateľmi komunistickej politiky teroru a zabíjania. V západných spoločnostiach sú médiá silne infiltrované komunistickým myslením, čím sa stávajú hlavnými propagátormi komunizmu a jeho protitradičných, protimorálnych a démonických trendov. Šíria lži a nenávisť, a tým len prilievajú olej do ohňa morálneho úpadku. Mnohé mediálne subjekty sa zriekli svojej povinnosti podávať pravdivé správy a ochraňovať morálne svedomie spoločnosti. Je nevyhnutné, aby sme si uvedomili, v akom stave sa dnes médiá nachádzajú, a aby sme do tejto oblasti opäť vrátili stratenú zodpovednosť.

1. Masová indoktrinácia v komunistických krajinách

Komunisti od samého začiatku považovali médiá za nástroj na vymývanie mozgov. V dokumente „Pravidlá komunistického zväzu“ z roku 1847, na ktorom sa podieľali Karl Marx a Friedrich Engels, sa od členov vyžadovala „revolučná energia a horlivosť v šírení propagandy“.^[3] Marx a Engels vo svojich článkoch často používali výrazy ako „stranícke bojisko“, „hlásna trúba strany“, „politické ústredie“ alebo „nástroj na ovplyvňovanie verejnej mienky“, aby vyjadrili charakter médií a ich úlohu, ktorá sa od nich vyžadovala.

Vladimír Lenin používal médiá ako nástroj na propagáciu, podnecovanie a organizovanie ruskej revolúcie. Pomáhal viesť oficiálne komunistické noviny Iskra a Pravda na podporu revolučnej propagandy a aktivizmu. Krátko po uchopení moci Komunistickou stranou Sovietskeho zväzu využíval médiá na domácu politickú indoktrináciu a na šírenie propagandy v zahraničí s cieľom vylepšiť svoj obraz a vyviesť revolúciu do zahraničia.

ČKS rovnako považuje médiá za nástroj na kontrolu verejnej mienky a za hovorcu strany. ČKS si veľmi dobre uvedomuje, že „pri uchopení a upevnení moci sa spolieha na zbrane a perá“.^[4] Chu Čchiao-mu, tajomník Mao Ce-tunga, už počas obdobia Jen’anu (1935 – 1947) presadzoval zásadu „stranícka povaha na prvom mieste“. Povedal, že stranícke noviny „musia preniesť názory a chápanie strany do každého článku, každej eseje, každej správy a každého bulletinu“.^[5]

Po nastolení svojej diktatúry zaviedla ČKS prísnu kontrolu médií a neskôr aj internetu. Používa ich ako nástroje na indoktrináciu Číňanov komunistickou ideológiou, na potláčanie disidentov, zastrašovanie verejnosti a zatajovanie alebo prekrúcanie pravdy. Mediálni pracovníci sú odborníci na autocenzúru, ktorí si neustále uvedomujú, že jediná chyba môže mať neblahé následky. Cenzúra preniká nielen do oficiálnych spravodajských kanálov, ale aj do osobných blogov a online komunít, ktoré sú monitorované a kontrolované rozsiahlou sieťou internetovej polície.

Súčasné čínske príslovie výstižne opisuje, akú úlohu zohrávajú médiá pod vládou ČKS: „Som strážnym psom strany, pri jej dverách sedím. Pohryziem každého, na koho strana ukáže, a toľkokrát, koľkokrát mi to strana prikáže.“ Nejde vôbec o prehnané tvrdenie. Každé komunistické politické hnutie začína manipuláciou verejnej mienky; médiá šíria lži, aby podnietili nenávisť, ktorá sa stupňuje a prerastá do násilia a zabíjania. Médiá zohrávajú v tomto smrtiacom mechanizme kľúčovú úlohu.

Počas masakru na Námestí nebeského pokoja v roku 1989 ČKS tvrdila, že demonštrujúci študenti boli násilnícki výtržníci, a použila to ako ospravedlnenie na nasadenie armády na potlačenie údajných „nepokojov“. Po masakri tvrdila, že armáda na nikoho nestrieľala a že na námestí nedošlo k žiadnym zraneniam.^[6] V roku 2001, v začiatkoch prenasledovania Falun Gongu, režim zinscenoval na Námestí nebeského pokoja tzv. incident sebaupálenia, aby túto prax vykreslil v zlom svetle a podnietil nenávisť voči praktizujúcim Falun Gongu po celej Číne a vo svete.^[7]

Riadiace kádre v jednotlivých výboroch na všetkých úrovniach ČKS pripisujú propagandistickej práci veľký význam a na túto úlohu vyčleňujú značné množstvo pracovníkov. Ku koncu roka 2010 pracovalo v celoštátnom propagandistickom aparáte viac ako 1,3 milióna zamestnancov, z toho zhruba 56 000 v propagandistických oddeleniach na provinčnej a okresnej úrovni, 1,2 milióna v miestnych propagandistických jednotkách a 52 000 ľudí v ústredných jednotkách propagandy.^[8] Toto číslo ešte nezahŕňa obrovský počet zamestnancov, ktorí boli zodpovední za monitorovanie a manipuláciu verejnej mienky na internete, ako napríklad internetová polícia, moderátori, komentátori kontrolovaní stranou a ďalší zamestnanci v rôznych formách vzťahov s verejnosťou.

Krajiny, v ktorých vládnu komunistické strany, bez výnimky využívajú veľké množstvo finančných prostriedkov na ovplyvňovanie médií. V priebehu rokov svojho fungovania sa komunistické štátne médiá zdokonalili do podoby efektívnych hlasných trúb svojich totalitných pánov. Využívajú všetky možné prostriedky na to, aby oklamali ľudí a otrávili ich myseľ.

2. Komunistická infiltrácia západných médií a Hollywoodu

Minulé storočie sa nieslo v znamení veľkých konfliktov medzi slobodným svetom a komunistickým táborom. Komunizmus počas celého tohto obdobia sa úspešne infiltroval do médií v západných krajinách a rozvracal ich. Táto kapitola sa zameriava predovšetkým na Spojené štáty, keďže americké médiá majú mimoriadne veľký vplyv v celosvetovom meradle.

Keď sa sovietsky režim chopil moci v Rusku, pokúsil sa získať kontrolu nad verejným diskurzom v západných krajinách tým, že vyslal svojich agentov, aby sa infiltrovali do západných médií a aby nalákali tamojších komunistických sympatizantov. Týchto ľudí potom režim s veľkým úspechom využíval na vyzdvihovanie Sovietskeho zväzu a zakrývanie brutality komunistickej vlády. Snahy sovietskej propagandy ovplyvnili veľký počet obyvateľov Západu a dokonca aj vládnu politiku západných krajín v prospech Sovietskeho zväzu.

Sovietska KGB využívala svojich agentov pôsobiacich v Spojených štátoch na priamu spoluprácu s prestížnymi americkými mediálnymi organizáciami. Medzi týchto agentov patrili napríklad John Scott, Richard Lauterbach a Stephen Laird z časopisu Time, ktorí využívali svoje pozície k tomu, aby sa mohli dostať do kontaktu s politikmi, celebritami a hlavami štátov. Okrem zhromažďovania širokého spektra spravodajských informácií, ovplyvňovali aj dôležité rozhodnutia na vysokých úrovniach týkajúce sa záležitostí politiky, ekonomiky, diplomacie, vojny a pod. Ďalší redaktor časopisu Time a sovietsky špión, Whittaker Chambers, neskôr dezertoval a napísal knihu Svedok (Witness), v ktorej detailne opisuje komunistickú podvratnú činnosť v Spojených štátoch.^[9]

Walter Duranty, moskovský korešpondent denníka The New York Times, získal v roku 1932 Pulitzerovu cenu za sériu článkov o Sovietskom zväze. Bývalý americký komunista Jay Lovestone a prominentný novinár Joseph Alsop sú presvedčení, že Duranty pôsobil ako sovietsky agent.^[10] Počas hladomoru v rokoch 1932 – 1933, ktorý spustošil Ukrajinu a ďalšie oblasti Sovietskeho zväzu, Duranty popieral, že hladomor vôbec existoval, nieto ešte, že by milióny ľudí umierali hladom. Tvrdil, že „akákoľvek správa o hladomore v Rusku je prehnaná a škodlivá propaganda“.^[11] Známy britský historik a uznávaný odborník na históriu Sovietskeho zväzu, Robert Conquest, vo svojej knihe Úroda žiaľu: Sovietska kolektivizácia a násilný hladomor (The Harvest of Sorrow: Soviet Collectivization and the Terror-famine) opísal dôsledky nepravdivých Durantyho správ takto: „Durantyho popieranie existencie hladomoru bolo považované za evanjelium. Duranty tak oklamal nielen čitateľov New York Times, ale vďaka prestíži novín ovplyvnil zmýšľanie nespočetného množstva ďalších čitateľov o povahe Josifa Stalina a sovietskeho režimu. A nepochybne ovplyvnil aj novozvoleného prezidenta [Franklina D.] Roosevelta v tom, aby uznal Sovietsky zväz.“^[12]

V tom istom čase prenikli komunistické a ľavicové myšlienky aj do Hollywoodu. Nemecký komunista a člen Tretej internacionály Willi Münzenberg si po svojom príchode do Spojených štátov uvedomil, že americký filmový priemysel by sa dal využiť ako nástroj na šírenie propagandy, čím by sa realizovali Leninove koncepcie týkajúce sa rozvoja a výroby filmov. Vyslal preto svojho dôveryhodného asistenta Otta Katza a svojho spolupracovníka Louisa Gibartiho, aby sa infiltrovali do filmového priemyslu. Katzovi sa veľmi úspešne podarilo preniknúť do spoločenských kruhov hollywoodskej elity a čoskoro založil pobočku organizácie komunistickej strany – Hollywoodsku protinacistickú ligu.

Postupnými krokmi sa začal upevňovať vplyv Sovietskeho zväzu vo filmovom priemysle. Mnohí filmoví tvorcovia v tom čase Sovietov priam zbožňovali a tieto nálady sa počas druhej svetovej vojny, keď sa Spojené štáty a Sovietsky zväz nakrátko stali spojencami proti nacistickému Nemecku, ešte viac prehĺbili. Istý slávny dramatik napríklad tvrdil, že nemecká invázia do Sovietskeho zväzu bola „útokom na našu vlasť“.^[13] V jednej replike z filmu Misia do Moskvy z roku 1943, ktorý mal podporiť sovietsko-americké spojenectvo, sa Sovietsky zväz vykresľuje ako krajina založená na rovnakých základných princípoch ako Spojené štáty.^[14]

Rovnako aj čínsky komunistický režim má veľký prospech z ľavicových médií a novinárov pôsobiacich v slobodnom svete. Medzi nimi vynikali ľavicovo orientovaní americkí novinári Edgar Snow, Agnes Smedleyová či Anna Louise Strongová. Edgar Snow vo svojej knihe Červená hviezda nad Čínou (Red Star Over China) vykreslil žiarivý obraz Mao Ce-tunga a ďalších vysokých predstaviteľov ČKS, pričom pred západnými čitateľmi zatajil ich zločiny a zlú povahu komunizmu. Mao vyhlásil: „Snow je prvým človekom, ktorý pripravil cestu pre priateľské vzťahy potrebné na vytvorenie jednotného frontu.“^[15] Agnes Smedleyová napísala mnoho článkov a kníh, ktoré lichotili ČKS a jej vodcom. Zo sovietskych archívov možno získať presvedčivé dôkazy o tom, že bola agentkou Kominterny, ktorá pracovala na podpore ozbrojenej revolúcie v Indii a zbierala spravodajské informácie pre Sovietov.^[16] Anna Louise Strongová bola takisto obdivovateľkou čínskeho komunistického hnutia. ČKS ocenila týchto troch amerických občanov tým, že vydala poštové známky na počesť ich „záslužnej činnosti“.

3. Ľavicová zaujatosť ľudí pracujúcich v médiách

Väčšina Američanov je presvedčená, že médiá sú jednostranne zaujaté. V rámci prieskumu agentúry Gallup z roku 2017 sa zistilo, že 64 % ľudí je presvedčených o zaujatosti médií v prospech demokratov. Pre porovnanie, len 22 % respondentov si myslí, že médiá sú naklonené republikánom.^[17] Vyvstáva teda otázka: ako je možné, že pri súčasnej konkurencii v spravodajskom sektore môže existovať takáto extrémna zaujatosť?

Aj keď reportéri a redaktori majú svoje vlastné politické a spoločenské názory, ich spravodajstvo by nemalo byť podfarbené osobným názorom – objektivita a neutralita sú kľúčovými zásadami novinárskej etiky. Podľa bežných trhových princípov by sa akákoľvek existujúca zaujatosť mala kompenzovať vznikom nových, neutrálnejších konkurentov.

Skutočnosť je však zložitejšia. Americký politológ Tim Groseclose v roku 2011 v knihe Ľavicový obrat: Ako liberálna zaujatosť médií kriví myslenie Američanov (Left Turn: How Liberal Media Bias Distorts the American Mind) použil prísne vedecké metódy na analýzu politických názorov hlavných amerických médií. Z jeho zistení vyplynulo, že médiá sa v priemere výrazne prikláňajú k liberalizmu a progresivizmu – teda oveľa viac naľavo, než zvykne byť naklonený bežný volič. „Mainstreamové“ médiá sú vychýlené dokonca ešte viac doľava oproti tomuto priemeru.^[18] V knihe sa uvádza, že väčšina pracovníkov v médiách, či už ide o majiteľov týchto spoločností alebo reportérov a komentátorov, patrí k liberálom, čo z objektívneho hľadiska vytvára tlak na tradicionalistov v tejto oblasti. Na tých zopár konzervatívnych žurnalistov pracujúcich v liberálnych mediálnych spoločnostiach sa podľa Grosecloseho nazerá ako na „mierne zlých alebo nehumánnych“. Aj keď títo novinári nie sú vytláčaní zo zamestnania, neodvážia sa verejne vyslovovať svoje politické názory, a už vôbec nie prezentovať konzervatívne názory v tlači alebo v televízii.^[19] Podľa prieskumu ABC News a Washington Post z roku 2013 sa 28 % novinárov v Spojených štátoch označovalo za demokratov v porovnaní so sotva 7,1 % tých, ktorí sa hlásili k republikánom.^[20]

Komunita pracovníkov v médiách odmieta názory, ktoré nezodpovedajú jej liberálnym preferenciám, čím sa vytvárajú politické názorové bubliny. Jednotlivci patriaci do tejto komunity sa považujú za súcitnú a inteligentnú elitu na čele spoločenského vývoja, zatiaľ čo na bežných občanov sa pozerajú zvrchu ako na zatvrdnutých obyčajných ľudí. Táto ľavicová zaujatosť odrádza študentov s konzervatívnymi názormi, aby si vybrali žurnalistiku za svoj hlavný odbor alebo aby sa po ukončení štúdia uchádzali o prácu v médiách.

Počas prezidentských volieb v USA v roku 2016 podporilo päťdesiatsedem zo sto najväčších novín v krajine demokratického kandidáta – s celkovým nákladom trinásť miliónov výtlačkov. Iba dvoje spomedzi sto najväčších novín s kombinovaným nákladom tristo tisíc výtlačkov podporili republikánskeho kandidáta.^[21] Mainstreamové médiá však nemusia nutne reprezentovať názory hlavného spoločenského prúdu. Prieskum verejnej mienky, ktorý v roku 2016 uskutočnila agentúra Gallup, preukázal, že 36 % amerických občanov sa označilo za konzervatívcov, zatiaľ čo liberáli tvorili len 25 %.^[22] To znamená, že ak by médiá presne odrážali názory väčšiny občanov, potom by sa ako celok neprikláňali k ľavici.

Je zrejmé, že príklon médií k ľavici nie je výsledkom vôle verejnosti. Je skôr výsledkom zákulisného presadzovania politickej agendy, ktorej cieľom je posunúť celý národ politicky smerom doľava. Rozdiel medzi konzervatívcami a liberálmi v roku 1996 predstavoval 22 %, v roku 2014 to bolo 14 % a v roku 2016 už len 11 %. Zastúpenie konzervatívcov zostalo stabilné, ale mnohí voliči zo stredu sa priklonili na stranu ľavice. V tejto demografickej zmene nesporne zohrávajú úlohu mainstreamové médiá, ktoré následne posilňujú ideologickú zaujatosť médií.

Prečo sú médiá tak veľmi naklonené smerom doľava? V 60. rokoch bola krajina pod silným vplyvom komunistickej ideológie a v Spojených štátoch sa rozmohli radikálne ľavicové sociálne hnutia. Radikálni študenti z tohto obdobia sa neskôr dostali do médií, do akademickej obce, vládnych agentúr a na umeleckú scénu, kde získali kontrolu nad verejným diskurzom. Dnes je drvivá väčšina univerzitných profesorov ľavicovo orientovaná a katedry žurnalistiky a literatúry vychovali generácie absolventov pod ľavicovým vplyvom. Pracovníci v médiách nedostávajú vysoké mzdy. To, čo ich poháňa v ich profesii, je často idealizmus a pocit zmysluplnosti. Tento idealizmus sa stal nástrojom na transformáciu médií na základňu ľavicového krídla.

Rovnako ako spravodajské médiá, aj filmový priemysel sa ocitol v obliehaní ľavice. Hollywood sa stal baštou ľavicovej propagandy. Ľavicovo orientovaní producenti pomocou sofistikovaných produkčných a rozprávačských metód propagujú ľavicové ideológie, ktoré sa dostali do celého sveta.  Zdá sa, že hlavnými témami hollywoodskych filmov je očierňovanie kapitalizmu a zdôrazňovanie triedneho konfliktu, zatiaľ čo sa vyzdvihuje nemorálne správanie či protiamerické nálady.

Autor Ben Shapiro v rámci práce na svojej knihe Propaganda v hlavnom vysielacom čase: Pravdivý hollywoodsky príbeh o tom, ako ľavica ovládla vašu televíziu (Primetime Propaganda: The True Hollywood Story of How the Left Took Over Your TV) viedol rozhovory s filmovými hercami a producentmi v Hollywoode. Podľa Shapira istý slávny producent povedal, že v jeho profesii je liberalizmus „100-percentne dominantný“ a že „každý, kto to popiera, buď žartuje, alebo nehovorí pravdu“. Na otázku, či odlišný politický postoj môže človeku brániť v tom, aby si zabezpečil prácu vo filmovom priemysle, producent odpovedal: „Jednoznačne.“ Ďalší slávny producent sa otvorene vyjadril, že Hollywood prostredníctvom svojich filmových diel predáva liberálne politické názory. „Momentálne je tu len jeden názorový prúd. A ten je veľmi progresívny.“^[23] Producent televízneho seriálu z policajného prostredia povedal, že seriál zámerne zobrazuje viac belošských zločincov, keďže „nechce prispievať k negatívnym stereotypom“.^[24]

Shapiro tvrdí, že rodinkárstvo v Hollywoode je skôr ideologického než rodinného charakteru: priatelia zamestnávajú svojich priateľov s rovnakými ideologickými názormi. Je až šokujúce, s akou otvorenosťou Hollywood priznáva svoj diskriminačný postoj voči konzervatívcom vo vnútri filmového priemyslu. Tí, ktorí hovoria o tolerancii a rozmanitosti, nie sú vôbec tolerantní, keď príde na rešpektovanie rozmanitosti ideológií.^[25]

4. Prevaha liberalizmu a progresivizmu v médiách

Walter Williams, zakladateľ žurnalistického vzdelávania a prvej žurnalistickej školy na svete na univerzite v Missouri, vypracoval v roku 1914 tzv. Novinárske krédo (The Journalist Creed). Definoval v ňom žurnalistiku ako nezávislé povolanie, ktoré si váži Boha a ctí ľudstvo. Novinári by mali byť „nepohnutí pýchou vlastného názoru alebo túžbou po moci“. Musia uplatňovať sebaovládanie, trpezlivosť, nebojácnosť a mať neustálu úctu voči svojim čitateľom.^[26] Po roku 1960, keď sa rozšíril progresivizmus, však objektivitu nahradilo presadzovanie záujmov a nestrannosť bola nahradená liberalizmom a progresivizmom.

V knihe Mediálna elita (The Media Elite, 1986) autor Samuel Robert Lichte napísal, že reportéri majú tendenciu pridávať do svojich správ o kontroverzných otázkach vlastné názory, ktoré sú ovplyvnené ich vzdelaním. Keďže väčšina ľudí v redakciách sú liberáli, spravodajstvo sa zmenilo v prospech liberálnych politických názorov.^[27] Jim A. Kuypers vo svojom výskume o vývoji americkej žurnalistiky za posledných dvesto rokov dospel k záveru, že dnešné mainstreamové médiá sú vo svojom personálnom obsadení aj v spravodajstve skôr liberálne a progresívne. Citoval liberálneho redaktora jedných z najväčších novín, ktorý povedal: „Príliš často sa prejavujeme ako liberáli a sme netolerantní k iným životným štýlom a názorom. … V týchto novinách nie sme v tomto smere veľmi diskrétni: Ak tu pracuješ, musíš byť jedným z nás. Musíš byť liberál, progresívec, demokrat.“^[28] V jednom z komentárov, ktoré publikoval denník The Wall Street Journal v roku 2001, bývalý reportér CBS Bernard Goldberg napísal, že moderátori hlavného spravodajstva sú takí zaujatí, že už ani sami „nevedia, čo je to vlastne tá liberálna zaujatosť“.^[29]

Napriek výsledkom prieskumov verejnej mienky, ktoré naznačujú, že Američania sú si vedomí zaujatosti médií, mnohí ľudia sú stále presvedčení o tom, že správy sú písané objektívne a komplexne a že to, čo sa v nich uvádza, je seriózna odborná analýza založená na informáciách z dôveryhodných zdrojov. Ľavicové médiá využívajú dôveru svojich čitateľov a divákov, aby im vštepovali svoj ideologický pohľad na svet. Keďže slobodné západné spoločnosti tradične zdôrazňujú potrebu pravdivých, objektívnych a spravodlivých médií, ľavicové médiá nešíria vždy len falošné správy, ktorými by verejnosť vyslovene klamali. Ako bude opísané nižšie, ich metódy sú rafinovanejšie a prepracovanejšie. 

Selektívne spravodajstvo

Každý deň sa na celom svete odohrá tisíce udalostí, ktoré stoja za pozornosť médií. Ale to, ktorým udalostiam sa venuje pozornosť alebo ktoré, naopak, ticho zmiznú z očí verejnosti, závisí takmer úplne od toho, čo sa médiá rozhodnú uverejniť.

Výber spravodajstva možno rozdeliť do troch kategórií. Po prvé, udalosti sa vyberajú výlučne alebo primárne podľa toho, ako veľmi dokážu pomôcť čitateľom prijať ideologický postoj ľavice. Po druhé, médiá namiesto toho, aby komplexne informovali o kontexte udalosti, uvádzajú len tie jej aspekty, ktoré podporujú ľavicový názor. A nakoniec, médiá majú tendenciu dávať väčší priestor tým, ktorí sa prikláňajú k ľavicovým názorom alebo ktorých vyjadrenia sa zhodujú s postojmi ľavice, zatiaľ čo ostatné organizácie a jednotlivci sú odsúvaní na vedľajšiu koľaj. Groseclose a Jeffrey Milyo napísali v roku 2005 prácu s názvom Miera zaujatosti médií (A Measure of Media Bias), kde uvádzajú: „Na každý hriech, ktorého sa dopustíme vedome … pripadnú stovky, či možno tisíce hriechov z opomenutia, keď si novinár vybral fakty alebo príbehy, o ktorých sa bude pravdepodobne zmieňovať len jedna strana politického spektra.“^[30]

Snáď najočividnejším príkladom selektívneho spravodajstva je nedostatočné informovanie o najväčšom prenasledovaní veriacich v novodobých dejinách. V Číne už od roku 1999 ČKS prenasleduje prívržencov Falun Gongu, ktorých je niekoľko desiatok miliónov. Napriek brutálnej kampani Strany zameranej na vyhladenie tejto pokojnej duchovnej viery – v rámci ktorej bolo mučených nespočetné množstvo obetí, boli odsúdení na nútené práce alebo dokonca zabití kvôli ich orgánom v štátnych a vojenských nemocniciach – sa o Falun Gongu v západných médiách písalo nepomerne málo. Väčšina mainstreamových médií, ktoré boli rôznymi spôsobmi ovplyvňované ČKS, uplatňovali autocenzúru alebo mlčali uprostred monštruózneho zásahu strany proti slobode viery a základným hodnotám ľudskej civilizácie. Niektoré zahraničné médiá sa dokonca podieľali na šírení klamstiev ČKS o Falun Gongu.

V tom istom čase sa objavil prúd, ktorý sa stavia proti komunizmu a podporuje návrat k tradíciám. Od mája 2020 vystúpilo z ČKS a jej pridružených organizácií v rámci hnutia Tuidang („Vystúpenie zo strany“) viac ako 350 miliónov ľudí. Napriek tomu sa však o takomto významnom fenoméne, ktorý má veľký význam pre budúcnosť Číny a celého sveta, hovorí v západných médiách len zriedkavo, ak vôbec.

Nastoľovanie tém

V 60. rokoch prišli mediálni analytici s významnou hypotézou, že práve médiá rozhodujú o tom, ktoré témy budú ľudia považovať za zaujímavé a vhodné na diskusiu. Americký politológ Bernard Cohen to presne vystihol, keď povedal, že tlač „možno nemusí byť stále úspešná v tom, aby ľuďom napovedala, čo si majú myslieť, ale je ohromujúco úspešná v určovaní toho, o čom majú premýšľať.“^[31] To znamená, že tlač môže určovať, aká dôležitosť sa pripíše určitej udalosti, a to tým, že rozhodne o množstve informácií, ktoré o danej udalosti poskytne, zatiaľ čo o rovnako dôležitých alebo dôležitejších otázkach môže informovať oveľa stručnejšie alebo vôbec. Zoberme si napríklad problematiku práv transrodových osôb. Hoci sa týka len veľmi malej časti populácie, stala sa ústredným bodom diskusie a je ukážkovým príkladom toho, ako sa médiám darí úspešne udávať smerovanie diskusie. Podobne sa do popredia verejného diskurzu dostal aj naratív o globálnom otepľovaní, ktorý je výsledkom dlhoročného spolčenia sa médií s rôznymi politickými záujmami (pozri šestnástu kapitolu).

Mnohé progresívne myšlienky, ako napríklad takzvaná sociálna spravodlivosť, rovnosť a feminizmus, si našli cestu do hlavných správ, zatiaľ čo zločiny komunizmu zostali bez povšimnutia. Bývalý hovorca Snemovne reprezentantov, Newt Gingrich, v roku 2018 napísal: „Akademická ľavica a jej spravodajské médiá, ako aj hollywoodski posluhovači sa odmietajú postaviť tvárou v tvár desivým dôkazom o bezhraničnej neľudskosti marxizmu.“^[32]

Rámcovanie

Existuje mnoho problémov, ktoré sú príliš veľké na to, aby sa dali ignorovať, a v týchto prípadoch médiá používajú metódu rámcovania na ovplyvnenie informačného prostredia. Hnutie za sexuálne oslobodenie a štátna sociálna politika v 60. rokoch viedli k rozpadu rodiny, k zhoršenie miery chudoby a nárastu kriminality. Ľavica však využíva médiá a Hollywood, aby vytvorila obraz silnej a nezávislej slobodnej matky, pričom zakrývajú skutočné sociálne problémy, ktoré sa za týmto fenoménom skrývajú. Získavajú si odborníkov, ktorí obviňujú zo zlého finančného a sociálneho postavenia menšinových skupín systémovú diskrimináciu, čím zastierajú skutočné príčiny – mnohé z nich majú korene v komunizme. Prevaha takýchto naratívov je do veľkej miery výsledkom tajnej dohody medzi médiami a politickými silami.

Metóda rámcovania je viditeľná najmä vo výskyte naratívov, ktoré predchádzajú faktom. V objektívnom spravodajstve autor zosumarizuje fakty, aby tak vytvoril príbeh. Ale reportéri a redaktori, ktorí majú predsudky k danej problematike, formujú fakty tak, aby zapadali do naratívu, ktorý potvrdzuje ich predsudky.

Využívanie politickej korektnosti na presadzovanie autocenzúry

Politická korektnosť, silný nástroj komunizmu, hlboko preniká do médií. Mnohé médiá uplatňujú politiku politickej korektnosti, či už je to uvedené priamo v smernici o štýle písania, alebo je to nepriamo naznačené, a tá ovplyvňuje informácie, ktoré sa môžu alebo nemôžu uvádzať, a ako by sa mali prezentovať. Kvôli právnym predpisom o „trestných činoch z nenávisti“, ktoré platia v niektorých európskych krajinách, sa mnohé médiá neodvážia podávať správy o zločinoch spáchaných prisťahovalcami, napriek tomu, že takéto zločiny sa stali vážnym spoločenským problémom a ohrozujú vnútornú bezpečnosť týchto krajín. Americké mediálne organizácie sa pri informovaní o trestných činoch takisto podrobujú autocenzúre a často vynechávajú imigračný status páchateľov. 

Západné médiá spolu s ľavicovými politickými skupinami a akademickou obcou vytvorili lexikón politicky korektného jazyka. V médiách sa používa tak často, že sa tento jazyk zakorenil hlboko do vedomia verejnosti a na podprahovej úrovni ju ovplyvňuje.

Nálepkovanie konzervatívnych informačných zdrojov s cieľom eliminovať ich vplyv

Aby liberálne médiá vytvorili dojem, že ich spravodajstvo je vyvážené, nemajú inú možnosť, ako prinášať informácie o názoroch konzervatívcov alebo konzervatívnych think tankov. Médiá však pri citovaní týchto zdrojov zvyčajne používajú nálepky ako „krajná pravica“, „pravica“ alebo „náboženská pravica“, čím nenápadne naznačujú, že ich názory sú predpojaté alebo nedôveryhodné. Naopak, pri citovaní liberálov alebo liberálnych think tankov médiá zvyčajne používajú neutrálne označenia ako „vedec“ alebo „expert“, čím sa snažia navodiť dojem, že tieto názory sú nestranné, objektívne, racionálne a dôveryhodné.

Len čo médiá presadia ľavicový názor, premietne sa to do všetkých oblastí spoločnosti. V článku denníka New York Times z októbra 2008 s titulkom „Vo svetlách reflektorov dominujú liberálne názory“ sa uvádza: „Počas tohto volebného obdobia môžu návštevníci divadiel v New Yorku vzhliadnuť približne tucet vyložene politických hier o Iraku, o korupcii vo Washingtone, o feminizme alebo imigrácii; nedočkajú sa však žiadnej hry s konzervatívnym zameraním.“^[33]

Politické zafarbenie médií sa odráža aj v ich informovaní o priebehu demokratických volieb. O liberálnych kandidátoch sa píše pozitívne, zatiaľ čo kandidáti, ktorí zastávajú tradičné názory, sa stretávajú s väčšou kritikou. Takéto správy a „odborné“ analýzy majú obrovský vplyv na voličov.

Groseclose zistil, že viac ako 90 % reportérov vo Washingtone volilo demokratov. Z výpočtov Grosecloseho vyplýva, že v prípade bežných volieb pomáha zaujatosť médií demokratickým kandidátom približne o 8 až 10 percentuálnych bodov. Napríklad, ak by neexistovala zaujatosť médií, John McCain by zvíťazil nad Barackom Obamom v pomere 56 % ku 42 %, namiesto prehry v pomere 46 % ku 53 %. ^[34]

5. Filmový priemysel: prvá línia boja proti tradíciám

Hollywood ako medzinárodný symbol americkej kultúry slúži na šírenie amerických hodnôt po celom svete a prispieva k ich upevňovaniu. Stal sa však aj nástrojom, ktorý vystavuje celé ľudstvo pokriveným, protitradičným hodnotám.

Dnes si už väčšina Američanov len ťažko dokáže predstaviť, že sa rodiny v 30. a 40. rokoch minulého storočia nemuseli obávať negatívneho vplyvu filmov na deti, pretože vtedajší filmový priemysel sa riadil prísnymi morálnymi predpismi. V roku 1930 zaviedol filmový priemysel za silnej podpory cirkví Kódex filmovej produkcie, všeobecne známy ako Haysov kódex. Jeho prvou zásadou bolo, že sa nesmel vyprodukovať žiadny film, ktorý by znižoval morálnu úroveň divákov. Nikdy sa nesmelo stať, aby diváci sympatizovali so zločinom, protiprávnym konaním, zlom či hriechom. Zásada Haysovho kódexu týkajúca sa otázok súvisiacich so sexualitou spočívala v zachovaní posvätnosti manželstva; kinofilmy nesmeli vzbudzovať dojem, že nízke formy sexuálnych vzťahov sú prijateľnou normou. Cudzoložstvo, aj keď bolo niekedy potrebné ako súčasť zápletky, sa nemalo ospravedlňovať, ani zobrazovať atraktívnym alebo explicitným spôsobom.

Po roku 1950 však sexuálne oslobodenie spôsobilo kultúrne a morálne otrasy. Rozmach televízie v amerických domácnostiach vyvolal obrovský tlak na trh a rivalitu medzi filmovými producentmi. Hollywood začal čoraz viac ignorovať Haysov kódex. Napríklad film Lolita (1962), nominovaný na Oscara v roku 1962, ktorý bol adaptáciou rovnomenného románu, zobrazoval cudzoložný a pedofilný vzťah medzi mužom a jeho 12-ročnou nevlastnou dcérou. Hoci po uvedení do kín dostal tento film negatívne aj pozitívne recenzie, dnes má na Rotten Tomatoes, portáli filmových a televíznych recenzií, 91-percentné hodnotenie. To odzrkadľuje obrovské zmeny v spoločenskej morálke, ku ktorým došlo v posledných desaťročiach.

Kontrakultúrne hnutia na konci 60. rokov viedli k nabúraniu tradičnej morálky a poriadku v hollywoodskej produkcii. Viacero kultových filmov zobrazujúcich témy vzbury odrážalo úpadok, ktorý sa rozmáhal v americkom filmovom priemysle. Ako sme uviedli v predchádzajúcich kapitolách, jednou z kľúčových taktík komunizmu je postaviť kriminálne správanie do ušľachtilého alebo spravodlivého svetla. Kriminálny film Bonnie a Clyde z roku 1967 je založený na skutočnom príbehu lupičov z obdobia Veľkej hospodárskej krízy. Počas Veľkej hospodárskej krízy sa mnohé rodiny ocitli bez strechy nad hlavou po tom, ako im banky zabavili domy. Hlavní hrdinovia vo filme sú zobrazení ako tí, ktorí vyjadrujú spravodlivý hnev nad týmto javom a ktorí bojujú proti nespravodlivosti tým, že páchajú bankové lúpeže a vraždia. Film, ktorý je jedným z prvých hollywoodskych zobrazení hrubého násilia, má podobný naratív ako príbeh Robina Hooda. Zločinecká dvojica, ktorú hrajú pohľadný herec a krásna herečka, je vykreslená ako dvojica s prirodzeným zmyslom pre spravodlivosť. Policajti sú naopak stvárnení skôr ako neschopné figúrky, než ako ochrancovia zákona a poriadku. Smrť Bonnie a Clydea, ktorých v závere filmu vláka polícia do pasce, mala na dospievajúcich divákov hlboký vplyv. Obaja boli považovaní za mučeníkov, akoby sa obetovali pre nejakú veľkú vec.

Téma zločinu a násilia zobrazená vo filme šokovala hlavný prúd americkej spoločnosti, no našla veľkú odozvu medzi rebelujúcimi študentmi. Mládež začala napodobňovať spôsob vyjadrovania a štýl obliekania titulných postáv, ich pohŕdanie tradíciami a zvyklosťami.  Niektorí sa dokonca pokúšali imitovať spôsob, akým táto dvojica zahynula.^[35] Hoci v prvej recenzii v časopise Time bol film hodnotený ako oplzlý a plný dejových medzier, hlavné hviezdy snímky sa už o niekoľko mesiacov objavili na obálke časopisu, pričom na titulnej strane bolo uvedené: „Film Bonnie a Clyde dosiahol nielen že nečakaný úspech desaťročia, ale podľa názoru čoraz väčšieho počtu divákov a kritikov je aj najlepším filmom roka.“^[36] Jeden z recenzentov istej ľavicovej publikácie napísal článok, v ktorom prirovnával Bonnie a Clydea ku kubánskemu vodcovi partizánov Ernestovi „Che“ Guevarovi a teroristovi Vietkongu Nguyễn Văn Trỗi-ovi.^[37] Istá radikálna skupina mladých ľudí tvrdila: „My nie sme žiadni potenciálni Bonnie a Clyde, my sme skutoční Bonnie a Clyde.“^[38] Okrem glorifikácie zločinu sa film Bonnie a Clyde vyznačoval dovtedy nevídanou mierou sexuality. Film však aj napriek tomu našiel uznanie u kritikov, získal desať nominácií na Oscara a bol ocenený v dvoch kategóriách. Hollywood sa odklonil od svojich tradičných zásad.

Film Absolvent, ktorý sa objavil na plátnach kín koncom roka 1967, odrážal obavy a vnútorné konflikty vtedajších vysokoškolákov. Snímka zobrazuje čerstvého absolventa vysokej školy, ktorý sa ocitol na životnej križovatke, keďže tradičné hodnoty generácie jeho otca sa mu začali zdať nudné a pokrytecké. Namiesto toho, aby nastúpil do práce, rozhodne sa pre vzťah so staršou vydatou ženou, ale následne sa zamiluje do jej dcéry, ktorá tento románik odhalí. Na konci filmu hlavný hrdina vtrhne do kostola, kde sa dcéra práve vydala za niekoho iného, a spoločne s mladou ženou utečú. Vo filme Absolvent sa objavuje spleť mladíckej vzbury, nekontrolovanej pudovosti a ďalších motívov, ktoré odrážajú zmätené, protitradičné prostredie rebelujúcej mládeže. Film bol mimoriadne úspešný, priniesol nielen vysoké tržby do kín, ale získal aj sedem nominácií na Oscara a v jednej kategórii dostal ocenenie.

Filmy ako Bonnie a Clyde a Absolvent odštartovali éru nového Hollywoodu. Koncom roka 1968 bol Haysov kódex nahradený moderným systémom hodnotenia filmov (boli rozdelené do kategórií podľa stupňa spoločenskej škodlivosti, pozn. prekl.). To znamená, že sa mohli premietať filmy s akýmkoľvek obsahom, ak boli správne klasifikované. Tým sa výrazne uvoľnila morálna sebadisciplína zábavného priemyslu a zmazali sa kritériá pre hodnotenie toho, čo je dobré a čo zlé. Týmto spôsobom tvorcovia zábavných programov a zamestnanci médií oddelili morálku od svojej tvorby a získali tak voľnú ruku pre zobrazovanie nemorálneho a škodlivého obsahu. Zvrátená zábava upútavala divákov prostredníctvom lacnej, vzrušujúcej a ľahko dostupnej stimulácie. Medzitým producenti prepadali chamtivosti a túžbe po obrovských komerčných ziskoch.

Film je mimoriadne silné médium, ktoré dokáže vykresliť presvedčivú atmosféru a realisticky stvárniť jednotlivé postavy. Zručný režisér dokáže na mnohých úrovniach meniť názory divákov, najmä mladých a vnímavých, formovať ich pocity a pohľad na svet. Jeden známy filmový producent raz povedal: „Dokumentárne filmy presvedčia tých, ktorí sú už presvedčení. Filmová fikcia dokáže presvedčiť tých, ktorí ešte neboli presvedčení.“^[39] Inými slovami, dokumentárne filmy posilňujú hodnoty, ktoré diváci už vyznávajú, zatiaľ čo filmová fikcia využíva fascinujúce príbehy na to, aby svojim nevedomým divákom vštepila nové hodnoty.

Producent a predstaviteľ hlavnej mužskej úlohy vo filme Bonnie a Clyde je zástancom socializmu. Jeho historická dráma Červení z roku 1981 bola ocenená Oscarom a Zlatým glóbusom. V čase vrcholiacej studenej vojny sa vďaka tomuto filmu podarilo zmeniť stereotyp radikálneho komunistu na pokojného a sympatického idealistu.^[40] Vo svojom ďalšom filme nominovanom na Oscara, Bulworth (Škandál), si zahral liberálneho kandidáta na senátora, ktorý berie drogy, rapuje o socialistickom zdravotníctve a triednej nerovnosti, brojí proti korporátnej Amerike a najme si vraha, aby ho zabil a aby jeho dcéra mohla získať jeho životnú poistku.^[41] Film mal taký úspech, že ho niektorí nabádali, aby kandidoval na prezidenta Spojených štátov.

Po zavedení nového systému klasifikácie filmov začal Hollywood masovo produkovať filmy, ktoré kladne hodnotili zvrhlé správanie, ako napríklad sexuálnu promiskuitu, násilie, drogy a organizovaný zločin. Podľa istej štúdie, až 58 % hollywoodskych filmov vyprodukovaných v rokoch 1968 až 2005 bolo označených klasifikačným stupňom R (obdoba mládeži neprístupných filmov, pozn. prekl.).^[42] Jeden z prvých filmov s klasifikáciou R, Bezstarostná jazda (Easy Rider) z roku 1969, sa stal okamžite hitom a prispel k zvýšeniu záujmu o užívanie drog. Film zachytáva dobrodružstvo dvoch hipisáckych motorkárov obchodujúcich s kokaínom, ktorí si cestou na festival Mardi Gras užívajú „voľnú lásku“ v komunite, navštívia verejný dom a oddávajú sa halucinogénnym drogám. Pri natáčaní filmu boli použité skutočné drogy. Životný štýl postáv, ktoré sa oddávajú antisociálnemu pôžitkárstvu bez akýchkoľvek tradičných hodnôt, sa stal snom mnohých mladých ľudí. Režisér priznal: „Problém s kokaínom v Spojených štátoch vznikol naozaj kvôli mne. Pred filmom Bezstarostná jazda nebol na uliciach žiadny kokaín. Po Bezstarostnej jazde bol všade.“^[43]

Americký odborník Victor B. Cline vypracoval v 70. rokoch analýzu tridsiatich siedmich filmov, ktoré sa premietali v oblasti Salt Lake City. Zistil, že 57 % filmov zobrazovalo nečestnosť ako hrdinstvo alebo ako niečo ospravedlniteľné okolnosťami a 38 % filmov zobrazovalo zločin ako niečo, čo sa vyplatí, alebo ako vzrušujúcu zábavu bez negatívnych následkov. V prípade 59-tich percentách filmov hrdinovia zabili aspoň jednu osobu. Takisto zistil, že 72 % filmových hrdiniek bolo do určitej miery zobrazených ako promiskuitných a len jeden z filmov vyobrazoval normálny sexuálny vzťah medzi manželským párom. Iba 22 % filmov vykresľovalo hlavné postavy ako osoby žijúce v zdravom a spokojnom manželstve.^[44]

Častým argumentom proti kritike násilia a sexuality vo filmoch je tvrdenie, že takéto veci existujú aj v skutočnom živote a že filmy iba odrážajú realitu, a samy osebe na ňu nemajú negatívny dopad. Na základe vyššie uvedených údajov, a mnohých ďalších, je to však preukázateľne nepravdivé. Okrem toho, mnohé filmy z produkcie hollywoodskych ľavicových tvorcov prirodzene odrážajú ľavicové hodnoty, ktoré následne menia hodnoty spoločnosti. Podľa filmového kritika a bývalého hollywoodskeho scenáristu Michaela Medveda, liberálne zmýšľajúci sociálni revolucionári v Hollywoode útočia na hodnoty spoločnosti tým, že napádajú legitimitu rodiny, šíria sexuálne zvrátenosti a vyzdvihujú ohyzdnosť.^[45]

Iní zas tvrdia, že rozmach morálne zvráteného obsahu vo filmovom priemysle je len dôsledkom vplyvu trhových síl. Nech už sú však použité akékoľvek prostriedky, diabolské ciele sa napĺňajú s desivým úspechom. Je zarážajúce, akou rýchlosťou a s akou silou dokáže filmový priemysel zničiť spoločenskú morálku. V niektorých filmoch sa priam glorifikujú príšery či monštrá. Filmy, v ktorých sa človek mení na zviera alebo sa dokonca dopúšťa beštiality, sú v hollywoodskom mainstreame akceptované a oceňované. V duchovnom zmysle to možno chápať ako prejav nadvlády ducha komunizmu v našom svete, keďže ľudstvo dospelo až k tomu, že obdivuje to, čo je démonické a obludné.

Hoci sa tieto protitradičné filmy zaoberajú sociálnymi problémami a pôsobia sofistikovane, ich kritika spoločnosti je nanajvýš povrchná. Ohavné skutky, ktoré sa v tradičnej spoločnosti odsudzujú, sú vždy nejakým spôsobom racionálne odôvodnené, sú hodnotené kladne alebo sa dokonca javia ako pozitívne. Diváci pohrúžení do takýchto filmov sú vedení k tomu, aby považovali morálne normy za niečo, čo je podmienené okolnosťami. Konečným posolstvom vštepovaným do mysle divákov je to, že neexistuje jasná hranica medzi správnym a nesprávnym alebo dobrom a zlom, že tradície sú nudné a utláčajúce a že morálka je relatívna.

6. Televízia: ako sa mravný úpadok dostal do každej domácnosti

Televízia sa postupne stala súčasťou každodenného života a jej časté sledovanie môže zmeniť svetonázor ľudí bez toho, aby si to uvedomovali. Na základe výskumu, ktorý uskutočnil tím z amerického Strediska pre výskum médií (Media Research Center), sa zistilo, že čím častejšie ľudia sledujú televíziu, tým menej vyznávajú tradičné hodnoty, ako sú čestnosť, spoľahlivosť a spravodlivosť, a tým zhovievavejšie sú ich postoje k otázkam týkajúcich sa sexuálnej morálky, ako je napríklad mimomanželský sex, potraty a homosexualita.^[46]

Tento výskum porovnával dve skupiny ľudí: občasných televíznych divákov, ktorí uviedli, že veria v Boha, a pravidelných televíznych divákov, ktorí takisto uviedli, že veria v Boha. Hoci podiel tých, ktorí verili v Boha, bol u oboch skupín takmer rovnaký (85 % a 88 %), štúdia zistila, že čím viac človek sledoval televíziu, tým menej si vážil náboženské princípy. Napríklad, keď si mali ľudia v dotazníku vybrať, či by mali vždy žiť podľa Božieho učenia a Božích princípov, alebo by mali skĺbiť svoj osobný súbor morálnych zásad a hodnôt s Božím učením, tí, ktorí sledovali televíziu častejšie, mali tendenciu vybrať si druhú možnosť. Na základe takýchto údajov možno vo všeobecnosti usúdiť, že ľudia, ktorí sledujú televíziu, majú sklon k morálnemu relativizmu.

Už od 50. rokov minulého storočia je televízia neoddeliteľnou súčasťou každodenného života. Podobný účinok, aký majú televízne seriály a filmy pri formovaní hodnôt ľudí, majú aj diskusné relácie, situačné komédie a dokumentárne filmy, ktoré svojim divákom nenápadne vštepujú najrôznejšie pokrivené názory.

Vezmime si napríklad diskusné relácie. Televízne štúdiá si s obľubou pozývajú hostí, ktorých názory alebo správanie sú v rozpore s tradičnými hodnotami alebo ktorých život je plný konfliktov, prípadne si pozývajú „odborníkov“, aby s nimi diskutovali o niektorých kontroverzných otázkach týkajúcich sa morálky. Hostia sú vyzývaní k tomu, aby odhaľovali „hlboké“ a „zložité“ problémy svojho osobného života. Moderátor, odborníci alebo publikum v rámci relácie navrhujú rôzne „možnosti“ riešenia týchto problémov. Aby sa zabezpečila popularita takýchto programov, zvyčajne sa o rozhodnutiach hostí nevynášajú žiadne morálne závery. Mnohé programy sa tak stávajú miestom na demonštráciu skorumpovaného a pokriveného správania a pohľadu na svet. Ľudia postupne dospeli k presvedčeniu, že hodnoty, ktoré kedysi zastávali, by sa za niektorých osobitných okolností nemali uplatňovať. Tento pohľad popiera existenciu univerzálnych princípov.

Mnohé televízne programy sú plné hanebného a odpudivého obsahu, na ktorý sa dá len ťažko pozerať. Niektorí moderátori či moderátorky sa vyžívajú v používaní nadávok. Pomerne veľký počet programov vštepuje ľuďom prostredníctvom zábavy vulgárny vkus a protikultúrny alebo protitradičný obsah – práve keď sú diváci v stave uvoľnenia, a teda náchylnejší na sugesciu. Ako čas plynie, ľudí to vôbec neznepokojuje a dokonca tento obsah prijímajú a hodnotia ho kladne, čo oslabuje ich morálne zmýšľanie.

Predovšetkým situačné komédie prispievajú k normalizácii zvrátených hodnôt a spôsobov správania, s ktorými sa ľudia v každodennom živote stretávajú len zriedkavo, a to tým, že takýto obsah opakovane vysielajú a podnecujú divákov k tomu, aby sa na ňom zabávali. Ben Shapiro uvádza ako príklad scénu z epizódy „O pôrode“ (The One With the Birth) z populárneho amerického sitkomu Priatelia. Rossova lesbická exmanželka Carol čaká jeho dieťa. Ross je znepokojený tým, že lesbická milenka jeho bývalej ženy bude hrať v živote dieťaťa dôležitejšiu úlohu než on. Phoebe mu na to povie: „Vieš, keď som vyrastala, môj otec odišiel, mama umrela a nevlastný otec išiel za mreže, takže z kúskov všetkých mojich rodičov by som poskladala sotva jedného. A tu to maličké má troch celých rodičov, ktorým na ňom tak veľmi záleží, že sa hádajú, kto ho bude mať najradšej. A to sa ešte ani nenarodilo. Je to proste, je to to najšťastnejšie dieťa na celom svete.“^[47] Ako uvádza Shapiro, epizóda vykresľuje „tehotné lesby a domácnosti s tromi rodičmi nielen ako niečo normálne, ale aj obdivuhodné“.

Podľa poznatkov súčasnej medicíny sa v ľudskom mozgu vyskytuje päť rôznych typov elektrických signálov, resp. mozgových vĺn. Dva z nich, ktoré sa najčastejšie vyskytujú v stave bdelého vedomia, sú vlny alfa a beta. Keď sa ľudia zaoberajú prácou, ich dominantné mozgové vlny sú vlny beta. Prejavuje sa u nich zvýšená analytická schopnosť a tendencia používať logické myslenie. Osoba, ktorá vedie debatu, bude vykazovať prevažne beta mozgové vlny. Inými slovami, ľudia v stave prevládajúcich beta vĺn sú ostražitejší a menej dôverčiví. Keď sú však ľudia uvoľnení a dominujú u nich vlny alfa – ako je to napríklad pri sledovaní televízie – ich emócie preberajú iniciatívu a ich analytické schopnosti sa oslabujú. Za takýchto okolností sa ľudia nechajú podprahovo ovplyvniť tematikou a názormi, ktoré sú v danom programe prezentované.

Televízne programy začínajú znečisťovať ľudí už vo veľmi mladom veku. Výskum ukázal, že takmer dve tretiny programov (vrátane programov pre deti) obsahujú scény násilia. Ďalší výskum ukazuje, že sledovanie takéhoto obsahu znižuje citlivosť mladých ľudí voči násiliu a zvyšuje šancu, že sa neskôr vo svojom živote dopustia násilných činov. Niektoré detské programy sú nabité skrytými témami progresivizmu a liberalizmu, napríklad výučba homosexuality pod nálepkou „kultúrnej rozmanitosti“. Používajú sa v nich frázy ako „na celom svete je len jeden človek, ako si ty“, aby sa podporilo ničím nepodložené sebavedomie a koncept prijatia všetkých ľudí bez ohľadu na ich nemorálne správanie.

Televízia a filmy majú na mladých ľudí veľmi negatívny vplyv, pretože podporujú sklony k násiliu, sexuálnej aktivite neplnoletých a prispievajú k tehotenstvu mladistvých. Mladí ľudia uvádzajú médiá ako druhý najdôležitejší zdroj informácií o sexuálnej aktivite, hneď po hodinách sexuálnej výchovy. Na základe dvoch štúdií sa zistilo, že u dospievajúcich dievčat, ktoré často sledovali programy s vyobrazením sexuálnej aktivity, bola dvakrát vyššia pravdepodobnosť, že do troch rokov otehotnejú, v porovnaní s dievčatami, ktoré takéto programy sledovali zriedkavejšie. Takéto mediálne programy takisto zvyšovali riziko sexuálneho obťažovania a zapájania sa do nebezpečných aktivít.^[48] Ako poznamenal jeden z akademikov: „Médiá sú natoľko podmanivé a plné sexuality, že je ťažké pre akékoľvek dieťa, a dokonca aj pre kritika, sa tomu ubrániť. … Myslím si, že práve médiá sú našimi skutočnými sexuálnymi vychovávateľmi.“^[49] Vďaka mediálnemu vplyvu sa mimomanželský sexuálny styk, cudzoložstvo a iné správanie považujú za súčasť bežného životného štýlu – pokiaľ s tým všetky strany súhlasia, takéto správanie sa považuje za prijateľné.

V knihe Propaganda v hlavnom vysielacom čase (Primetime Propaganda) Shapiro skúmal takmer sto vplyvných amerických televíznych seriálov. Zistil, že postupom času tieto programy čoraz viac propagovali liberalizmus a ľavicové názory vrátane ateizmu, znevažovania viery, zavrhovania morálky, obdivovania promiskuity, násilia, feminizmu, homosexuality a transsexuality a odmietania tradičných manželských alebo rodičovských vzťahov. V takýchto programoch vystupujú ako hlavní hrdinovia nemilosrdní antihrdinovia bez štipky súcitu. Rozvoj takéhoto typu programov viedol k postupnému morálnemu úpadku. Propagácia týchto protitradičných životných štýlov mala veľký vplyv na spôsob myslenia širokej verejnosti, a najmä mladých ľudí.^[50] Napríklad, program, ktorý sa začiatkom roku 2000 vysielal na kanáli MTV päť krát do týždňa vo večerných hodinách, bez zábran propagoval medzi mladými divákmi zvrátené sexuálne správanie a obsah podobný ľahkému pornu.^[51]

Po zavedení systému kategorizácie filmov sa začali predávať mnohé pornografické filmy, pokiaľ boli označené kategóriou „X“ alebo „NC-17“. S rozvojom technológií sa tieto nemravné programy postupne dostávali z undergroundu do širokej distribúcie a bolo možné ich ľahko získať v požičovniach filmov, prostredníctvom platených televíznych kanálov a v hoteloch. Samozrejme, máloktorí hollywoodski producenti mali v úmysle podsúvať divákom skazené ideológie. Keď však samotní producenti súhlasia s koncepciami progresivizmu a liberalizmu, potom sa tieto skazené ideológie nevyhnutne dostanú na obrazovky. Skutočným cieľom je totiž morálny rozvrat, a producenti, ktorí sa príliš odchýlia od meradiel stanovených nebesami, sa stávajú pešiakmi zla.

7. Médiá: Kľúčové bojové pole v totálnej vojne

Pri dosahovaní politických cieľov sa komunistická filozofia boja neštíti žiadnych prostriedkov a nerešpektuje žiadne morálne hranice. V prezidentskej kampani v USA v roku 2016 sa kandidát Donald Trump vyslovil proti „politickej korektnosti“ a podporil opatrenia na odklon Ameriky od krajnej ľavice s cieľom vrátiť sa k tradičným hodnotám a právnemu štátu, obnoviť duchovnú vieru národa, znížiť dane na oživenie hospodárstva, zabezpečiť hranice a napraviť pokrivené obchodné vzťahy s komunistickou Čínou. Trumpova priamočiarosť privádzala liberálov do zúrivosti. Vyzbrojení mainstreamovými médiami sa naplno vrhli do útoku proti nemu a upustili prakticky od akejkoľvek snahy o vyváženú žurnalistiku.

Ľavicové médiá používali počas kampane najrôznejšie metódy na zámerné dehonestovanie a očierňovanie Trumpa, a zároveň ostrakizovali jeho podporovateľov, ktorých označovali za rasistov, sexistov, xenofóbov neznášajúcich imigrantov a nevzdelaných belochov. To znamená, že médiá sa snažili ovplyvniť výsledky volieb manipuláciou verejnej mienky. Takmer 95 % médií opakovane prognózovalo, že Trump tieto voľby s veľkou stratou prehrá. Napriek všetkým očakávaniam bol však Trump zvolený za prezidenta.

Za normálnych okolností by sa jednotlivé strany a ich priaznivci, nezávisle od toho, aká ostrá bola rétorika v predvolebnej kampani, mali po skončení volieb vrátiť späť k normálnemu fungovaniu. A čo je ešte dôležitejšie, médiá by mali dodržiavať zásadu spravodlivosti, uprednostňovať národné záujmy a zachovávať neutralitu. Po prezidentských voľbách v Spojených štátoch v roku 2016 však médiá pokračovali v predvolebnom šialenstve, a to aj za cenu ohrozenia svojej publicity. Väčšina médií zámerne ignorovala dosiahnuté výsledky Trumpovej administratívy, ako je rekordne nízka miera nezamestnanosti, prudký vzostup akciových trhov na rekordné hodnoty, americké diplomatické úspechy a takmer úplné zničenie teroristickej skupiny ISIS.

Podľa štúdie Newsbusters, analytickej pobočky Centra pre výskum médií, bolo v roku 2017  až 90 % správ o Trumpovi negatívnych. Začiatkom roka 2018 dosiahlo negatívne spravodajstvo 91 %. Rich Noyes, vedúci redaktor agentúry Newsbusters, dospel k záveru: „Niet pochýb, že žiadnemu prezidentovi sa nikdy nedostalo takého nepriaznivého spravodajstva, a to po takú dlhú dobu, ako práve Trumpovi.“ Okrem toho, médiá robia všetko pre to, aby nepodloženými obvineniami podkopávali Trumpovu administratívu. Médiá napríklad rozvírili konšpiračnú teóriu o sprisahaní medzi Trumpom a Ruskom, pričom dva významné denníky dokonca za takéto spravodajstvo získali prestížnu Pulitzerovu cenu. Podľa štúdie bolo vyšetrovanie sprisahania s Ruskom hlavnou témou večerných spravodajských relácií troch hlavných amerických médií, ktoré sa zaoberali Trumpom v predchádzajúcich dvoch mesiacoch, pričom táto téma zabrala takmer štvrtinu vysielacieho času týchto médií.^[52] Počas dvojročného vyšetrovania osobitným právnym poradcom sa však nenašli žiadne dôkazy, ktoré by tieto obvinenia potvrdzovali.^[53]

O médiách je známe, že z času na čas vygenerujú falošné správy. V roku 2017 jeden z televíznych spravodajských gigantov suspendoval na štyri týždne vysokopostaveného novinára bez nároku na mzdu, pričom museli urobiť opravu jeho práce z dôvodu, že vytvoril falošnú správu o tom, že keď bol Trump prezidentským kandidátom, nariadil generálporučíkovi Michaelovi Flynnovi, aby nadviazal kontakt s Ruskom.^[54] Reportér a producent, ktorý s týmto novinárom spolupracoval, nakoniec z televízie odišiel. Tento konkrétny tím pritom v minulosti dosiahol skvelé úspechy, vyhral štyri ceny Peabody a sedemnásť ocenení Emmy.

Keď Trump odsúdil násilnícky gang MS-13, najmä jeho členov, ktorí sa dopustili brutálnych vrážd po nelegálnom vstupe na územie Spojených štátov, povedal: „Nie sú to ľudia. Sú to zvieratá a my k nim musíme byť veľmi, veľmi nekompromisní.“ Mediálne výstupy však jeho slová okamžite vytrhli z kontextu a tvrdili, že Trump sa o nelegálnych prisťahovalcoch vyjadroval ako o zvieratách.

V júni 2018 sa v médiách a na internete vo veľkom šírila fotografia plačúceho honduraského dievčatka. Toto malé dievčatko a jej matku zastavila pohraničná hliadka, keď sa pokúšali tajne preniknúť do Spojených štátov. Médiá tvrdili, že dievčatko bola násilne oddelené od svojej matky a využili túto príležitosť na kritizovanie Trumpovej pohraničnej politiky a jeho postoja nulovej tolerancie voči nelegálnemu prisťahovalectvu. Neskôr časopis Time na titulnej strane skombinoval fotografiu dievčatka s fotografiou Trumpa a pridal titulok „Vitajte v Amerike“, aby tak Trumpa zosmiešnil. Otec dievčatka však neskôr médiám povedal, že pohraniční úradníci ju od matky neoddelili a že matka si dcéru vzala so sebou proti jeho vôli.^[55]

Americká verejnosť si je našťastie čoraz viac vedomá toho, že sa šíria aj falošné správy. Z prieskumu, ktorý v marci 2018 uskutočnila Univerzita Monmouth, vyplynulo, že počet Američanov, ktorí si myslia, že hlavné médiá občas prinášajú falošné správy, sa zvýšil z minuloročných 63 % na 77 %.^[56] V roku 2016 sa na základe prieskumu agentúry Gallup zistilo, že dôvera Američanov v médiá klesla na nové minimum, keď len 32 % ľudí malo „veľkú“ alebo „pomerne veľkú“ dôveru v médiá, čo je o 8 percentuálnych bodov menej ako v predchádzajúcom roku.^[57] Nie je prekvapivé, že majiteľ jednej veľkej mediálnej spoločnosti smutne skonštatoval, že „falošné správy sú rakovinou dnešnej doby“.^[58]

Z výsledkov amerických volieb vyplýva, že polovica Američanov podporuje Trumpa, avšak postoj médií je jednostranný. Za týchto abnormálnych okolností je Trump vystavený útokom a je dehonestovaný, pretože zaujíma konzervatívny politický postoj a presadzuje tradičné americké hodnoty a ideály, ktoré nemôžu koexistovať s protitradičnou ideológiou ľavice. Ak sa médiám podarí svojimi útokmi na Trumpa spôsobiť, že verejnosť k nemu stratí dôveru, tieto útoky splnia svoj základný cieľ – zabrániť spoločnosti v návrate k tradíciám.

Ešte viac znepokojujúce je však to, že mnohé médiá sa stali prostriedkami šírenia radikálnej rétoriky, vyvolávania nevraživosti a nenávisti a polarizácie obyvateľstva, čím sa ešte viac prehlbujú trhliny v spoločnosti. Základné etické princípy boli zavrhnuté a dôsledky sa ignorujú až do takej miery, že jedna strana pokojne zničí samú seba, len aby spôsobila pád oponenta. Krajinu to priviedlo do stavu extrémneho chaosu a nebezpečenstva.

8. Prinavrátenie dôveryhodnosti médiám

Vzhľadom na úlohu, ktorú médiá zohrávajú vo formovaní a usmerňovaní verejnej mienky, sa často označujú ako „štvrtá zložka moci“ štátu, popri výkonnej, zákonodarnej a súdnej moci. Pod vplyvom ducha komunizmu sa médiá efektívne využívajú na ovládanie a klamanie miliárd ľudí, pričom ničia ich tradície a morálku.

V západných krajinách sa mnoho liberálnych mediálnych spoločností stalo nástrojom na zatajovanie pravdy a klamanie ľudí. Mnohé z nich upustili od základnej profesionálnej etiky a dnes sa uchyľujú k najrôznejším bezohľadným útokom, urážkam a ohováraniu, bez ohľadu na to, aký dopad to bude mať na ich reputáciu alebo na spoločnosť.

Komunizmus bol úspešný, pretože využíval ľudské slabosti, ako je naháňanie sa za slávou a ziskom, nevedomosť, lenivosť, sebectvo, zneužitie solidárnosti, súťaživosť a podobne. Niektorí novinári sa pod rúškom poznania pravdy samoľúbo búria proti tradičným hodnotám. Niektorí sa prispôsobujú už aj tak morálne poklesnutému „verejnému dopytu“, len aby získali sledovanosť. Iní sa prispôsobujú zníženým štandardom kvôli svojej kariére. Niektorí zo závisti a nepriateľstva vytvárajú falošné správy. Ďalší veria falošným správam z nevedomosti a lenivosti. Niektorí zneužívajú láskavosť a pochopenie druhých pri presadzovaní sociálnej spravodlivosti, a tak nakláňajú celú spoločnosť na stranu ľavice, pričom na dosiahnutie svojich politických a ekonomických cieľov sa uchyľujú k bezohľadným taktikám.

Médiá však majú vznešené poslanie. Mali by byť zázemím, kde ľudia získajú informácie o verejných udalostiach a sú tiež dôležitou silou pri udržiavaní zdravého vývoja spoločnosti. Objektivita a nestrannosť sú základné etické požiadavky kladené na médiá a sú kľúčové z hľadiska dôvery, ktorú do nich ľudia vkladajú. V dnešných médiách však vládne chaos, ktorý vážne narúša dôveru ľudí v tieto médiá. Obnovenie poslania médií a prinavrátenie zašlej slávy spravodajskej profesii je ušľachtilou zodpovednosťou ľudí zamestnaných v tejto oblasti.

Obnoviť poslanie médií znamená, že médiá sa budú musieť snažiť hľadať pravdu. Mediálne spravodajstvo, ktoré informuje pravdivo, musí byť komplexné a musí vychádzať z úprimnej snahy. Pri informovaní o spoločenských udalostiach mnohé médiá prezentujú len časť pravdy, a to často zavádzajúcim spôsobom, ktorý môže napáchať viac škody, ako akákoľvek otvorená lož.

Médiá budú užitočné, ak budú pomáhať spoločnosti vážiť si a udržiavať morálku, keďže v ľudskej spoločnosti je prítomné dobro aj zlo. Zodpovednosťou médií je šíriť pravdu, vyzdvihovať cnosti, ako aj odhaľovať zlo a obmedzovať ho.

Aby sa médiá mohli prinavrátiť k svojmu poslaniu, musia venovať väčšiu pozornosť významným udalostiam, ktoré majú vplyv na budúcnosť ľudstva. V minulom storočí sme boli svedkami mnohých bojov medzi slobodným svetom a komunizmom. Hoci sa zdá, že ide len o ideologickú konfrontáciu, v skutočnosti je to boj na život a na smrť medzi spravodlivosťou a zlom, pretože komunizmus ničí morálku, ktorá drží civilizáciu pokope. Aj po páde komunistických režimov vo východnej Európe duch komunizmu stále pretrváva.

Keďže svet prechádza veľkými zmenami, pravda a tradičné hodnoty sú dôležitejšie ako kedykoľvek predtým. Svet potrebuje médiá, ktoré rozlišujú medzi dobrom a zlom, konajú dobro a udržujú verejnú morálku. Povinnosťou každého profesionálneho pracovníka z oblasti médií je prekračovať záujmy jednotlivcov, firiem a politických strán a predkladať ľuďom skutočnú realitu.

Dnes, keď čelíme morálnemu úpadku v mediálnej profesii, je nevyhnutné, aby čitatelia a diváci dokázali vedome rozlišovať medzi tým, čo je dobré a čo zlé, a aby racionálne skúmali informácie, ktoré prinášajú médiá. Ľudia musia posudzovať veci na základe tradičnej morálky, posudzovať spoločenské udalosti z hľadiska univerzálnych hodnôt, a tým podnietiť médiá k plneniu svojho historického poslania. To je zároveň kľúčom k tomu, aby sa ľudstvu podarilo odvrátiť od vplyvu komunistického ducha a nájsť cestu k lepšej budúcnosti.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK