Špeciál » Ako duch komunizmu vládne nášmu svetu

Ako duch komunizmu vládne nášmu svetu (XII): Sabotovanie školstva

Obsah

1. Komunistické elementy na základných a stredných školách

a. Ohlupovanie študentov

b. Deštruktívna povaha progresívneho vzdelávania

c. Ničenie morálneho charakteru študentov

d. Psychologická manipulácia

e. Infiltrácia vzdelávania

2. Komunizmus na západných univerzitách

a. Ľavicová predpojatosť na fakultách

b. Pretváranie tradičných akademických odborov komunistickou ideológiou

c. Ideologická infiltrácia za použitia nových akademických odvetví

d. Propagácia ľavicového radikalizmu

e. Popieranie veľkých amerických tradícií

f. Znevažovanie klasických diel západnej civilizácie

g. Monopolizácia učebných textov a vedných odborov

h. Univerzitná „prevýchova“: Vymývanie mozgov a ničenie mravov

3. Ako komunizmus zničil vzdelávanie v Číne

4. Návrat k tradičnému vzdelávaniu

ÚVOD

Vzdelanie hrá v rozvoji človeka a jeho sebarealizácii dôležitú úlohu. Udržuje stabilitu v spoločnosti a zaisťuje budúcnosť národa. Žiadna veľká civilizácia v dejinách ľudstva nebrala vzdelávanie na ľahkú váhu.

Základným účelom vzdelávania je udržiavať morálne štandardy ľudstva a zachovávať jeho kultúru, ktorú ľuďom zverili nebesá. Je to nástroj, pomocou ktorého sa odovzdávajú vedomosti a remeselné zručnosti a zabezpečuje sa socializácia ľudí. V súlade s tradíciou si vzdelaní ľudia vážia nebesá, veria v Boha a snažia sa byť cnostní a láskaví. Majú tiež rozsiahlu znalosť tradičnej kultúry a ovládajú aspoň jedno, prípadne viacero remesiel. Sú oddaní svojmu povolaniu a veria v láskavé zaobchádzanie s ostatnými. Títo ľudia sú piliermi spoločnosti, elitou národa a ochrancovia civilizácie. Svojím mimoriadnym charakterom a správaním si získavajú božskú priazeň a požehnanie.

Zničenie tradičného vzdelávania sa preto stalo nevyhnutným krokom pri realizácii plánu komunistického ducha pretrhnúť spojenie medzi človekom a nebesami. Na dosiahnutie tohto cieľa prijal komunizmus rôzne stratégie zamerané na to, aby napádal a podkopával vzdelávanie, či už na Východe, alebo na Západe.

Vo východných krajinách, ktoré sú domovom hlboko zakorenených kultúrnych tradícií, samotné klamstvá nestačia na vymývanie mozgov obyvateľstva. Komunistické strany systematicky vyvražďovali vzdelané spoločenské elity, aby zabránili týmto nositeľom kultúry odovzdávať tradičné dedičstvo národa ďalším generáciám. Súčasne bombardovali zvyšok obyvateľstva neustálou propagandou.

Keďže na Západe sú národné dejiny oveľa mladšie a tradície sú v porovnaní s východnou kultúrou relatívne nové, komunizmu to poskytuje živnú pôdu pre skrytú kontamináciu spoločnosti prostredníctvom rozvracania a sabotovania vzdelávacieho systému.

Úplný rozklad amerického školstva je jednou z najznepokojivejších vecí, ktoré túto krajinu postihli v posledných desaťročiach. Signalizuje to úspech v naplnení cieľa komunizmu infiltrovať sa do západnej spoločnosti a skorumpovať ju. 

Táto kapitola sa zameriava predovšetkým na Spojené štáty americké a ilustruje, ako komunizmus sabotoval vzdelávanie v slobodných spoločnostiach. Z tohto príkladu si môžu čitatelia sami odvodiť, ako je vzdelávací systém podobným spôsobom podkopávaný aj v iných krajinách.

Komunistická infiltrácia do amerického školstva sa prejavuje minimálne v týchto piatich oblastiach:

Šírenie komunistickej ideológie medzi mladými ľuďmi

Komunistická ideológia sa postupne dostala do západných akademických kruhov, prenikla do dôležitých tradičných študijných odborov a vytvorila nové vedné odbory, ktoré sa podriadili jej ideologickému vplyvu. Literatúra, história, filozofia, antropológia, štúdium práva, mediálne štúdiá a ďalšie odbory boli zaplavené najrôznejšími variantmi marxistickej teórie. „Politická korektnosť“ sa dnes stala hlavným usmernením pre cenzúru slobodného myslenia na univerzitách.

Obmedzovanie prístupu mladej generácie k tradičnej kultúre

Tradičné myslenie, skutočné dejiny a klasická literatúra boli rôznymi spôsobmi očierňované a marginalizované. Na zdôvodnenie toho sa bežne používajú argumenty, že klasické diela už nemajú žiaden význam pre súčasných študentov alebo že školské osnovy musia vytvoriť priestor pre väčšiu „rozmanitosť“ myslenia.

Znižovanie akademických štandardov už od základnej školy

Vzhľadom na postupné znižovanie úrovne výučby sú študenti mladších generácií menej gramotní a menej matematicky zdatní. Ich vedomosti sú nedostatočné a klesá aj ich schopnosť kritického myslenia. Pre týchto študentov je ťažké logicky a priamočiaro riešiť kľúčové otázky týkajúce sa života a spoločnosti, a ešte ťažšie je pre nich prezrieť klamstvá komunizmu.

Indoktrinácia mladých študentov pokrivenými názormi

S pribúdajúcim vekom sú týmto deťom vštepované také silné koncepty, že je pre nich takmer nemožné ich rozpoznať a napraviť.

Živenie sebeckosti, chamtivosti a pôžitkárstva u študentov

Zahŕňa to podnecovanie študentov k odporu voči autoritám a tradíciám, nafukovanie ich ega a zvyšovanie ich pocitu privilegovanosti, oslabovanie ich schopnosti chápať a tolerovať odlišné názory a zanedbávanie ich psychologického rastu.

Komunizmus dosiahol svoje ciele takmer vo všetkých týchto piatich oblastiach.

1. Komunistické elementy na základných a stredných školách

Hoci sa komunizmus najvýraznejšie prejavil na univerzitnej úrovni, hlboko ovplyvnil aj vzdelávanie na základných a stredných školách. Jeho vplyv podkopal intelektuálny rozvoj a vyspelosť detí, čo spôsobilo, že na vysokej škole sú náchylnejšie podľahnúť ľavicovým vplyvom. Kvôli tomu majú celé generácie študentov menej vedomostí a zníženú schopnosť uvažovať a kriticky myslieť. Progresívne vzdelávacie hnutie vedené Johnom Deweym iniciovalo tento trend pred viac ako sto rokmi. Následné reformy vzdelávania sa vo všeobecnosti uberali rovnakým smerom.

Okrem vštepovania ateizmu, evolučnej teórie a komunistickej ideológie sa na základných a stredných školách v Spojených štátoch takisto používa psychologická manipulácia, ktorá ničí tradičné vierovyznania a morálku žiakov. Študentom sa vštepuje morálny relativizmus a moderné koncepty, ktoré sú nositeľmi pokriveného postoja k životu. Deje sa to vo všetkých oblastiach vzdelávania. Vzhľadom na použité sofistikované opatrenia je takmer nemožné, aby sa študenti a verejnosť ubránili tomuto trendu.

Sovietsky dezertér z KGB, Jurij Bezmenov, o ktorom sme hovorili v piatej kapitole, už v roku 1985 uviedol, že komunistická ideologická infiltrácia v USA je v záverečnej fáze: „Aj keby ste začali hneď teraz, tu v tejto minúte, vychovávať novú generáciu Američanov, aj tak vám bude trvať 15 až 20 rokov, kým zvrátite ideologické vnímanie reality späť k normálnosti a vlastenectvu.“ ^[] 

Od doby, keď Bezmenov poskytol tento rozhovor, uplynulo vyše tridsať rokov. Počas tohto obdobia, aj keď sme boli svedkami pádu Sovietskeho zväzu a ďalších socialistických režimov vo východnej Európe, infiltrácia a podvratná činnosť komunizmu na Západe sa nezastavili. Komunistické elementy na Západe sa zamerali na školstvo ako na svoj hlavný cieľ. Ovládli všetky úrovne tejto inštitúcie, a začali presadzovať vlastné zvrátené teórie o vzdelávaní, pedagogike a rodičovstve.

a) Ohlupovanie študentov

Spojené štáty americké sú ústavnou republikou. Prezidentov, zákonodarcov, starostov miest a členov školskej rady si volia občania. To, či sa takýto politický systém môže realizovať spôsobom, ktorý je skutočne prospešný pre všetkých, závisí nielen od morálnej úrovne ľudí, ale aj od úrovne ich vedomostí a rozhľadenosti. Ak sa voliči neorientujú dobre v histórii, politických a hospodárskych systémoch a sociálnych otázkach, budú mať problém zvoliť funkcionárov, ktorí zakladajú svoj program na dlhodobých a zásadných záujmoch krajiny a spoločnosti. To ohrozuje budúcnosť krajiny.

V roku 1983, skupina odborníkov poverená americkým ministerstvom školstva, vypracovala po osemnástich mesiacoch výskumu správu Národ v ohrození. V správe sa uvádzalo:

„Aby naša krajina fungovala, občania musia byť schopní dospieť k spoločným názorom na zložité otázky, a to často v krátkom čase a na základe protichodných či neúplných dôkazov. Vzdelanie pomáha formovať tieto spoločné názory.“ Ako už dávno poznamenal Thomas Jefferson vo svojom slávnom výroku: „Nepoznám žiadnu inú bezpečnú zásobáreň najvyššej spoločenskej sily, ako je samotný ľud. A ak si myslíme, že nie je dostatočne osvietený na to, aby svoju právomoc uplatňoval so zdravým úsudkom, riešením nie je odobrať mu ju, ale formovať jeho úsudok vzdelávaním.“

Jednotlivci s nedostatočnými vedomosťami a slabými schopnosťami kritického myslenia nie sú schopní rozpoznať klamstvo a podvod. Komunizmus sa teda zameriava na oblasť vzdelávania, aby zabezpečil, že ďalšia generácia študentov bude hlúpa a nevedomá, bezbranná voči manipulácii.

Správa uvádza tieto ďalšie body:

„Vzdelanostné základy našej spoločnosti sú v súčasnosti podkopávané rastúcou vlnou priemernosti, ktorá ohrozuje samotnú budúcnosť nášho národa i ľudu. … Ak by sa nepriateľská cudzia sila pokúsila vnútiť Amerike takú priemernú úroveň vzdelávania, aká existuje dnes, celkom pravdepodobne by sme sa na to pozerali ako na vojnový akt. Dnes sme však dovolili, aby sa to stalo nám samým. Premrhali sme dokonca aj úspechy žiakov, ktoré sme dosiahli po spustení projektu Sputnik. Okrem toho, zlikvidovali sme základné podporné systémy, ktoré pomohli dosiahnuť tieto úspechy. V podstate sme sa dopustili aktu nepremysleného, jednostranného odzbrojenia v oblasti vzdelávania.“ ^[] 

Správa cituje analytika Paula Coppermana, ktorý povedal: „Po prvýkrát v histórii našej krajiny vzdelanostné schopnosti jednej generácie neprekonajú, nevyrovnajú sa, ba ani sa nepriblížia schopnostiam ich rodičov.“

Správa uvádza niekoľko šokujúcich zistení: okrem toho, že známky amerických študentov sú často v porovnaní so študentmi z iných krajín na spodných priečkach, 23 miliónov dospelých Američanov je funkčne negramotných – to znamená, že majú len úplne základné zručnosti čítania, písania a porozumenia obsahu textu. Miera funkčnej negramotnosti bola medzi sedemnásťročnými študentmi 13 % a v niektorých menej majetných skupinách dosahovala až 40 %.

V rokoch 1963 až 1980 sa výsledky testov školskej spôsobilosti (SAT), teda prijímacích skúšok na univerzitu, dramaticky znížili, pričom priemerné skóre v ústnej časti kleslo o viac ako 50 bodov a priemerné skóre matematických testov sa znížilo o takmer 40 bodov. „Mnohí sedemnásťroční študenti nemajú intelektuálne schopnosti ‚vyššieho stupňa‘, ktoré sa od nich očakávajú. Takmer 40 % z nich nie je schopných vyvodiť logický úsudok z písaného textu; iba pätina dokáže napísať presvedčivú esej; a len tretina dokáže vyriešiť matematickú úlohu, ktorá si vyžaduje niekoľko krokov.“ ^[]

V roku 2008 Mark Bauerlein, profesor angličtiny na Emory University, v knihe Najhlúpejšia generácia: Ako digitálna éra ohlupuje mladých Američanov a ohrozuje našu budúcnosť (The Dumbest Generation: How the Digital Age Stupefies Young Americans and Jeopardizes Our Future) zhromaždil údaje o znalostných medzerách amerických študentov v oblasti dejepisu, občianskej náuky, matematiky, vedy, techniky, výtvarného umenia a ďalších predmetov. Uviedol príklad skúšky z dejepisu z roku 2001 v rámci Národného hodnotenia vzdelávacieho pokroku (National Assessment of Educational Progress), v ktorej 57 % študentov dosiahlo skóre „pod úrovňou základných znalostí“ a iba 1 % dosiahlo „pokročilé“ skóre. Prekvapujúce je, že pri otázke typu „výber z viacerých možností“, v ktorej mali študenti vybrať, ktorá krajina bola spojencom USA počas druhej svetovej vojny, si 52 % z nich namiesto Sovietskeho zväzu vybralo Nemecko, Japonsko alebo Taliansko. Výsledky v iných predmetoch boli rovnakým sklamaním. ^[] 

Úpadok kvality vzdelávania v Spojených štátoch je zjavný. Od poslednej dekády 20. storočia sa v mnohých knihách o vzdelávaní objavoval pojem „dumbing down“ (ohlupovanie) a stal sa pojmom, ktorému sa americkí pedagógovia už nemôžu vyhnúť. John Taylor Gatto, učiteľ a výskumný pracovník v oblasti vzdelávania v meste New York, napísal: „Vezmite si učebnicu matematiky alebo rétoriky pre piaty ročník z roku 1850, a uvidíte, že tie texty boli v tom čase písané na úrovni dnešnej vysokej školy.“ ^[]

Aby americká Univerzitná rada predišla tomu, že sa bude americký vzdelávací systém javiť v zlom svetle, zmenila v roku 1994 skóre SAT. Keď sa v roku 1941 začala používať moderná podoba testov SAT, priemerný počet bodov v jazykovej skúške bol 500 bodov (z 800 možných). V 90. rokoch priemerný počet bodov klesol na 424, a tak Univerzitná rada týchto 424 bodov predefinovala na úroveň 500 bodov. ^[]

Pokles kvality vzdelávania sa neodráža len v poklese gramotnosti študentov. V dôsledku nedostatku základných vedomostí prudko klesli schopnosti kritického myslenia amerických študentov. Americký akademik Thomas Sowell poznamenal: „Nejde len o to, že Johnny nevie čítať, alebo dokonca že Johnny nevie myslieť. Johnny nevie, čo je myslenie, pretože myslenie sa na mnohých štátnych školách veľmi často zamieňa s cítením.“ ^[]

Dôvodom zhoršenia známok nie je to, že by dnešní študenti neboli rovnako inteligentní ako predtým, ale spôsobuje to komunizmus, ktorý v tichosti vedie vojnu proti ďalšej generácii, využívajúc pri tom vzdelávací systém ako svoju zbraň. Charlotte Thomsonová Iserbytová, bývalá hlavná politická poradkyňa amerického Ministerstva školstva, v roku 1999 napísala: „Dôvod, prečo Američania nerozumejú tejto vojne je ten, že sa vedie v tajnosti – v školách nášho národa, zameriavajúc sa na naše deti, ktoré sú uväznené v triedach. Účastníci tejto vojny používajú veľmi sofistikované a efektívne nástroje.“ ^[]

b) Deštruktívna povaha progresívneho vzdelávania

Odpor voči tradíciám na amerických základných a stredných školách sa začal s progresívnym vzdelávacím hnutím na začiatku 20. storočia. Nasledujúce generácie progresívnych pedagógov vytvorili celý rad podvodných teórií a štúdií, ktoré poslúžili na úpravu učebných osnov, zhoršenie kvality učebných materiálov a zníženie akademických štandardov. To prinieslo obrovské škody tradičnému vzdelávaniu.

Od Rousseaua k Deweymu

Dewey, otec amerického progresívneho vzdelávania, bol výrazne ovplyvnený myšlienkami švajčiarskeho filozofa 18. storočia, Jeana-Jacquesa Rousseaua.

Rousseau veril, že ľudia sú od prírody dobrí a že za ich morálny úpadok môžu len sociálne problémy. Tvrdil, že všetci ľudia sa rodia slobodní a seberovní a že ak by im bolo poskytnuté prirodzené prostredie, každý by mohol uplatňovať svoje vrodené práva. Nerovnosť, výsady, vykorisťovanie a strata vrodenej dobroty človeka, sú podľa neho len výsledkom vplyvu spoločnosti. Čo sa týka detí, Rousseau zastával model „negatívnej výchovy“, podľa ktorého mali byť deti ponechané na ich vlastné objavovanie. Takáto výchova nemala obsahovať náboženskú, morálnu ani kultúrnu výučbu.

Ľudstvo je v skutočnosti obdarené tak dobrotivosťou, ako aj zlobou. Bez výchovy k dobrosrdečnosti budú zlé stránky ľudskej povahy dominovať až natoľko, že ľudia nebudú považovať žiaden prístup za príliš podlý a žiaden hriech za príliš zlý. Rousseau svojou elegantnou rétorikou uviedol do omylu mnohých svojich nasledovníkov. Len ťažko možno odhadnúť škodlivý vplyv jeho pedagogickej teórie na západné školstvo.

Približne o storočie neskôr Dewey nadviazal tam, kde Rousseau skončil a pokračoval v jeho deštruktívnom diele. Podľa Deweyho, ktorý bol ovplyvnený Darwinovou evolučnou teóriou, by sa deti mali vymaniť z tradičnej výchovy rodičov, náboženstva a kultúry a mali by mať voľnú ruku v procese prispôsobovania sa svojmu prostrediu. Dewey bol pragmatik a morálny relativista. Veril, že neexistuje nemenná morálka a že ľudia by mali mať možnosť konať slobodne a správať sa podľa vlastného uváženia. Presadzovanie koncepcie morálneho relativizmu je prvým rozhodujúcim krokom k tomu, aby sa ľudstvo odklonilo od morálnych pravidiel stanovených nebesami.

Dewey bol jedným z 34 ľudí, ktorí sa podpísali pod prvý Humanistický manifest, spísaný v roku 1933. Na rozdiel od humanistov z obdobia renesancie má humanizmus 20. storočia vo svojej podstate korene v ateizme. Vychádza z moderných konceptov, ako je materializmus a evolučná teória, a považuje vesmír skôr za samovoľne existujúci než stvorený a tvrdí, že ľudské bytosti sú produktom nepretržitého biochemického procesu.

Podľa tejto rovnice je cieľom vzdelávania formovať a usmerňovať študentov podľa predstáv pedagóga – čo sa nijako zásadne nelíši od koncepcie „nového človeka“ Karla Marxa. Samotný Dewey bol demokratický socialista.

Americký filozof Sidney Hook povedal, že „Dewey dodal marxizmu epistemológiu a sociálnu filozofiu, ktorú Marx spolovice pochopil sám a spolovice načrtol vo svojich raných prácach, ale nikdy ju dostatočne nevysvetlil.“ ^[]

V roku 1921, keď v Rusku zúrila občianska vojna, Sovieti si našli čas na vydanie 62-stranového pamfletu s úryvkami z Deweyho diela Demokracia a výchova. V roku 1929 sa rektor Druhej štátnej univerzity v Moskve, Albert P. Pinkevič, vyjadril na dresu Deweyho pochvalne a uviedol, že jeho myšlienky sú veľmi blízke myšlienkam „Marxa a ruských komunistov“. ^[] Životopisec Alan Ryan napísal, že Dewey „poskytol intelektuálne zbrane pre slušný sociálnodemokratický, netotalitný marxizmus“. ^[]

Progresívni pedagógovia vôbec nezastierajú, že ich cieľom je zmeniť postoje študentov k životu. Na dosiahnutie tohto cieľa prevrátili všetky aspekty výučby vrátane štruktúry tried, učebných materiálov a metód, a tiež vzťahu medzi učiteľmi a študentmi. Osobnú skúsenosť považujú za nadradenú vedomostiam získaných z kníh alebo od učiteľov. Prednášky ustúpili do úzadia pred projektmi a rôznymi aktivitami.

Americká konzervatívna internetová stránka Human Events zaradila Deweyho Demokraciu a výchovu na piate miesto vo svojom zozname najškodlivejších kníh 19. a 20. storočia. Autori zoznamu uviedli, že Dewey „znevážil vzdelávanie, ktoré sa zameriavalo na tradičný rozvoj charakteru u detí a odovzdávanie pevných vedomostí, a namiesto toho podporoval výučbu ‚zručností‘ v myslení.“ ^[]

Všímaví kritici od samého začiatku upozorňovali na progresívne smerovanie v školstve. Kniha Mortiméra Smitha z roku 1949 pod názvom A šialene učiť: Pohľad laika na výučbu vo verejných školách (And Madly Teach: A Layman Looks at Public School Education) poskytuje prehľadné a komplexné stanovisko proti hlavným princípom progresívneho školstva. ^[] Progresívni pedagógovia odmietali takýchto kritikov ako „reakcionárov“ a používali rôzne spôsoby na ich potlačenie či ignorovanie.

Dewey pôsobil dvadsaťpäť rokov ako stály profesor na Kolumbijskej univerzite. Počas obdobia, keď na Pedagogickej fakulte vyučoval filozofiu výchovy, minimálne pätina všetkých učiteľov základných a stredných škôl získala vzdelanie alebo postgraduálny titul práve na Kolumbijskej univerzite. ^[] Na rozdiel od osobností, ako boli Marx, Engels, Lenin, Stalin či Mao, Dewey podľa všetkého nemal ambíciu stať sa revolučným guru alebo ovládnuť svet, ale systém školstva, ktorý vytvoril, sa stal jednou z najmocnejších zbraní komunizmu.

Študenti oddávajúci sa pôžitkom

Podľa Rousseauovej teórie výchovy sa ľudia rodia dobrí a slobodní, ale vplyvom spoločnosti sa stávajú zlými. Najlepšou metódou vzdelávania je preto nechať deťom voľnú ruku a podriadiť sa ich vlastným rozmarom. Pod vplyvom Rousseauových myšlienok sa progresívni pedagógovia už od čias Deweyho často pridŕžali týchto názorov: Človek by nemal študentom vnucovať hodnoty rodičov alebo učiteľov; deťom by sa malo umožniť, aby si počas dospievania robili vlastné úsudky a prijímali vlastné rozhodnutia.

Kedysi sa k takémuto názoru elegantne vyjadril anglický básnik Samuel Taylor Coleridge: „[Britský radikál John] Thelwall považoval za veľmi nespravodlivé ovplyvňovať myseľ dieťaťa vštepovaním akýchkoľvek názorov skôr, než dospeje do veku, keď je schopné samostatne sa rozhodovať a vybrať si. Ukázal som mu teda svoju záhradu a povedal som mu, že je to moja botanická záhrada. ‚Ako to?‘ začudoval sa, ‚veď je pokrytá burinou.‘ Odpovedal som: ‚Ach, to len preto, že zatiaľ nedospela do veku, keď je schopná samostatne sa rozhodovať a vybrať si. Ako vidíte, tá burina si tam dovolila slobodne rásť a mne sa zdalo nespravodlivé, aby som pôdu prispôsobil na pestovanie ruží alebo jahôd.‘“ ^[]

Pohotový básnik použil analógiu, aby svojmu priateľovi ozrejmil tento princíp: etiku a múdrosť je potrebné starostlivo pestovať. Ak necháme záhradu neudržiavanú, zarastie burinou. Ak nebudeme deti vychovávať, dovolíme, aby pri ich dospievaní prevládli negatívne stránky ľudskej povahy.

V ľudskej povahe existuje súčasne dobro aj zlo. Hoci sú deti v porovnaní s dospelými jednoduchšie a čistejšie, sú tiež náchylné na lenivosť, závisť, bojovnosť, sebectvo a iné negatívne vlastnosti. Spoločnosť je veľký farbiaci kotol. Ak deti nie sú riadne vychovávané, potom, kým dospejú do veku, keď sú „schopné mať vlastný úsudok a vybrať si“, budú už dávno znečistené zlými myšlienkami a návykmi. Na pokusy vychovať ich už bude v tom čase príliš neskoro.

Táto benevolencia voči študentom dosiahla svoje maximum v pedagogickom literárnom diele Summerhill: Radikálny prístup k výchove dieťaťa (Summerhill: A Radical Approach to Child Rearing), publikovanom v roku 1960. Autor knihy, A. S. Neill, založil v roku 1921 anglickú internátnu školu Summerhill, ktorej študenti mali v tom čase od päť do šestnásť rokov. Škola ponechávala deťom absolútnu voľnosť a nezávislosť. Deti sa mohli samy rozhodnúť, či budú alebo nebudú navštevovať niektorú z vyučovacích hodín, prípadne či vôbec pôjdu na výučbu. Na Neillove názory na vzdelávanie mal veľký vplyv Wilhelm Reich, filozof frankfurtskej školy a silný zástanca sexuálnej slobody. Často si spolu dopisovali.

Odhliadnuc od záležitostí týkajúcich sa učiva, škola bola mimoriadne laxná v otázkach etiky, disciplíny a vzťahov medzi mužmi a ženami. Vyznávala všetky možné protitradičné hodnoty. Podľa bývalého študenta, ktorý na škole študoval v 60. rokoch, mali študenti a študentky povolené fingovať svadby a spávať spolu. Neill dovoľoval zamestnancom a študentom spoločne sa kúpať nahým vo vonkajšom bazéne a niektorí zamestnanci mali povolené randiť so študentkami. Jeho 35-ročný nevlastný syn, ktorý na škole vyučoval keramické umenie, si často vodil dievčatá zo starších ročníkov do svojej izby. ^[]

Neill vo svojej knihe píše: „Každý starší žiak na škole Summerhill vie z mojich rozhovorov a z mojich kníh, že schvaľujem plnohodnotný sexuálny život pre všetkých, ktorí si ho želajú, bez ohľadu na ich vek.“ Dokonca naznačil, že ak by to zákon nezakazoval, otvorene by povolil chlapcom a dievčatám spoločné bývanie na izbe. ^[]  Keď bola kniha Summerhill publikovaná, rýchlo sa stala bestsellerom. Len v 60. rokoch sa jej predalo viac ako tri milióny výtlačkov a stala sa povinným čítaním na pedagogických fakultách.

Staré čínske príslovie hovorí: „Prísny učiteľ vychová vynikajúcich žiakov.“ Výskumy uskutočnené na Západe potvrdili, že prísni učitelia dosahujú v triede lepšie výsledky. Majú tiež pozitívnejší vplyv na správanie študentov. ^[]  Žiaľ, pod vplyvom progresivizmu a autonómie vo vzdelávaní, boli v Spojených štátoch a ďalších západných krajinách prijaté zákony, ktoré obmedzujú kompetencie učiteľov a rodičov pri vedení študentov. To spôsobilo, že učitelia sa začali báť viesť žiakov k poslušnosti. Zlé návyky študentov sa nenapravujú zavčasu alebo vôbec, čo vedie k prudkému poklesu ich morálky, ako aj študijných výsledkov.

Študent ako stredobod vzdelávania

Najdôležitejšou funkciou vzdelávania je uchovávať tradičnú kultúru ľudskej civilizácie a odovzdávať ju ďalej. Nikde to azda neplatilo viac ako v starovekej Číne, kde sa vychovávatelia a vzdelanci tešili najväčšej úcte. Ako hovorí jedno čínske príslovie: „Úlohou učiteľa je odovzdávať Tao, vyučovať klasické štúdiá a objasňovať nejasnosti.“ Deweyho progresívne pedagogické myslenie zbavuje učiteľov autority a znižuje ich dôležitosť. Jeho postoj je antiintelektuálny a proti zdravému rozumu – v podstate proti vzdelávaniu ako takému.

Zástancovia progresívneho vzdelávania tvrdia, že žiaci musia byť umiestnení do cestra pozornosti a musia mať možnosť samostatne skúmať, aby sa dopracovali k vlastným odpovediam. Skutočným zámerom progresívneho vzdelávania je odrezať študentov od ich väzieb na tradičnú kultúru. Tradičné učebné osnovy obsahujú poznatky nahromadené počas tisícročí ľudskej civilizácie. Popretie autority učiteľov v procese vzdelávania je popretím ich úlohy pri odovzdávaní poznatkov o civilizácii. Toto je skrytý motív komunizmu.

Daisy Christodoulová vo svojej knihe z roku 2014, s názvom Sedem mýtov o vzdelávaní (Seven Myths About Education), analyzuje a vyvracia mylné predstavy rozšírené v modernom vzdelávaní vrátane tvrdení, že „fakty bránia porozumeniu“, „vyučovanie vedené učiteľom je pasívne“, „projekty a aktivity sú najlepším spôsobom, ako sa niečo naučiť“, a „vyučovanie vedomostí je indoktrinácia.“ ^[] Väčšina týchto mýtov pochádza z progresívneho vzdelávania a odovzdávajú sa už po niekoľko generácií, pričom sa stali pohromou pre kultúru vzdelania. Vezmime si napríklad prvý mylný názor, že učenie sa faktov bráni skutočnému porozumeniu. Moderné americké vzdelávanie degradovalo tradičné metódy, ako je pozorné memorovanie, čítanie nahlas a precvičovanie, a charakterizovalo ich ako obyčajné „mechanické memorovanie“, „bifľovanie sa“ a „drilovanie“. Rousseau vo svojom románe Emil, alebo O školskej výchove z roku 1792 kritizoval memorovanie a verbálnu výučbu a Deweyho progresívni pedagógovia pokračovali v rozvíjaní týchto teórií.  

V roku 1956 americký pedagogický psychológ Benjamin Bloom a jeho spolupracovníci publikovali všeobecne známu Bloomovu taxonómiu, sústavu kategorizácie vzdelávacích cieľov. Tá rozdelila ľudské vnímanie do šiestich úrovní, od najnižšej po najvyššiu. V roku 2001 boli tieto úrovne zrevidované na „zapamätať si, porozumieť, aplikovať, analyzovať, vyhodnotiť a tvoriť“. Posledné tri sú považované za myslenie vyššieho rádu, pretože si vyžadujú komplexnú analýzu. Aj keď nechceme hodnotiť silné a slabé stránky samotnej Bloomovej metodológie, môžeme konštatovať, že od momentu, keď bol tento rámec navrhnutý, progresívni pedagógovia využili cieľ rozvíjania „myslenia vyššieho rádu“ ako zámienku na zrušenie tradičných vyučovacích metód.

Je úplne jasné, že predpokladom na to, aby sa človek mohol intelektuálne zdokonaliť, je osvojiť si veľké množstvo základných vedomostí. Bez zásoby vedomostí môže tzv. myslenie vyššieho rádu, kritické myslenie a tvorivé myslenie poslúžiť jedine na oklamanie seba samého a druhých. Bloomov systém kategorizácie poskytuje zdanlivo vedecké ospravedlnenie pre nevysvetliteľný prístup progresívnych pedagógov.

Jedným z princípov teórie výučby zameranej na žiaka je to, že žiaci by si mali sami vyberať, čo sa budú učiť, a to podľa svojich vlastných záujmov. Podľa tejto teórie by mali učitelia vzdelávať žiakov len v tých oblastiach, ktoré žiakov zaujímajú.

Každý učiteľ sa snaží o to, aby bolo učenie zábavou, ale deti majú len obmedzené vedomosti a skúsenosti, a preto nie sú schopné rozoznať, čo je pre nich dôležité sa naučiť a čo nie. Hoci existujú rôzne metódy výučby, učitelia musia prevziať zodpovednosť za vedenie žiakov, aby si títo žiaci dokázali rozšíriť okruh svojich záujmov aj nad rámec toho, čo ich bezprostredne upúta. Jednoduché uspokojovanie povrchných záujmov žiakov, ako to presadzuje výučba „orientovaná na žiaka“, vedie k pretrvávajúcej detinskosti.

Z výskumov vyplynulo, že v americkej spoločnosti je v súčasnosti u dospelých ľudí rozšírená tendencia zotrvávať vo fáze dospievania po dlhšiu dobu ako v iných populáciách. Národná akadémia vied, inžinierstva a medicíny v roku 2002 definovala dospievanie ako obdobie od dvanástich do tridsiatich rokov. Výskum podporovaný MacArthurovou nadáciou zašiel ešte ďalej a uviedol, že na základe tradičných ukazovateľov dospelosti môže byť v súčasnosti človek považovaný za dospelého až vo veku tridsaťpäť rokov. ^[] Za toto predĺžené obdobie dospievania, v ktorom sa ocitlo mnoho dospelých, je priamo zodpovedný vzdelávací systém a médiá.

Jednou z výhovoriek progresívnych pedagógov v súvislosti so znižovaním požiadaviek na úroveň výučby je, že vzhľadom na vyšší počet žiakov na stredných a vysokých školách a na skutočnosť, že študenti prichádzajú z rôznych oblastí spoločnosti, nemôže byť priemerná úroveň dosiahnutých výsledkov taká vysoká ako v minulosti. Takýto názor je však mylný. Úlohou verejného školstva v demokratickej spoločnosti je umožniť získať vzdelanie aj tým, ktorí by naň inak nemali prostriedky – a nie znižovať akademické štandardy, čo má za následok zhoršenie kvality vzdelávania všetkých. Progresivizmus tvrdí, že „neužitočné“ klasické predmety ako gréčtina a latinčina by sa mali nahradiť modernejšími predmetmi, avšak vo väčšine škôl sa nakoniec nezavedú kvalitné predmety užitočné pre moderný život, ako napríklad matematika, ekonómia a moderné dejiny. Reformy učebných osnov a vyučovacích metód, ktoré presadzujú progresívni pedagógovia, zavádzajú nedostatočne informovaných študentov, ako aj rodičov, ktorí sa slepo spoliehajú na školy, učiteľov a na takzvaných odborníkov.

Niektoré vyučovacie metódy navrhované v rámci progresívneho vzdelávania môžu byť užitočné, ak sa aplikujú na určité predmety a oblasti výučby. Keď sa však pozrieme na progresívne vzdelávacie hnutie a jeho špecifické pozadie a dosiahnuté výsledky, je zrejmé, že progresívne vzdelávanie sa stavia do opozície voči tomu tradičnému, čím dochádza k zmene spôsobu vzdelávania a v konečnom dôsledku vedie k úpadku kvality vzdelania študentov.

c) Ničenie morálneho charakteru študentov

20. apríla 1999 došlo na Columbine High School v Colorade k dôkladne naplánovanému masakru, pri ktorom dvaja študenti zavraždili dvanásť študentov a jedného učiteľa, pričom ďalších najmenej dvadsať zranili. Táto tragédia otriasla celým národom. Ľudia si kládli otázku, čo viedlo dvoch študentov k takému chladnokrvnému útoku a k zastreleniu svojich spolužiakov a učiteľa, ktorých poznali celé roky.

Na základe porovnávania spoločenských javov v rôznych historických obdobiach si pedagógovia všimli, že až do obdobia 60. rokov boli medzi študentmi v USA bežné skôr menej závažné problémové prejavy správania, ako napríklad nedochvíľnosť, rozprávanie v triede bez dovolenia alebo žuvanie žuvačky. Od 80. rokov sa začali objavovať horšie problémové prejavy správania, ako je nadmerné pitie alkoholu, užívanie drog, predmanželský sex, tehotenstvo, samovraždy, zapájanie sa do gangov alebo dokonca masové prestrelky, ktorých frekvencia sa od incidentu na Columbine len zvýšila. Tento zhoršujúci sa trend znepokojuje milióny ľudí v Spojených štátoch, ako aj v iných krajinách, ale len málokto rozumie pravým koreňom tohto vývoja, a nikto nie je schopný navrhnúť vhodné riešenie týchto problémov.

Pokrivenie a pokles morálnej úrovne americkej mládeže nie sú vôbec náhodné.

Ateizmus a evolúcia

Fred Schwarz, jeden z priekopníkov antikomunistického hnutia, poznamenal: „Tri základné princípy komunizmu sú ateizmus, evolúcia a ekonomický determinizmus“. ^[] Tieto tri kľúčové prvky komunistickej ideológie si osvojili aj americké verejné školy.

Boh stvoril ľudstvo a ustanovil morálne štandardy, ktoré by mali usmerňovať ľudský život. Viera v Boha vytvára základ pre morálku spoločnosti a stojí na nej existencia ľudského sveta. Komunizmus násilným spôsobom rozširoval na školách ateizmus a evolučnú teóriu ako nástroj na zničenie morálky. V komunistických krajinách, akými boli Čína a bývalý Sovietsky zväz, sa takýto postup dal očakávať, ale v Spojených štátoch sa realizoval skryte.

Pod zámienkou odluky cirkvi od štátu sa ľavičiari na jednej strane stavajú proti tomu, aby sa v amerických štátnych školách vyučovala teória o stvorení, a na druhej strane presadzujú teóriu evolúcie. Takéto vzdelávanie nevyhnutne vedie k poklesu počtu veriacich, pretože deťom sa vštepuje myšlienka, že evolučná teória je vedecky podložená pravda a nemožno ju spochybňovať.

Súdy po celých Spojených štátoch začali od 60. rokov rušiť štúdium Biblie na štátnych školách, opäť pod zámienkou oddelenia cirkvi od štátu. V roku 1981 jeden z odvolacích súdov rozhodol, že študenti majú právo na slobodu prejavu, pokiaľ ním nie je modlitba, pretože vtedy sa prejav stáva protiústavný. ^[]

V roku 1987 bolo študentom štátnych škôl na Aljaške zakázané používať slovo „Vianoce“ („Christmas“), pretože obsahuje slovo Kristus („Christ“). Zároveň im bolo nariadené, že si nesmú vymieňať tradičné vianočné pohľadnice alebo darčeky. V roku 1987 federálny súd vo Virgínii rozhodol, že na akademickej pôde strednej školy sa môžu distribuovať noviny propagujúce hnutie za práva homosexuálov, avšak náboženské noviny boli zakázané. V roku 1993 bolo učiteľovi hudobnej výchovy na základnej škole v Colorado Springs znemožnené vyučovať vianočné koledy z dôvodu údajného porušenia zákona o odluke cirkvi od štátu. ^[]

Učebné materiály a testy boli v Spojených štátoch rozsiahlo prepracované v dôsledku antiteistického zamerania vzdelávacieho systému, spojeného s desaťročiami presadzovania politickej korektnosti. Diane Ravitchová, odborníčka na históriu vzdelávania, bola v roku 1997 členkou Národnej hodnotiacej správnej rady (NAGB), ktorá na školách spravovala federálne testy. Všimla si, že v testoch zameraných na čítanie boli úryvky upravené tak, aby v nich nefigurovali bieli muži ako hrdinovia a aby sa z nich odstránili akékoľvek zmienky o kresťanstve. Mravná zásada, že „Boh pomáha tým, ktorí si pomáhajú sami“ bola zmenená na „Ľudia by sa mali podľa možnosti snažiť vyriešiť si veci sami“. ^[]

Na jednej strane, americký štátny vzdelávací systém vylúčil vieru v Boha zo škôl pod zámienkou dodržiavania odluky cirkvi od štátu. Na druhej strane, evolúcia aj napriek jej nedoriešeným trhlinám bola považovaná za samozrejmú pravdu, ktorá sa mala vštepovať deťom bez toho, aby na to boli psychicky pripravené alebo aby sa voči tomu mohli brániť. Deti majú tendenciu dôverovať autorite svojich učiteľov.

Rodičia, ktorí sú nábožensky veriaci, vedú svoje deti k úcte voči druhým, avšak tie deti, ktorým je vštepovaná evolučná teória, budú svoju náboženskú výchovu, ktorej sa im dostalo od rodičov, pravdepodobne spochybňovať. Prinajmenšom už nebudú brať ich náboženskú východu tak vážne. Výsledkom je, že vzdelávanie odďaľuje deti od rodičov, ktorí sú nábožensky veriaci. Toto je najzávažnejší problém, ktorému čelia rodiny s náboženskou vierou, pokiaľ ide o vzdelávanie ich detí, a zároveň je to ten najzločinnejší aspekt antiteistického vzdelávacieho systému.

Komunistická ideológia

V piatej kapitole tejto knihy vysvetľujeme podstatu politickej korektnosti: tá funguje ako myšlienková polícia komunizmu, ktorá využíva systém pokrivených politických noriem, aby nahradila pôvodné morálne hodnoty. Politická korektnosť zohráva už od 30. rokov 20. storočia dominantnú úlohu v americkom vzdelávacom systéme. Keď sa uplatňuje v praxi, má rôzne podoby, pričom niektoré z nich sú mimoriadne zavádzajúce.

E. Merrill Root, autor knihy Vymývanie mozgov na stredných školách: Skúmanie jedenástich učebníc americkej histórie (Brainwashing in the High Schools: An Examination of Eleven American History Textbooks), publikovanej v roku 1958, uskutočnil prieskum jedenástich zbierok učebných materiálov dejepisu používaných v štáte Illinois v rokoch 1950 až 1952. Zistil, že tieto materiály charakterizujú americké dejiny ako mocenský boj medzi bohatými a chudobnými, medzi hŕstkou privilegovaných a tými, ktorí sú znevýhodnení. Toto je podstata marxistického ekonomického determinizmu. ^[]

V roku 2013 školský okrsok v Minnesote odštartoval projekt s názvom „Všetko pre všetkých“ (All for All), v rámci ktorého sa vyučovanie zameriava na rasové a príjmové nerovnosti. Táto ideológia pripisuje vinu za zlé výsledky žiakov systémovej rasovej alebo príjmovej diskriminácii. Projekt vyžadoval, aby všetky vyučovacie metódy boli založené na presadzovaní rasovej a príjmovej rovnosti a aby boli zamestnávaní len učitelia a administratívni pracovníci, ktorí si hlboko uvedomujú problémy spojené s týmito nerovnosťami.

Projekt bol určený pre žiakov od predškolského veku až po študentov posledného ročníka strednej školy. Na hodinách angličtiny 2. ročníka strednej školy sa pozornosť sústredila na témy kolonizácie a prisťahovalectva, ako aj na „sociálne konštrukty“ rasovej, triednej a rodovej príslušnosti. V učebných osnovách pre 3. ročník sa uvádzalo: „Na konci roka sa naučíte… aplikovať marxistický, feministický, post-koloniálny [a] psychoanalytický… pohľad na literatúru.“ ^[]

V júli 2016 prijala Kalifornia nový spoločenskovedný vzdelávací program pre štátne základné a stredné školy. Už aj tak ľavicovo orientovaný systém bol upravený tak, aby ešte viac zodpovedal ľavicovej ideologickej propagande. Obsah, na ktorý by sa mal klásť dôraz pri výučbe dejepisu a spoločenských vied – ako napríklad filozofia založenia Ameriky, či vojenské, politické a diplomatické dejiny – bol zúžený alebo úplne vynechaný. Naproti tomu boli horlivo vyzdvihované hodnoty kontrakultúry 60. rokov, a boli prezentované ako zakladajúce princípy národa. Učebné osnovy taktiež jasne vyjadrovali protitradičný prístup k otázkam sexuality a rodiny.

Vezmime si napríklad predmety určené pre 3. ročník stredných škôl. V nových učebných osnovách sa uvádza, že dôraz sa kladie na hnutia za práva príslušníkov menšinových rás, kmeňov a náboženstiev, ako aj žien a lesbičiek, gejov, bisexuálov a transrodových osôb (LGBT). Náboženstvá sa v skutočnosti spomínali len zriedkavo, zato sa však veľa písalo o sexuálnych menšinách. Skupiny LGBT boli zahrnuté ako prvé a venovala sa im značná pozornosť na hodinách dejepisu v 3. ročníku stredných škôl. Jednotlivé časti o komunite LGBT boli napísané tónom, ktorý jasne podporoval „sexuálne oslobodenie“. Napríklad, v diskusii o AIDS bolo naznačené, že strach ľudí z tejto choroby oslabil hnutia za občianske práva a sexuálne oslobodenie. ^[]

Sexuálny obsah zaberal mnoho kapitol a vytláčal iný obsah, ktorý si oveľa viac zaslúži pozornosť mladých ľudí. Napríklad, pri učive o prvej svetovej vojne sa študenti nedozvedeli takmer nič o rozhodujúcej úlohe, ktorú vo vojne zohrala americká armáda, ale naučili sa, že americkí vojaci si užívali voľnejšie európske sexuálne zvyky. ^[] Táto ľavicovo orientovaná osnova obsahovala množstvo skreslených a neobjektívnych informácií a navádzala študentov k nenávisti voči vlastnej krajine. Hoci uvedené osnovy boli prijatí len v štáte Kalifornia, dôsledky tohto prístupu boli badateľné v celej krajine.

d) Psychologická manipulácia

Ďalším častým spôsobom kazenia mládeže je podsúvanie koncepcie tzv. morálneho relativizmu študentom, a to prostredníctvom psychologického formovania.

V roku 1978 sa niekoľko stoviek rodičov a učiteľov zúčastnilo na pojednávaní v súvislosti s pozmeňovacím návrhom federálneho zákona na ochranu práv žiakov (Protection of Pupils‘ Rights Amendment), ktorý rodičom maloletých žiakov zaručuje určité práva týkajúce sa vypĺňania dotazníkov, v ktorých sú kladené otázky osobnej povahy. Výpovede z pojednávania mali spolu viac ako 1300 strán. Konzervatívna aktivistka Phyllis Schlaflyová vo svojej knihe Šikanovanie detí v triedach (Child Abuse in the Classroom) z roku 1984 zhrnula hlavné problémy opísané vo výpovediach vrátane využívania „vzdelávania ako terapie“. Na rozdiel od tradičného vzdelávania, ktorého cieľom je odovzdávanie vedomostí, sa vzdelávanie ako terapia zameriava na zmenu emócií a postojov žiakov. Tento druh vzdelávania hrá so žiakmi psychologické hry; napríklad, žiada sa od nich, aby vyplnili dotazníky týkajúce sa osobných otázok a aby sa rozhodovali ako dospelí, pričom sa majú vyjadriť k témam ako samovražda a vražda, manželstvo a rozvod, či potrat a adopcia. ^[]

Takéto vzdelávacie plány neboli vytvorené kvôli starostlivosti o duševné zdravie študentov – ich cieľom bolo zmeniť morálne hodnoty študentov prostredníctvom psychologického formovania.

Psychológia a vzdelávanie

Moderné školstvo je vo veľkej miere založené na filozofii a psychológii. Medzi ďalšie teórie, ktoré významne ovplyvnili vzdelávací systém v USA, patrí okrem Deweyho progresívneho vzdelávania aj psychoanalýza Sigmunda Freuda, humanistická psychológia Carla Rogersa a kritická teória Frankfurtskej školy, ktorá spája teórie Marxa a Freuda. Jeden z teoretikov Frankfurtskej školy, Herbert Marcuse, vyzýval na odstránenie všetkých zábran, aby mladí ľudia mohli nechať voľný priechod svojim „prirodzeným inštinktom“ a oddávať sa svojim vlastným rozmarom. ^[] Práve toto myslenie pomohlo urýchliť zrod kontrakultúry v 60. rokoch.

Prvý generálny riaditeľ Svetovej zdravotníckej organizácie, kanadský psychiater Brock Chisholm, ktorý bol hlboko ovplyvnený vyššie uvedenými myšlienkovými smermi v oblasti psychológie, navrhol šokujúcu teóriu: Aby sa jednotlivec mohol oslobodiť od psychického utrpenia, je potrebné zneutralizovať morálku a koncepciu dobra a zla. Na svojej prednáške v roku 1946 povedal:

Aké zásadné psychologické pokrivenie môžeme nájsť v každej civilizácii, o ktorej niečo vieme? Musí to byť nejaká sila, ktorá bráni v schopnosti vidieť a uznať jasné fakty… ktorá vyvoláva pocit menejcennosti, viny a strachu. … Jedinou psychologickou silou, ktorá je schopná vyprodukovať tieto zvrátenosti, je morálka, koncept dobra a zla…

Len veľmi pomaly sme znovu objavili túto pravdu a rozpoznali zbytočnú a umelo nanútenú menejcennosť, vinu a strach, všeobecne známe ako hriech, pod vplyvom ktorých sme takmer všetci trpeli a ktoré produkujú veľkú časť sociálnej neprispôsobivosti a nešťastia vo svete. …

Ak má byť [ľudská] rasa oslobodená od svojho ochromujúceho bremena dobra a zla, musia to byť práve psychiatri, ktorí na seba prevezmú prvotnú zodpovednosť… ^[]

Chisholm viedol vojnu proti morálke. Humanistický psychológ, Carl Rogers, zjavne ovplyvnený Chisholmom, zaviedol hodiny výučby „ujasňovania hodnôt“, ktorých cieľom bolo odstrániť tradičné hodnoty a koncept dobra a zla.

Postupne sa Deweyho morálny relativizmus, odmietavý postoj Frankfurtskej školy k zákazom a Chisholmove psychologické teórie spojili, aby zaútočili na tradičné hodnoty a podkopali ich. Zničili tak morálne opevnenie verejných škôl v Spojených štátoch.

Morálny relativizmus

Američania, ktorí chodili do školy na konci 70. rokov, si možno budú pamätať na jeden vymyslený scenár, ktorý mnohí učitelia rozoberali na hodinách: Keď sa potápa loď, do záchranného člna nastúpi kapitán, niekoľko detí, tehotná žena a homosexuál. Záchranný čln je však preťažený a jedna osoba musí vystúpiť. Vyučujúci vyzve študentov, aby to spolu prediskutovali a rozhodli, kto musí čln opustiť a vzdať sa tak svojho života. Učiteľ nebude nijako komentovať ani hodnotiť pripomienky žiakov.

Tento príbeh bol často používaný na hodinách „ujasňovania hodnôt“, ktoré sa objavili v 70. rokoch. Tento spôsob vyučovania sa uplatňoval aj v rámci emocionálnej výchovy, programu prevencie drog Lions Quest a sexuálnej výchovy.

William Kilpatrick, autor knihy Prečo Janko nedokáže rozlíšiť dobro od zla: A čo s tým môžeme urobiť (Why Johnny Can not Tell Right From Wrong: And What We Can Do About It) z roku 1993 opisuje, že na týchto hodinách „sa trieda zmenila na ‚diskusný klub‘, kde názory prúdia sem a tam, ale k žiadnemu záveru sa nikdy nedôjde“. Kilpatrick napísal:

Výsledkom sú triedy, v ktorých sa učitelia správajú ako moderátori talk-show a v ktorých sú odporúčanými témami na diskusiu výhody výmeny manželiek, kanibalizmus a učenie detí ako masturbovať. … Pre žiakov to znamenalo obrovský zmätok v otázke morálnych hodnôt: učia sa spochybňovať hodnoty, ktoré si sotva osvojili, sú nútení odnaučiť sa hodnotám, ktoré sa naučili doma a nakoniec dochádzajú k záveru, že otázka toho, čo je správne a čo nie, je vždy len subjektívnou záležitosťou. … To vytvorilo celú generáciu morálnych nevzdelancov: študentov, ktorí poznajú svoje pocity, ale nepoznajú svoju vlastnú kultúru. ^[]

Sowell pochopil, že na týchto hodinách sa využívali rovnaké techniky, aké sa používali v totalitných krajinách na vymývanie mozgov:

1. Emocionálny stres, šok alebo zbavenie citlivosti, čím sa prelomí intelektuálny aj emocionálny odpor.

2. Izolácia, či už fyzická alebo emocionálna, od dobre známych zdrojov emočnej podpory pri kladení odporu.

3. Podrobenie krížovému výsluchu v otázke existujúcich hodnôt, často sprevádzaný manipulatívnym tlakom rovesníkov.

4. Zbavenie jednotlivca možnosti sa brániť obvyklými spôsobmi, ako napr. rezervovanosťou, zachovaním dôstojnosti, pocitu súkromia alebo odmietnutím účasti.

5. Odmeňovanie za prijatie nových postojov, hodnôt a presvedčení – odmenou môže byť jednoducho zmiernenie nátlaku vyvíjaného na tých, ktorí nepodľahnú, prípadne môže mať inú symbolickú alebo materiálnu podobu. ^[]

Sowell poznamenáva, že tieto diskusie podporujú študentov v tom, aby sa búrili proti tradičným morálnym hodnotám, ktoré im vštepili rodičia a spoločnosť. Hodiny sú vedené v neutrálnom alebo „neodsudzujúcom“ duchu, pri ktorom učiteľ nerobí rozdiely medzi tým, čo je správne a čo nie, ale skôr hľadá riešenie, ktoré je pre daného jednotlivca príjemné. V centre pozornosti ujasňovania hodnôt „sú skôr pocity jednotlivca než požiadavky na fungovanie spoločnosti či požiadavky intelektuálnej analýzy“. ^[]

Vzdelávanie na tému smrti a prevencie drogových závislostí

V septembri 1990 americký televízny kanál ABC odvysielal program, ktorý znepokojil mnohých divákov. Bolo odvysielané, ako sa študenti istej školy v rámci „vzdelávania o smrti“ zúčastňujú prehliadky mŕtvych tiel v márnici a dotýkajú sa ich. ^[]

Medzi bežné aktivity hodín výučby na tému smrti patrilo aj to, že študenti mali nakresliť vlastné náhrobné kamene, vybrať si vlastnú rakvu, zorganizovať vlastný pohreb a napísať vlastný nekrológ. Študentov sa pýtali nasledujúce otázky:

„Ako zomrieš?“

„Kedy zomrieš?“

„Poznáš niekoho, kto zomrel násilnou smrťou?“

„Kedy si naposledy smútil? Vyjadroval si to slzami alebo tichou bolesťou? Smútil si sám alebo s niekým ďalším?“

„Veríš v posmrtný život?“ ^[]

Tieto otázky, samozrejme, nemajú nič spoločné so štúdiom. Ich cieľom je preskúmať pohľad študentov na život, ich náboženské presvedčenie a osobnosť. Niektoré otázky majú za cieľ vyvolať konkrétne reakcie a môžu mať na dospievajúcich negatívny vplyv.

Výučba o smrti má údajne študentom pomôcť vytvoriť si správny postoj v prípade, že budú čeliť smrti. Niektorí študenti, ktorí navštevovali tieto hodiny, však spáchali samovraždu. V rovnakom programe z roku 1990 urobila televízia ABC rozhovor s jednou študentkou z Columbine High School, ktorá uviedla, že jej samovražedné plány priamo súvisia so znalosťami o smrti, ktoré nadobudla na hodinách výučby o smrti. Povedala, že vďaka týmto hodinám sa jej smrť zdala byť očarujúca, „veľmi vzrušujúca a veľmi príťažlivá“. ^[] Hoci príčinná súvislosť nebola vedecky preukázaná, rodičia majú určite opodstatnené podozrenie a obavy, že keď psychicky nezrelých študentov vystavia konfrontujúcim informáciám o smrti a samovražde, u niektorých študentov sa môže zvýšiť pravdepodobnosť vzniku depresie a beznádeje, čo môže dopomôcť k tomu, aby spáchali samovraždu.

Rovnako sa na školách stalo veľmi populárne vzdelávanie v oblasti protidrogovej prevencie. V roku 1976 sa však na základe štvorročnej štúdie týkajúcej sa výučby protidrogovej prevencie s názvom „Rozhodni sa“ (Decide), zistilo, že študenti, ktorí absolvovali tento program, začali užívať drogy skôr a užívali ich vo väčšej miere ako kontrolná skupina, ktorá tento kurz neabsolvovala.

V rokoch 1978 a 1985 uskutočnil profesor Stephen Jurs výskumný projekt, v ktorom porovnával rozsah fajčenia a zneužívania návykových látok medzi študentmi, ktorí absolvovali vzdelávací program zameraný na zvýšenie sebaúcty s názvom „Hľadanie“ (Quest) a tými, ktorí ho neabsolvovali. Tento program bol zostavený tak, aby pomohol študentom robiť rozumné a zdraviu prospešné rozhodnutia, ale výsledky ukázali pravý opak – po jeho absolvovaní sa zvýšila miera experimentovania s drogami. Tí, ktorí kurz neabsolvovali, si udržali stabilnú alebo zníženú mieru závislosti od fajčenia a návykových látok. ^[]

Ani vzdelávanie v otázke smrti, ani vzdelávanie v oblasti prevencie drogových závislostí neprinieslo očakávaný výsledok – čo bolo teda ich skutočným cieľom? Poškvrniť deti.

Deti sú síce veľmi zvedavé, ale nemajú dostatočne vyvinuté morálne základy. Nové a podivné témy podnecujú ich zvedavosť a mohli by ich zviesť na zlú cestu. Takéto vzdelávanie má zároveň tendenciu znecitlivieť žiakov, aby násilie, pornografiu, teror a morálny úpadok považovali jednoducho za normálnu súčasť života. Tým sa u nich zvyšuje tolerancia voči zlu. Celý tento proces je súčasťou diabolského zneužívania umenia, násilia a pornografie na dosiahnutie morálneho úpadku.

Pornografická sexuálna výchova

Na Východe, ako aj na Západe je sexualita tradične na verejnosti tabuizovanou témou. Podľa východných aj západných tradícií nebesia stanovili, že sexualitu smie človek realizovať len v manželstve. Všetky ostatné formy sexuálneho správania sa považujú za promiskuitné a hriešne, porušujúce božské normy morálky. Z toho vyplýva, že v správne fungujúcej spoločnosti je pohlavný styk neoddeliteľný od manželstva, a preto o ňom nemožno verejne diskutovať. V tradičnej spoločnosti sa mládeži dostávalo vzdelania v oblasti fyziológie a dnešná verzia sexuálnej výchovy nebola potrebná.

Moderný koncept sexuálnej výchovy prvýkrát predstavil maďarský marxista György Lukács, zakladateľ Frankfurtskej školy. Jeho cieľom bolo úplne prevrátiť tradičné západné hodnoty. V roku 1919 bol Lukács vymenovaný za ministra kultúry v krátko trvajúcom maďarskom boľševickom režime. Vypracoval radikálny program sexuálnej výchovy, v rámci ktorého sa študenti učili o voľnej láske a o tom, že manželstvo je prežitok.

V Spojených štátoch na prelome 40. a 50. rokov publikoval Alfred Kinsey, financovaný Rockefellerovou nadáciou, svoje bestsellery pod názvom „Kinseyho správy“. Vo svojom výskume, ktorý bol medzičasom vyvrátený, využíval pedofilov vo svojich experimentoch s dojčatami a deťmi. Kinseyho myšlienka, že deti sú od narodenia „sexuálne bytosti“, a preto musia byť vyslovene vzdelávané v každom spôsobe sexuálnej aktivity, sa stala základom modernej sexuálnej výchovy. ^[]

Miera výskytu pohlavne prenosných chorôb a tehotenstva mladistvých začala rýchlo stúpať, najmä pod vplyvom sexuálnej revolúcie v 60. rokoch. Tí, ktorí chceli tieto sociálne problémy riešiť, presadzovali sexuálnu výchovu. Ale vo vzdelávacom systéme, ktorý sa už odchýlil od tradičného morálneho učenia, sa v sexuálnej výchove považoval pohlavný styk za vec oddelenú od manželstva, a namiesto toho sa zdôrazňovala prevencia chorôb a tehotenstva –  tým sa sledoval Lukácsov model sexuálnej výchovy, ktorý ignoroval všetky morálne aspekty sexuálnej aktivity.

Táto forma vzdelávania sa potom stala nástrojom na zničenie mládeže. Študenti boli vystavovaní aj mimomanželskému, promiskuitnému správaniu homosexuálov, čím sa takéto správanie normalizovalo. Dôsledkom toho všetkého sa mladá generácia oddáva tomu, čo považuje za slobodu, zatiaľ čo v skutočnosti je to cesta, ktorá sa odvracia od Bohom stanovených noriem. Takáto sexuálna výchova začínajúca už od základnej školy zničila tradičné hodnoty rodiny, teda individuálnu zodpovednosť, lásku, cudnosť, česť, sebaovládanie, vernosť a pod.

Deweyho forma progresívneho vzdelávania typu „učenie sa v praxi“ predstavuje pre marxistov veľmi príhodný nástroj. Program sexuálnej výchovy pod názvom „Zamerané na deti“ (Focus on Kids), ktorý je široko propagovaný americkým Centrom pre kontrolu a prevenciu chorôb (CDC), odporúča aktivitu zameranú na to, aby učitelia zorganizovali súťaž žiakov v „pretekoch s kondómom“: tímy žiakov musia nasadiť kondóm na sexuálnu hračku a potom ho čo najrýchlejšie stiahnuť. ^[] V ďalšom cvičení v rámci programu „Zamerané na deti“, učiteľ dáva študentom za úlohu vymyslieť spôsob, ako sa intímne zblížiť. „Buď hrdý! Buď zodpovedný!“ (Be Proud! Be Responsible!) je ďalší program, ktorý bol schválený CDC a ktorý propaguje organizácia Plánované rodičovstvo (Planned Parenthood), ako aj ďalšie organizácie. Program vyžaduje, aby žiaci hrali rolové hry –  napríklad, aby predstierali, že sú dve študentky, ktoré spolu diskutujú o bezpečnom sexe. ^[] Väčšina ľudí, ktorí si v srdci stále uchovávajú tradičné hodnoty, bude len ťažko vidieť nejaký rozdiel medzi takýmito údajne vzdelávacími aktivitami a detskou pornografiou.

Hlavný podporovateľ programu –  organizácia Plánované rodičovstvo –  je najväčším poskytovateľom interrupcií a sexuálnej výchovy v Spojených štátoch, a má zastúpenie v mnohých krajinách sveta. Organizácia bola založená v roku 1921 pod názvom Americká liga pre kontrolu pôrodnosti (American Birth Control League). Jej zakladateľka, Margaret Sangerová, bola progresívna socialistka, ktorá vycestovala do Stalinovho Ruska, kde si upevnila svoju vieru v eugeniku. „Mali by sme vykynožiť slaboduché rodiny, ktoré napáchali, a stále páchajú, veľké sociálne a rasové škody,“ uviedla v návrhu článku. Sangerová bola tiež silnou zástankyňou hnutia za sexuálne oslobodenie. Je o nej záznam, v ktorom hovorí, že mimomanželský pomer ju „skutočne oslobodil“. ^[] Svojej šestnásťročnej vnučke dokonca odporúčala, aby mala často pohlavný styk, tvrdiac, že „trikrát denne je tak akurát“. ^[]

Učebnica sexuálnej výchovy s názvom Je to úplne normálne (It’s Perfectly Normal) bola preložená do dvadsaťjeden jazykov a celosvetovo sa predalo viac než milión jej výtlačkov. V knihe sú na takmer stovke nahých kreslených obrázkoch zobrazené rôzne normálne a abnormálne pohyby, pocity a fyzické vnemy pri masturbácii medzi osobami opačného pohlavia a homosexuálmi, ako aj metódy antikoncepcie a interrupcie. Autorka tvrdí, že deti majú právo dozvedieť sa všetky takéto informácie. ^[] Hlavnou myšlienkou knihy je, že rôzne druhy sexuálneho správania sú „úplne normálne“ a že žiadne z nich by nemalo byť predmetom morálneho odsudzovania.

V široko používanej stredoškolskej učebnici sexuálnej výchovy autor poučuje deti, že podľa niektorých náboženstiev je mimomanželský sex hriešny, a ďalej píše: „Budete sa musieť sami rozhodnúť, do akej miery je pre vás toto posolstvo dôležité.“ ^[] Stručne povedané, tento pohľad na svet tvrdí, že všetky hodnoty sú relatívne a že o tom, čo je správne a čo nie, sa deti majú rozhodnúť samy.

V súčasnosti sa v amerických štátnych školách vyučujú dva základné typy hodín sexuálnej výchovy. Prvý typ, ktorý je silne podporovaný dnešným vzdelávacím mainstreamom (ako je uvedené vyššie), zahŕňa výučbu o sexuálnom správaní, kontrole pôrodnosti, prevencii pohlavne prenosných chorôb a podobne. Druhý typ učí mladých ľudí ovládať svoju sexuálnu túžbu, nediskutuje sa v ňom o antikoncepcii a povzbudzuje mladých k sexuálnej abstinencii až do uzavretia manželstva.

Nemožno poprieť, že spoločenská morálka, a najmä všeobecný postoj k otázke sexu, sa veľmi odchýlili od tradičnej morálky založenej na viere. Médiá a internet sú zaplavené pornografickým obsahom, ktorý strháva deti k okraju priepasti. Na poli vzdelávania, ktorému dnes dominuje ateizmus, väčšina verejných škôl presadzujúcich „hodnotovú neutralitu“ nechce alebo sa neodváži učiť deti, že sex mimo manželstva je nemorálny a neučia ich ani to, čo je správne a čo nie, vychádzajúc pri tom z tradičných morálnych hodnôt.

Sexuálna výchova je v dnešnej spoločnosti stále kontroverznou témou. V rôznych oblastiach spoločnosti sa vedú rôzne diskusie o otázke bezpečného sexuálneho správania, pričom pozornosť sa sústreďuje na mieru výskytu tehotenstva u mladistvých a pohlavne prenosných chorôb. Avšak to, že dospievajúca mládež sa v školách verejne učí o sexuálnom správaní, evidentne zvyšuje počet prípadov mimomanželského sexu. Dokonca aj keby nedochádzalo k prípadom tehotenstva mladistvých či k výskytu pohlavne prenosných chorôb, znamenalo by to snáď, že je promiskuita medzi mladistvými prijateľná? S rozmáhajúcim sa dekadentným postojom k sexuálnemu správaniu sa komunizmus snaží dosiahnuť svoj cieľ – zničiť ľudskú morálku.

Sebavedomie a egocentrizmus

Od 60. rokov je na školách propagovaná nová dogma, ktorá je zodpovedná za výrazný pokles kvality vzdelávania: je to kult prílišného presadzovania „sebavedomia“. Na prvý pohľad by sa malo sebavedomie týkať pocitu istoty a sebaúcty, vyplývajúceho z vlastných schopností a dosiahnutých úspechov. Prílišné presadzovanie sebavedomia, ktoré sa propaguje v amerických školách, je však niečo úplne iné.

Vo svojej knihe Učebné osnovy zamerané na dobrý pocit: Ohlupovanie amerických študentov v mene prílišného sebavedomia (The Feel-Good Curriculum: The dumbing Down of America ‚s Kids in the Name of Self-Esteem) sa výskumníčka v oblasti vzdelávania, Maureen Stoutová, venuje častému javu vyskytujúcemu sa na amerických školách: študenti sa zaujímajú o svoje známky, ale nezaujímajú sa o to, čo sa naučili alebo koľko úsilia do toho vložili. Aby učitelia vyhoveli žiakom požadujúcim lepšie známky, sú nútení znížiť náročnosť skúšok a úloh. To však vedie len k tomu, že študenti s horšími výsledkami vynakladajú ešte menej úsilia. Stoutová tvrdí, že učitelia si na tento jav už zvykli, a dokonca sú presvedčení, že škola by mala byť ako lono matky – izolovaná od vonkajšieho sveta, takže študenti môžu nadobudnúť emocionálny komfort, nie však intelektuálny rozvoj či húževnatosť. Dôraz sa kladie skôr na pocity žiakov než na ich celkový rast. ^[] Ako už mnohí komentátori upozornili, dogma sebavedomia zamieňa príčinu s následkom. Skutočná sebadôvera je výsledkom úsilia, nie predpokladom úspechu. Inými slovami, dobrý pocit nevedie k úspechu, ale človek sa cíti dobre po dosiahnutí úspechu.

Toto skreslené chápanie sebavedomia je dôsledkom psychoterapeutického prístupu k vzdelávaniu, ktorý prevláda už od 60. rokov. Psychoterapeutické vzdelávanie viedlo k tomu, že mnohí mladí ľudia boli vychovávaní v presvedčení, že majú na všetko právo a že sú obeťami. Stoutová opisuje tento bežný spôsob myslenia ako: „Chcem si robiť, čo chcem, ako chcem a kedy chcem, a nič a nikto mi v tom nezabráni.“ ^[]

Americké školstvo prehnane zdôrazňuje myšlienku slobody a zameranosti na seba v mene sentimentálneho sebavedomia. Tento štýl vzdelávania produkuje generáciu mladých ľudí, ktorí si nevážia morálku a nie sú ochotní prevziať zodpovednosť. Starajú sa len o svoje vlastné pocity a nie o pocity iných ľudí. Usilujú sa o pôžitok a pohodlie, ale robia všetko pre to, aby sa vyhli námahe, obetiam a utrpeniu, ktoré sú potrebné na zabezpečenie vlastnej budúcnosti. Morálke americkej spoločnosti to zasadilo ťažkú ​​ranu.

e) Infiltrácia vzdelávania

Kontrola nad výučbou na amerických základných a stredných školách

Po vzniku Spojených štátov amerických sa federálna vláda ešte dlhý čas nezapájala do oblasti vzdelávania; rozhodovanie patrilo do kompetencií vlád jednotlivých štátov. V roku 1979 federálna vláda zriadila ministerstvo školstva a od tej doby sa jeho právomoci rozširujú. V súčasnosti sú jeho kompetencie v oblasti stratégií vzdelávania a prideľovania prostriedkov oveľa väčšie ako v minulosti. Rodičia, školské okrsky a vlády jednotlivých štátov, ktoré mali kedysi väčšie slovo v otázkach vzdelávania, sú čoraz viac nútené prijímať príkazy od úradníkov federálnej vlády. Postupne tak rodičia a školské okrsky stratili právomoc rozhodovať o tom, čo a ako sa bude vyučovať.

Moc ako taká je neutrálna – tí, ktorí ju majú, môžu konať dobro alebo zlo. Centralizácia moci sama osebe nemusí byť nutne zlá, ide skôr o to, ako daná osoba alebo inštitúcia svoju moc využíva a na aký účel. Centralizácia sa v americkom školstve stala veľkým problémom v dôsledku infiltrácie marxizmu do všetkých jeho úrovní, najmä do centrálneho byrokratického aparátu. Ak sa za takýchto okolností v istom momente urobí nesprávne rozhodnutie, dopad je rozsiahly a aj tých zopár jedincov s jasným uvažovaním, ktorí ešte zostali, už jednoducho nedokážu tieto škody zvrátiť.

Ako uvádza spisovateľka a bývalá učiteľka Beverly K. Eakmanová, jednou z hlavných problémov centralizovaného prístupu k americkému vzdelávaniu je, že zodpovední úradníci nedokážu zistiť, ako sa ich vzdelávacie stratégie vyvíjajú z dlhodobého hľadiska a aký veľký vplyv budú mať v priebehu času. Aj keď niektoré stratégie môžu vzbudzovať určité pochybnosti, ľudia väčšinou nemajú čas, energiu, zdroje ani odvahu, aby to sami preskúmali. Hoci u nich niektoré prípady vzbudia podozrenie, bez ďalších častí skladačky nedokážu urobiť viac, než poslúchnuť požiadavky svojich nadriadených. Každý sa tak stáva súčasťou gigantickej mašinérie. Títo ľudia len ťažko dokážu vnímať dôsledky svojich rozhodnutí, ktoré ovplyvňujú študentov a spoločnosť, a vo výsledku je tak utlmená ich morálna zodpovednosť. ^[] Komunizmus dokáže zneužiť nedostatky tohto systému a vrstvu po vrstve rozložiť obranné mechanizmy spoločnosti.

A preto sa pre nich pedagogické fakulty, vydavateľstvá, organizácie udeľujúce akreditácie v školstve a inštitúcie pre akreditácie učiteľov stali cieľom infiltrácie.

Úloha učiteľských odborov

V deviatej kapitole tejto knihy sa hovorí o tom, ako komunizmus manipuluje a využíva odbory. Učiteľské odbory sa stali jednou z hlavných príčin zlyhania amerického školstva. Tieto odbory sa nestarajú o zvyšovanie kvality vzdelávania, ale namiesto toho fungujú ako profesijné organizácie, ktoré odškodňujú zlyhanie, ochraňujú nekompetentnosť a obetujú svedomitých učiteľov, ktorí sa usilujú o prínos a ktorí sa skutočne naplno venujú vzdelávaniu študentov.

Redaktor a publicista, Sol Stern, vo svojom článku „Ako učiteľské odbory zväzujú školy“ (How Teachers‘ Unions Handcuff Schools), uverejnenom v časopise City Journal, uvádza príklad Traceyho Baileyho, bývalého stredoškolského učiteľa prírodných vied, ktorý v roku 1993 vyhral celonárodné ocenenie Učiteľ roka. V tom čase predseda Americkej federácie učiteľov zavolal Baileymu, aby mu vyjadril svoju radosť z toho, že toto ocenenie získal práve člen odborov. Bailey neskôr svoje členstvo zrušil a teraz je presvedčený, že veľké odborové zväzy školstva sú hlavnou príčinou zlyhania amerického verejného vzdelávacieho systému. Zastáva názor, že odbory sú len záujmové skupiny chrániace status quo a tvoria pilier „systému, ktorý príliš často odmeňuje priemernosť a nekompetentnosť“. ^[]

Najväčšie americké učiteľské odbory sú dobre financované a majú obrovský vplyv; patria medzi najdôležitejšie politické lobistické skupiny v krajine a stali sa hlavnou prekážkou v uskutočňovaní pozitívnych reforiem vzdelávacieho systému. Napríklad, Kalifornská asociácia učiteľov, spadajúca pod Americkú federáciu učiteľov, využíva svoje obrovské finančné prostriedky, ktoré získava od svojich členov, na podporu tvorby legislatívy a poskytovanie finančných darov na politické účely. V roku 1991 sa v Kalifornii snažili do svojej štátnej ústavy pridať Návrh 174, ktorý by umožnil rodinám využívať školské poukazy poskytované štátnymi orgánmi na výber najlepších škôl pre svoje deti. Kalifornská asociácia učiteľov však tento návrh zablokovala a dokonca pohrozila školám, že zruší ich zmluvy s franšízou na predaj hamburgerov, ktorá na podporu návrhu daroval 25 tisíc dolárov. ^[]

Vylúčenie rodiny z výchovy a vzdelávania detí

Ďalším kľúčovým cieľom komunizmu je odobrať dieťa rodičom čo najskôr po narodení a prenechať výchovu spoločnosti alebo štátu. Nie je to jednoduchý krok, ale veci sa nenápadne uberajú týmto smerom.

V komunistických krajinách sú študenti z „buržoáznej“ triedy vedení k tomu, aby prerušili vzťahy so svojimi rodičmi. Okrem toho, vzdelávanie zamerané na absolvovanie skúšok predlžuje čas, ktorý študenti musia stráviť v škole, čím sa výrazne redukuje možnosť rodičov ovplyvňovať svoje deti.

V západných krajinách sa používajú rôzne prístupy na elimináciu vplyvu rodiny na vzdelávanie detí. Patrí k nim maximalizáciu času, ktorý žiak strávi v škole, zníženie vekovej požiadavky pre nástup do školy, zamedzenie nosenia učebníc a študijných materiálov domov a odrádzanie študentov od toho, aby sa s rodičmi delili o kontroverzné témy preberané na hodinách.

Cieľom takých predmetov, ako je „vyjasňovanie hodnôt“, je oddeliť študentov od ich rodičov. Istý rodič študenta, ktorý navštevuje predmet „Hľadanie“, sa k tomu vyjadril nasledovne: „Vyzeralo to, akoby boli rodičia vždy stavaní do zlého svetla. Povedzme, že príbeh bol o otcovi a jeho synovi; a otec bol vždy panovačný, vždy príliš prísny a nespravodlivý.“ Podtext takýchto predmetov býva často takýto: „Tvoji rodičia ti nerozumejú, ale my áno.“ ^[]

Niekedy musia študenti kvôli zákonným požiadavkám najprv získať súhlas rodičov, aby sa mohli zúčastniť niektorých aktivít. Pri takýchto príležitostiach môžu učitelia alebo administratívni pracovníci použiť zavádzajúce a nejednoznačné slová, aby bolo pre rodičov veľmi ťažké zistiť podrobné informácie o tom, s čím súhlasia. Ak sa rodičia posťažujú, vedenie školy alebo školské okresy majú svoje metódy, ako sa so sťažnosťami vysporiadať: môžu odkladať riešenie situácie, vyhýbať sa zodpovednosti či zaujať nadradený postoj. Môžu napríklad tvrdiť, že rodičia nemajú odborné znalosti pedagógov, že rovnako postupujú aj iné školské okresy, alebo že „jedine vaša rodina sa sťažuje“ a podobne.

Väčšina rodičov nemá čas ani prostriedky na to, aby sa púšťala do zdĺhavých sporov so školou alebo školským okresom. Navyše, znepokojený rodič zvyčajne predstavuje problém len počas niekoľkých rokov, kým jeho dieťa nedoštuduje. Do tej doby sa dieťa stáva prakticky rukojemníkom školy a rodičia sa neodvážia uraziť vedenie školy.  Keď rodičia namietajú proti vzdelávacím postupom, vedenie školy ich môže označiť za extrémistov, výtržníkov, náboženských fanatikov, fašistov atď. Týmto spôsobom vedenie školy odrádza ostatných rodičov od prejavovania nesúhlasu.^[]

V predslove svojej knihy Zámerné ohlupovanie Ameriky Iserbytová poukazuje na to, že Amerika vedie skrytú vojnu, v ktorej tí, ktorí ju vedú, používajú sofistikované nástroje, ako sú „hegeliánska dialektika“ (pochopenie, konsenzus a kompromis), „gradualizmus“ (dva kroky vpred, jeden krok vzad) a „sémantické zavádzanie“ (redefinovanie pojmov s cieľom dosiahnuť súhlas bez porozumenia). ^[53] O tomto fenoméne písala aj Schlaflyová. V predslove svojej knihy Šikanovanie detí v triedach (Child Abuse in the Classroom)  hovorila o invazívnom trende, ktorý jeden americký senátor nazval „terapeutickým“ prístupom vo vzdelávaní. „Propagátori tohto podivného ‚terapeutického‘ vzdelávania hovoria žargónom, ktorého cieľom je zabrániť rodičom pochopiť buď účel, alebo metodiku,“ napísala. Príkladmi takéhoto žargónu sú napríklad vyjasňovanie hodnôt, „modifikácia správania“, „morálne zdôvodňovanie“, „rozhodovanie“, „zručnosť kritického myslenia vyššieho rádu“ a „humanizmus“. ^[54] 

Americkí pedagógovia už desaťročia vytvárajú oslnivú škálu pojmov, ako napríklad konštruktivizmus, kooperatívne učenie, zážitkové učenie, hĺbkové porozumenie, riešenie problémov, vzdelávanie založené na skúmaní a na výsledkoch, personalizované učenie, konceptuálne porozumenie, procedurálne zručnosti, celoživotné vzdelávanie, interaktívna výučba vo vzťahu žiak-učiteľ a tak ďalej. Je ich príliš veľa na to, aby sme ich mohli vymenovať. Niektoré koncepty sa na prvý pohľad zdajú byť rozumné, ale pri bližšom preskúmaní kontextu týchto pojmov a toho, k čomu vedú, zistíme, že ich cieľom je zdiskreditovať tradičné vzdelávanie a naďalej pokračovať v znižovaní vzdelanostnej úrovne. ^[55] 

Rozsiahle zmeny predmetov a učebníc

Kniha Nikto sa neodváži nazvať to velezradou (None Dare Call It Treason), publikovaná v roku 1964, analyzuje program reformy učebníc z 30. rokov 20. storočia. Nové učebnice vytvorené v rámci tejto reformy kombinovali obsah z rôznych vedných odborov, ako je história, geografia, sociológia, ekonómia a politológia, a upustilo sa od obsahu, hodnotového systému a spôsobu systematizácie, ktoré sa nachádzali v tradičných učebniciach. Ako napísal spisovateľ John A. Stormer: „Protináboženská zaujatosť bola taká výrazná“ a „propaganda zameraná na socialistické riadenie ľudských životov taká otvorená“, že v týchto učebniciach boli degradovaní americkí hrdinovia a Ústava Spojených štátov. ^[56] Tento súbor učebníc bol veľmi rozsiahly a obsahová skladba nezapadala do rámca žiadneho tradičného odboru. Odborníci mali preto problém posúdiť ich prínos, keďže veľká časť obsahu nespadala do ich odbornej pôsobnosti. O mnoho rokov neskôr, keď si verejnosť uvedomila tento problém a začala sa stavať proti týmto učebným materiálom, sa už podľa nich vzdelávalo päť miliónov študentov. V tom čase už nebolo možné vrátiť učebnice späť do ich tradičnej podoby. Ak by sa tieto zmeny v učebniciach realizovali prehľadným spôsobom, okamžite by boli spochybnené a stretli by sa s odmietavým postojom zo strany odborníkov a rodičov. 

K podobným zmenám v školských osnovách a učebných materiáloch dochádzalo v priebehu celého storočia. Aj keď si tieto kroky uvedomuje určitá menšina ľudí a stavia sa proti nim, ich hlasy sú ignorované a majú len malú šancu zastaviť plánované zmeny pod náporom progresívneho lobovania. Následne, po niekoľkých kolách takýchto reforiem, je nová generácia študentov ešte viac oddelená od tradícií, čím sa návrat späť stáva takmer nemožným. 

Americké učebnice sa neustále aktualizujú a revidujú, čo je podľa mnohých spôsobené zrýchľujúcim sa nárastom nových poznatkov. Ale základné znalosti, ktoré potrebujeme získať na základnom a strednom stupni vzdelávania, sa v priebehu času veľmi nezmenili. Prečo bolo teda vydaných a priebežne dotlačovaných tak veľa rôznych učebníc? Zdanlivým dôvodom je konkurenčný boj medzi vydavateľmi. Z povrchného hľadiska nechcú, aby študenti opakovane používali rovnakú sadu učebníc po mnoho rokov, pretože to týmto spoločnostiam neprináša zisk. V hlbšom zmysle však tento proces, podobne ako reorganizácia obsahu učebníc, slúži na deformovanie učebných materiálov pre ďalšiu generáciu.

Reforma vzdelávania: dialektický boj

Od 50. a 60. rokov prešlo americké školstvo sériou reforiem, ale žiadna z nich nepriniesla očakávané zlepšenie. V roku 1981 dosiahli výsledky amerických študentov v SAT testoch rekordne nízku úroveň, čo viedlo v roku 1983 k vydaniu správy Národ v ohrození a následnému hnutiu za „Návrat k základom“. S cieľom zmeniť žalostný stav vzdelávania v Spojených štátoch, viaceré vlády sa od 90. rokov postupne pokúšali o rozsiahle reformy, ktoré mali však len malý účinok. Nielenže nepomohli, ale priniesli so sebou ďalšie problémy, ktoré sa riešili oveľa ťažšie. ^[57] 

Väčšina ľudí, ktorí sa podieľajú na reforme školstva, má úprimný záujem pomôcť študentom a spoločnosti, ale vplyvom rôznych komunistických ideí sa ich zámery často obrátia protichodným smerom. Výsledkom mnohých z týchto reforiem je nakoniec propagácia komunistických myšlienok. Rovnako ako v iných oblastiach, aj v prípade reformy školstva nie je potrebné vyhrať všetky bitky naraz. Skutočným cieľom reformy totiž nie je jej úspech. V skutočnosti je každá reforma navrhnutá tak, aby najprv zlyhala, a poskytla tak zámienku pre ďalšiu reformu, ktorá bude ešte väčším odklonom od tradície ako tá predchádzajúca a ešte viac ľudí vzdiali od tradície. Toto je dialektika boja – jeden krok späť, dva kroky vpred. Týmto spôsobom ľudia nielenže neoľutujú zánik tradícií, ale dokonca si ani neuvedomia, že k tomu došlo. 

2. Komunizmus na západných univerzitách

Štyri roky intenzívnej indoktrinácie spôsobili, že absolventi vysokých škôl tiahnu k liberalizmu a progresivizmu. Je veľmi pravdepodobné, že bez rozmýšľania prijmú ateizmus, evolučnú teóriu a materialistický pohľad na svet. Z mnohých sa stávajú úzkoprsí „slabí jedinci“, ktorým chýba zdravý rozum a ktorí žijú hedonistickým životným štýlom, namiesto toho, aby prevzali zodpovednosť za svoje činy. Chýbajú im vedomosti, majú obmedzený pohľad na svet, o dejinách Ameriky a sveta toho vedia veľmi málo alebo vôbec nič, a tak sa stali hlavným terčom komunistických klamstiev. Na rozdiel od rebelujúcich, ale výrečných študentských vodcov z obdobia 60. rokov, dokážu dnešní mladí protestujúci len zriedka jasne formulovať svoje požiadavky. Chýba im zdravý sedliacky rozum a súdnosť.

Počas prezidentskej kampane v USA v roku 2016, médiá hlavného prúdu neúnavne očierňovali konzervatívnych kandidátov, čo spolu so zavádzajúcimi prieskumami verejnej mienky spôsobilo, že mnohí, najmä mladí vysokoškoláci, zostali po oznámení výsledkov zaskočení. Po volebnom víťazstve Donalda Trumpa sa na univerzitách v Spojených štátoch objavil až absurdný fenomén. Niektorí študenti pociťovali taký strach, vyčerpanie či emocionálnu traumu z volieb, že požadovali zrušenie vyučovania a preloženie skúšok. Aby sa študenti zbavili stresu a úzkosti, niektoré významné univerzity zorganizovali rôzne „terapeutické“ aktivity, ako napríklad vyfarbovanie, fúkanie bublín a hranie sa s plastelínou či stavebnicami. Na niektorých univerzitách dokonca zabezpečili psy a mačky ako útechu pre študentov. Viaceré univerzity organizovali podporné skupiny, poskytovali psychologické poradenstvo alebo vytvárali „bezpečné priestory“ (safe spaces), kde mohli študenti vyhľadať pomoc pri „zotavovaní sa“ z výsledkov volieb a vyrovnávaní sa s nimi.^[] Absurdnosť toho, ako sa normálny demokratický proces môže zmeniť na niečo desivejšie než je živelná pohroma alebo teroristický útok, svedčí o úplnom zlyhaní amerického vzdelávacieho systému. Vysokoškolskí študenti, ktorí by mali byť zrelí a racionálni, sa tvárou v tvár zmenám a údajným nepriaznivým okolnostiam stávajú netolerantní a infantilní.

V očiach sveta sú Spojené štáty stále lídrom v oblasti vzdelávania. Už viac ako sto rokov sú Spojené štáty politickou, hospodárskou a vojenskou veľmocou. Ich výdavky na vzdelávanie ďaleko prevyšujú výdavky väčšiny krajín. Po druhej svetovej vojne prilákala americká demokracia a prosperita talentovaných ľudí z celého sveta. Americké postgraduálne programy a vysoké odborné školy v oblasti vedy, techniky, inžinierstva a matematiky (STEM) nemajú konkurenciu.

V súčasnosti sa tu však rozmáha kríza. Podiel zahraničných študentov na postgraduálnych programoch STEM ďaleko prevyšuje počet amerických študentov a tento nepomer sa každým rokom zväčšuje.^[]  Odzrkadľuje to úpadok základného, stredoškolského a vysokoškolského vzdelávania v celých Spojených štátoch. Študenti sú cielene ohlupovaní a kazení.

Je potrebné zdôrazniť, že takmer všetci ľudia na svete, a najmä tí, ktorí absolvovali vysokú školu po roku 1960, boli vystavení komunistickému vplyvu. Najviac boli zasiahnuté humanitné a spoločenské vedy. Len veľmi málo jednotlivcov si dalo za cieľ zámerne propagovať komunistickú ideológiu; väčšina ľudí z týchto odborov bola indoktrinovaná nevedomky. V tejto časti sa snažíme odhaliť jednotlivé ciele komunizmu, aby ich ľudia dokázali rozpoznať a mohli sa od nich dištancovať.

a) Ľavicovo orientované prostredie na univerzitných fakultách

Jednou z hlavných príčin toho, prečo si študenti osvojujú socialistickú alebo komunistickú ideológiu a akceptujú radikálne ideológie, ako je feminizmus a environmentálne hnutie (pozri 16. kapitolu), je skutočnosť, že veľká časť pedagogického zboru na amerických univerzitách sa prikláňa k ľavici. Akademici s inými názormi sú na svojich učiteľských pozíciách buď marginalizovaní, alebo im je zakázané vyjadrovať svoje názory.

Výsledky štúdie z roku 2007, s názvom „Spoločenské a politické názory amerických profesorov“, preukázali, že spomedzi 1 417 opýtaných vysokoškolských učiteľov pracujúcich na plný úväzok  sa až 44,1 % z nich považovalo za liberálov, 46,1 % za umiernených a len 9,2 % za konzervatívcov. Na slobodných umeleckých vysokých školách až 61 % vyučujúcich boli liberáli, zatiaľ čo konzervatívci tvorili len 3,9 %.^[]

Aj štúdie uskutočnené po roku 2007 potvrdzujú prevládajúci ľavicový trend medzi profesormi na štvorročných univerzitách v Spojených štátoch. Štúdia publikovaná v časopise Econ Journal Watch z roku 2016 skúmala volebné preferencie profesorov na katedrách histórie a spoločenských vied na štyridsiatich popredných amerických univerzitách. Spomedzi 7 243 opýtaných profesorov bolo 3 623 demokratov a 314 republikánov, čo predstavuje pomer 11,5:1. Spomedzi piatich oslovených katedier bola najviac nerovnomerne rozdelená katedra histórie s pomerom 35:1. Porovnajme to s podobnou štúdiou publikovanou v roku 1968, podľa ktorej bol pomer demokratov a republikánov medzi profesormi histórie 2,7:1.^[]  Podľa inej štúdie z roku 2016, ktorá sa týkala fakúlt štvorročných vysokých škôl a univerzít, bola politická orientácia profesorov nevyrovnaná najmä v Novom Anglicku. Na základe údajov z roku 2014 uvedená štúdia ukázala, že pomer liberálnych a konzervatívnych profesorov na vysokých školách a univerzitách v celej krajine bol 6:1. V Novom Anglicku bol tento pomer 28:1. Dopad možno vidieť v zmenách názorov študentov s odstupom času. Štúdia z roku 2016, vykonaná Pew Research Center, zistila, že medzi osobami s univerzitným vzdelaním má 31 % trvalo liberálne názory, 23 % je prevažne liberálna, 10 % má konštantne konzervatívne názory a 17 % je prevažne konzervatívna. Zo štúdie vyplýva, že počet tých, ktorí získali vysokoškolské vzdelanie po roku 1994 a ktorí trvale zastávali liberálne názory, sa výrazne zvýšil. ^[] Účastníci seminára American Enterprise Institute v roku 2016 uviedli, že okolo 18 % amerických akademikov z oblasti spoločenských vied sa považuje za marxistov, zatiaľ čo len 5 % sa považuje za konzervatívcov. ^[]

Senátor Ted Cruz raz okomentoval situáciu na právnickej fakulte jednej prestížnej univerzity, kde študoval. „Na fakulte bolo viac samozvaných komunistov než republikánov… Keby ste sa ich spýtali, či by hlasovali za to, aby sa z nás stal socialistický národ, 80 % by hlasovalo kladne a 10 % by si myslelo, že je to príliš konzervatívne.“ ^[]

Komunizmus začal prenikať do amerického školstva prostredníctvom univerzít začiatkom 20. storočia, keď mnohí americkí intelektuáli začali prijímať komunistické myšlienky alebo ich fabiánsky socialistický variant. ^[]

Kontrakultúrne hnutie v 60. rokoch vytvorilo veľké množstvo mladých študentov bojujúcich proti tradíciám. Na týchto ľudí mal v období ich formovania veľký vplyv kultúrny marxizmus a teória Frankfurtskej školy. Keď v roku 1973 prezident Richard Nixon stiahol americké vojská z Vietnamu, študentské skupiny spojené s protivojnovým hnutím začali upadať do zabudnutia, pretože hlavný dôvod protestu pominul. Ale radikalizmus, ktorý sa zrodil vďaka týmto rozsiahlym študentským hnutiam, nezmizol.

Radikálni študenti ďalej pokračovali v postgraduálnom štúdiu v oblasti spoločenských a humanitných vied – v žurnalistike, literatúre, filozofii, sociológii, pedagogike, kulturológii a podobne. Po získaní diplomov začali pracovať v inštitúciách s najväčším vplyvom na spoločnosť a kultúru, ako sú univerzity, spravodajské médiá, vládne agentúry a mimovládne organizácie. V tej dobe sa riadili hlavne teóriou „dlhého pochodu inštitúciami“, ktorú navrhol taliansky marxista Antonio Gramsci. Cieľom tohto „dlhého pochodu“ bolo zmeniť najdôležitejšie tradície západnej civilizácie.

Rebelujúci západní študenti považovali Herberta Marcusea za „duchovného krstného otca“. V roku 1974 tvrdil, že Nová ľavica nezomrela a „že sa znovu vzkriesi na univerzitách“.^[] V skutočnosti Nová ľavica nielenže prežila, ale jej dlhý pochod bol mimoriadne úspešný. Ako napísal jeden radikálny profesor: „Po vojne vo Vietname mnohí z nás nezaliezli jednoducho späť do svojich literárnych kabinetov; nastúpili sme na akademické pozície. Po skončení vojny sme prestali byť viditeľní a na chvíľu sa zdalo – pre tých nepozorných – že sme zmizli. Ale teraz už máme mandát a práca na pretváraní univerzít sa začala naostro.“ ^[]

Termín „radikáli s doživotným mandátom“ („tenured Radicals“) prvýkrát použil Roger Kimball vo svojej rovnomennej knihe z roku 1989. Označoval ním radikálnych študentov, ktorí boli v 60. rokoch aktívni v protivojnovom hnutí, v hnutí za občianske práva alebo vo feministickom hnutí, neskôr nastúpili na univerzity ako učitelia a v 80. rokoch boli doživotne vymenovaní za profesorov. Z tejto pozície vštepovali študentom svoj politický hodnotový systém, a tak vytvorili novú generáciu radikálov. Niektorí z týchto radikálov z obdobia 60. rokov sa stali vedúcimi katedier a dekanmi. Zmyslom ich akademickej práce nebolo skúmať pravdu, ale využívať akademickú obec ako nástroj na podkopávanie západnej civilizácie a tradícií. Ich cieľom bolo podvrátiť hlavný prúd spoločnosti a politický systém tým, že budú produkovať ďalších revolucionárov, akými boli aj oni sami.

Po získaní doživotného mandátu sa profesori môžu zúčastňovať na činnosti rôznych výborov a majú významné slovo pri prijímaní nových členov fakulty, stanovovaní akademických štandardov, pri výbere tém diplomových prác a určovaní smerovania výskumu. Majú dostatok prostriedkov na to, aby využili svoju moc a vylúčili kandidátov, ktorí nezodpovedajú ich ideológii. Z tohto dôvodu dochádza k postupnému vytláčaniu tradičnejšie zmýšľajúcich jednotlivcov, ktorí vyučujú a robia výskum podľa tradičných koncepcií. Vzhľadom na to, že starší profesori odchádzajú do dôchodku, na ich miesta väčšinou nastupujú ľavicoví akademici, ktorí boli indoktrinovaní komunistickými myšlienkami.

Gramsci rozdelil intelektuálov do dvoch táborov. Do prvého zaradil tzv. „tradičných“ intelektuálov a do druhého tzv. „organických“ intelektuálov. Tí prví sú oporou pre udržiavanie tradičnej kultúry a spoločenského poriadku, zatiaľ čo tí druhí patria k novovznikajúcim triedam alebo skupinám a zohrávajú v nich tvorivú úlohu v procese boja o mocenskú nadvládu. ^[] Z tohto hľadiska proletariát využíva organických intelektuálov na svojej ceste k uchopeniu kultúrnej, a neskôr aj politickej moci. Mnohí radikáli s doživotným mandátom by sami seba označili za „organických intelektuálov“, ktorí sa stavajú proti súčasnému systému. Podobne ako Gramsci, aj oni sa riadia marxistickou poučkou: „Filozofi tento svet iba rôznymi spôsobmi vysvetľovali. Ide však o to, aby sme ho zmenili.“ ^[]

Podľa ľavice, vzdelávanie nie je o odovzdávaní podstaty poznania a ľudskej civilizácie, ale o pripravovaní študentov pre radikálnu politiku, sociálny aktivizmus a „sociálnu spravodlivosť“. Po ukončení štúdia a zaradení sa do spoločnosti ventilujú svoju nespokojnosť so súčasným systémom tým, že sa búria proti tradičnej kultúre a volajú po deštruktívnej revolúcii.

b) Pretváranie tradičného akademického prostredia pomocou komunistickej ideológie

Zatiaľ čo v komunistických krajinách je marxizmus-leninizmus hlavnou ideológiou v rámci  každého vyučovacieho predmetu, na Západe sa v akademickom vzdelávaní kladie dôraz na slobodu. Okrem všadeprítomných morálnych štandardov a akademických predpisov by nemala existovať žiadna zaujatosť v prospech konkrétnych intelektuálnych smerov. Od 30. rokov 20. storočia však na americké vysoké školy výrazne prenikli smery ako socializmus, komunizmus, marxizmus a teórie Frankfurtskej školy, ktoré výrazne pozmenili humanitné a spoločenské vedy.

Humanitné vedy v Amerike ovládol revolučný diškurz

Spisovateľ Bruce Bawer sa raz spýtal Alana Charlesa Korsa, historika z Pensylvánskej univerzity, aké tri knihy podľa neho najviac ovplyvnili humanitné vedy v Spojených štátoch. Kors bez akéhokoľvek zaváhania vymenoval Gramsciho Zápisníky z väzenia, Pedagogiku utláčaných od Paula Freireho a knihu Frantza Fanona Vyhnanci tejto zeme. ^[]

Talianskeho marxistu, Gramsciho, netreba bližšie predstavovať. Jeho práca bolo opísaná v predchádzajúcich kapitolách. Freire, brazílsky teoretik vzdelávania, obdivoval Lenina, Mao Ce-tunga, Fidela Castra a Ernesta „Che“ Guevaru. Jeho Pedagogika utláčaných, publikovaná v roku 1968 a opätovne vydaná v angličtine o dva roky neskôr, sa stala povinným čítaním na mnohých akademických inštitúciách v Spojených štátoch. Kniha sa nezameriava na žiadne konkrétne problémy vzdelávania, ale je skôr „utopickým politickým traktátom vyzývajúcim na zvrhnutie kapitalistickej hegemónie a vytvorenie beztriednej spoločnosti“, ako ju opísal spisovateľ a publicista Sol Stern zo City Journal. ^[] Freireho práca nie je ničím iným ako opakovaním marxistického názoru, že na svete existujú len dva druhy ľudí: utláčatelia a utláčaní. Utláčaní by teda mali zavrhnúť svoje vzdelanie, prebudiť sa, uvedomiť si svoju mizernú situáciu a podnietiť sa k vzbure.

Frantz Fanon sa narodil na ostrove Martinik v Karibiku a vstúpil do Alžírskej vojny proti francúzskej koloniálnej nadvláde. Jeho kniha Vyhnanci tejto zeme vyšla v roku 1961 s predslovom francúzskeho existencionalistu a komunistu Jean-Paula Sartra, ktorý zhrnul Fanonovu teóriu nasledovne: západní kolonizátori sú stelesnením zla, zatiaľ čo ľudia, ktorí nie sú zo západných krajín, sú zo svojej podstaty ušľachtilí, pretože sú kolonizovaní a vykorisťovaní. Fanon vyzýval obyvateľov kolónií, aby sa zapojili do násilnej vzbury proti koloniálnej vládnucej triede. Vyhlásil: „Na úrovni jednotlivcov je násilie očistnou silou. Oslobodzuje pôvodného obyvateľa od komplexu menejcennosti, od jeho zúfalstva a nečinnosti, robí ho nebojácnym a navracia mu sebaúctu.“ ^[] Sartre, prijímajúc Fanonove myšlienky, v predslove napísal: „V prvých dňoch vzbury je totiž potrebné zabíjať: zastreliť Európana znamená zabiť dve muchy jednou ranou, zničiť utláčateľa a zároveň človeka, ktorého utláča: zostane mŕtvy človek a slobodný človek. Ten, ktorý prežil, po prvýkrát pocíti pod nohami národnú pôdu.“ ^[]

Myšlienky Gramsciho, Freireho a Fanona sú klamlivými naratívmi, ktoré zvádzajú ľudí k tomu, aby sa na dejiny a spoločnosť pozerali optikou triedneho boja. Len čo sa v srdciach študentov rozhorí iskra triednej nenávisti, naučia sa nenávidieť tradičnú štruktúru spoločnosti a jej fungovanie a postavia sa proti nim. Pre študentov je potom jediným nevyhnutným riešením rebélia a revolúcia.

O tom, ktorý konkrétny teoretik alebo myšlienková škola najviac ovplyvnili humanitné a spoločenské vedy na amerických vysokých školách, by sa dalo diskutovať. Isté však je, že v tejto oblasti dominovali marxizmus, Frankfurtská škola, freudovská teória a postmodernizmus (ktorý sa popri komunizme podieľal na ničení kultúry a morálky).

Komunistická teória prenikajúca na akademickú pôdu

Od 60. rokov prešla oblasť literárnej vedy v Spojených štátoch zásadnou zmenou paradigmy v rôznych jej pododvetviach. Literárni kritici tradične oceňovali morálne a estetické hodnoty klasických diel a považovali literatúru za dôležitý prostriedok na rozširovanie obzorov čitateľa, rozvíjanie jeho morálneho charakteru a kultivovanie jeho intelektuálneho vkusu. V zásade platí, že akademická literárna teória je druhoradá vo vzťahu k samotnej literatúre a má slúžiť len ako pomocný prostriedok na jej pochopenie a interpretáciu.

V dôsledku populárnych trendov vo filozofii, psychológii a kultúre sa na akademickej pôde počas vrcholiaceho kontrakultúrneho hnutia v 60. rokoch objavili rôzne nové literárne teórie. Vzťah medzi teóriou a literatúrou bol obrátený naruby, keď sa zo skutočných literárnych diel stal iba materiál slúžiaci na potvrdenie moderného prístupu k interpretácii. ^[]

Čo je podstatou týchto teórií? Súhrnne vzaté, vytvárajú zmätok v tradičných akademických odboroch, ako je filozofia, psychológia, sociológia a psychoanalýza, a to svojím skresleným vyobrazením spoločnosti a kultúry. Ako to vyjadril literárny teoretik Jonathana Culler: „Teória je často útočnou kritikou všeobecne známych pojmov, a navyše snahou dokázať, že to, čo považujeme za samozrejmé, teda ‚zdravý rozum‘, je v skutočnosti iba historický konštrukt, istá teória, ktorá sa pre nás stala takou prirodzenou, že ju ani nepovažujeme za teóriu.“ ^[]

Inými slovami, moderné akademické teórie znevažujú, prevracajú a narúšajú chápanie správneho a nesprávneho, dobra a zla, krásy a škaredosti, ktoré pramenia z tradičného rodinného prostredia a výchovy, náboženskej viery a etiky, zatiaľ čo ich nahrádzajú ľavicovo orientovaným systémom, ktorý je zbavený akýchkoľvek pozitívnych hodnôt.

Keď z nich zložíme spletitý akademický obal, zistíme, že tieto takzvané teórie nie sú ničím iným ako zmesou klasického marxizmu a neomarxizmu, Frankfurtskej školy, psychoanalýzy, dekonštruktivizmu, postštrukturalizmu a postmodernizmu. Spoločne tvoria os, ktorá má za cieľ zničiť základy ľudskej civilizácie a slúži ako maskovací prostriedok pre komunizmus, aby sa votrel do západných akademických kruhov. Od 60. rokov zaznamenal komunizmus rýchly prielom v oblastiach ako literatúra, história a filozofia, čím si upevnil svoju dominanciu v humanitných a spoločenských vedách.

„Teória“, o ktorej sme hovorili, je viac-menej to isté čo „kritická teória“. Medzi jej permutované podoby patria novovzniknuté kritické štúdie týkajúce sa práva, rasy, pohlavia, spoločnosti, vedy, medicíny a podobne. Jej všadeprítomnosť je výsledkom úspešnej expanzie komunizmu do akademickej a vzdelávacej sféry, kde kazí mládež pomocou odchýleného myslenia a pripravuje pôdu pre konečné zničenie ľudstva.

Politizácia literárneho výskumu

Z pohľadu marxistického literárneho kritika, význam literárneho textu nespočíva v jeho vnútornej hodnote ako umeleckého diela alebo ako nástroja na odovzdávanie vedomostí, ale skôr v tom, ako odráža ideológiu vládnucej triedy alebo jeho postoj k otázkam, ktoré zdôrazňuje ľavica, ako je otázka pohlavia a rasy. Z tohto uhla pohľadu nemajú klasické diela údajne žiadnu skutočnú hodnotu. Významný americký marxistický literárny teoretik otvorene vyhlásil, že politická interpretácia literatúry predstavuje „absolútny horizont akéhokoľvek čítania a akejkoľvek interpretácie“. ^[] To znamená, že ku všetkým literárnym dielam treba pristupovať ako k politickým alegóriám a až keď sa odkryjú hlbšie významy triedneho, rasového, rodového alebo sexuálneho útlaku, možno považovať pochopenie diela za hlboké či kvalifikované.

Ľudia z komunistických krajín poznajú tento druh dogmatickej literárnej kritiky. Čínsky komunistický vodca Mao Ce-tung zhrnul dielo Sen o červenom pavilóne, ktoré patrí medzi štyri veľké čínske klasiky, ako „štyri rodiny, neľútostný triedny boj a niekoľko desiatok ľudských životov“.

V komunistických krajinách nie sú literárne diskusie vždy civilizovanou a sofistikovanou debatou pri okrúhlom stole. Niekedy sa môžu stať podnetom pre krvavý boj. Desaťročia trvajúca brutalita kultúrnej revolúcie v 60. a 70. rokoch bola vyvolaná oficiálnym odsúdením literárnych diel.

V roku 1959, v reakcii na Maovu výzvu učiť sa od čestného a poctivého úradníka z dynastie Ming, Chaj Žuaja, odporučil najvyšší predstaviteľ propagandy poprednému historikovi Wu Chanovi, aby začal študovať túto historickú postavu a niečo o nej napísal. V roku 1961 Wu dokončil divadelnú drámu s názvom Chaj Žuej bol prepustený z úradu, kde zobrazil život úradníka, ktorý sa odvážil kritizovať cisára a bol za to uväznený. O niekoľko rokov neskôr, 10. novembra 1965, uverejnil šanghajský denník Wen-chuej kritickú recenziu tejto hry. Túto recenziu spoločne naplánovali Maova manželka Ťiang Čching a radikálny teoretik Čang Čchun-čchiao. V recenzii sa tvrdilo, že dielo je narážkou na bývalého generála Ľudovej oslobodeneckej armády, Pcheng Te-chuaja, ktorý bol popravený za svoj odpor voči Trom červeným práporom komunistickej strany – teda generálnej línii budovania socializmu, Veľkému skoku vpred a ľudovým komúnam. Tieto politiky viedli v 50. rokoch k veľkému hladomoru, ktorý vyhladoval desiatky miliónov ľudí, a začiatkom 60. rokov oslabili Maovu pozíciu vo vedení režimu. V čase, keď Mao a jeho priaznivci hľadali spôsoby, ako posilniť jeho postavenie, sa kritika drámy Chaj Žuej bol prepustený z úradu stala rozbuškou pre politické rozhodnutia, ktoré viedli ku kultúrnej revolúcii.

Tvrdý prístup čínskych komunistov k interpretácii všetkých literárnych diel z hľadiska triedneho boja sa dá porovnať s oveľa jemnejšou literárnou kritikou, ktorá sa v posledných desaťročiach objavuje na západných vysokých školách.

Západná neomarxistická literárna kritika je ako vírus, ktorý sa vďaka nekonečným mutáciám stáva silnejší a smrteľnejší. Prispôsobuje si iné teórie, aby sa stali jej zbraňou, a vyťahuje významné diela ľudskej kultúry – od gréckych a rímskych klasikov až po Danteho, Shakespeara a viktoriánske romány – na literárny operačný stôl, aby ich rozobrala a pretvorila. Hoci tento druh výkladov používa zložitý žargón, aby vytvoril zdanie sofistikovanosti, ich hlavné argumenty sa zvyčajne zužujú na obvinenia z predsudkov voči znevýhodneným triedam, ženám alebo etnickým menšinám.

V modernej kritike sa tieto diela označujú ako súčasť nadradenosti vládnucej triedy a opisujú sa ako diela, ktoré majú za následok otupenie más ľudí voči ich utláčajúcim podmienkam a bránia im nadobudnúť revolučné triedne povedomie. Ako povedal anglický filozof Sir Roger Scruton: „Metódy novodobých literárnych teoretikov sú v skutočnosti nástrojmi podvratnej činnosti: ide o snahu zničiť ľudskú vzdelanosť zvnútra, pretrhnúť reťaz porozumenia, ktorá nás spája s našou kultúrou.“ ^[]

Marxistická teória ideológie

„Ideológia“ je jedným z kľúčových pojmov, ktoré sa používajú v humanitných vedách ovplyvnených marxizmom. Marx považoval morálku, náboženstvo a metafyziku spoločne za ideológiu. Tvrdil, že dominantnou ideológiou v triednej spoločnosti je ideológia vládnucej triedy a že jej hodnoty neodrážajú skutočnosť, ale sú skôr jej opakom. ^[] Neomarxizmus 20. storočia sa vo svojej literatúre hojne odvoláva na ideológiu. Lukács definoval ideológiu ako „falošné vedomie“ na rozdiel od skutočného „triedneho vedomia“. Francúzsky marxista Louis Althusser navrhol koncept „ideologických štátnych aparátov“, zahŕňajúcich náboženstvo, školstvo, rodinu, právo, politiku, odbory, komunikačné prostriedky a kultúru, ktoré by fungovali v prepojení s krutým štátnym aparátom.

Za marxistickým konceptom ideológie stojí prefíkaná sofistikovanosť. Každá spoločnosť alebo systém má svoje nedostatky, o ktorých treba hovoriť a ktoré by sa mali napraviť, avšak Althusser a ďalší marxisti sa konkrétnymi problémami nezaoberajú. Namiesto toho odmietajú systém ako celok s odôvodnením, že ide o štruktúru vytvorenú a udržiavanú vládnucou triedou, aby chránila svoje vlastné záujmy.

Vytváranie zaujatého názoru na argumentáciu oponenta je dôležitou súčasťou marxistického prístupu k ideológii a možno ho pozorovať v Althusserovej spletitej ideologickej kritike. Namiesto skúmania vecnej podstaty argumentu, ideologický prístup sa spolieha na obviňovanie oponentov, že majú postranné úmysly alebo že sú z nesprávneho prostredia. Tak ako nikto nechce piť vodu z otrávenej studne, rovnako aj vystavenie človeka ohováraniu alebo iným formám útokov na jeho osobnosť spôsobí, že jeho názor sa stane pre verejnosť neprijateľný – nech by bol akokoľvek rozumný alebo logický. Althusserov koncept „ideologických štátnych aparátov“ odráža extrémne pohŕdanie komunizmu ľudskou spoločnosťou – nič nie je prijateľné, okrem úplného zavrhnutia a zničenia. Ide o prejav komunistického cieľa zlikvidovať ľudskú kultúru.

Marxistický koncept ideológie sa zakladá na abstraktných, zovšeobecnených a falošných tvrdeniach, ktorých cieľom je vytlačiť skutočné morálne hodnoty. Marxisti maskujú svoje skutočné zámery vyjadrovaním zdanlivého morálneho rozhorčenia, a tým sa im podarilo oklamať a ovplyvniť veľké množstvo ľudí.

Postmoderný marxizmus

V dôsledku udalostí z obdobia 60. rokov vytvorila skupina francúzskych filozofov koncepciu, ktorá sa zakrátko stala najsilnejšou ideologickou zbraňou marxizmu a komunizmu na americkej akademickej pôde: tzv. dekonštrukcia. Medzi týchto filozofov patrili Michel Foucault a Jacques Derrida. V roku 2007 bol Foucault s celkovým počtom 2 521 citácií najcitovanejším autorom v oblasti humanitných vied. Derrida zaujal tretie miesto s počtom 1 874 citácií.^[] Postmoderná filozofia je hlboko prepojená s marxizmom, preto považujeme za výstižné označovať ju v širšom zmysle ako postmoderný marxizmus. ^[]

To, že jazyk má nejednoznačné a mnohovýznamové vrstvy a že text môže byť rôzne interpretovaný, je všeobecne známa skutočnosť prinajmenšom od čias starovekého Grécka a predimperiálnej Číny. Derridova teória dekonštrukcie, ktorá je dômyselným podvodom spájajúcim ateizmus a relativizmus, však funguje tak, že prehnane zdôrazňuje dvojznačnosť jazyka, aby rozbila texty aj tam, kde je význam jasný a dobre definovaný.

Na rozdiel od konvenčných ateistov, Derrida vyjadril svoje názory jazykom filozofov. Výsledkom je, že jeho názory sú deštrukčné nielen voči myšlienke Boha, ale aj voči pojmom racionality, autority a zmyslu, ktoré sa spájajú s tradičnými presvedčeniami, keďže teoretici stotožnení s Derridom vykonávajú dekonštrukciu týchto pojmov. Tým, že dekonštruktivistická teória oklamala mnohých ľudí svojim pozlátkom intelektuálnej hĺbky, rozšírila sa v humanitných vedách a získala svoje miesto ako jeden z najsilnejších nástrojov komunizmu na ničenie viery, tradície a kultúry.

Podstata Foucaultovej teórie spočíva v tvrdení, že pravda neexistuje, existuje len moc. Keďže tí, ktorí majú moc, si monopolizujú právo interpretovať pravdu, každý, kto sa tvári, že pozná pravdu, je pokrytecký a nedôveryhodný. Vo svojej knihe Dozerať a trestať: Zrod väzenia, si Michel Foucault, ktorý kedysi vstúpil do Komunistickej strany Francúzska, kladie otázku: „Je vôbec                prekvapujúce, že sa väznice podobajú továrňam, školám, kasárňam, nemocniciam, ktoré všetky pripomínajú väznice?“ ^[] Tým, že Foucault prirovnáva nevyhnutné inštitúcie v spoločnosti k väzniciam a vyzýva ľudí, aby tieto „väznice“ zvrhli, jasne odhaľuje protispoločenskú povahu svojej teórie.

Akademici, vyzbrojení zbraňami dekonštrukcie, Foucaultovou teóriou a ďalšími kritickými teóriami stigmatizovali tradíciu a morálku tým, že všetko relativizujú. Vyžívajú sa v axiómach, ako napríklad „každá interpretácia je dezinterpretácia,“ „neexistuje pravda, iba jej interpretácie“ alebo „neexistujú fakty, iba rôzne ich výklady“. Zrelativizovali chápanie základných pojmov, ako sú pravda, láskavosť, krása, spravodlivosť a podobne, a potom ich zahodili ako odpad.

Mladí študenti, ktorí sa zúčastňujú humanitných študijných odborov, sa neodvážia spochybňovať autoritu svojich vyučujúcich. Zachovať si jasnú myseľ pod neustálym ideologickým náporom, ktorý sprevádza vyučovanie, je čoraz ťažšie. Keď sa raz začnú orientovať na štúdium postmodernej marxistickej teórie, je ťažké dosiahnuť, aby rozmýšľali inak. Práve toto je hlavný prostriedok, pomocou ktorého sa komunistickej ideológii podarilo preniknúť do humanitných a spoločenských vied.

c) Ideologická infiltrácia za použitia nových akademických odvetví

Ženské študijné programy, výskum zameraný na rasové menšiny a študijné odbory venované cudzím kultúram sú v normálnej spoločnosti odrazom prosperity a rozmanitosti akademickej obce. Po vzniku kontrakultúrneho hnutia v 60. rokoch však niektorí radikáli využili tieto nové disciplíny na šírenie svojich ľavicových myšlienok na univerzitách a vo výskumných inšitútoch. V posledných desaťročiach sa na amerických univerzitách rozšírili akademické odbory, ako sú feministické študijné programy, štúdium transrodových menšín a rôzne odbory zamerané na nebelošské menšiny.

Základnou premisou ženských štúdií je, že rozdiely medzi pohlaviami nie sú výsledkom biologických rozdielov, ale že ide skôr o sociálne konštrukty. Na základe tvrdenia, že ženy boli dlho potláčané mužmi a patriarchátom, si oblasť ženských štúdií kladie za cieľ podnietiť feministické spoločenské vedomie a nastoliť spoločenskú zmenu a revolúciu. Jedna známa feministická profesorka na Kalifornskej univerzite v Santa Cruz bola vychovaná v povestnej komunistickej rodine. Od chvíle, keď začala v 80. rokoch prednášať v rámci ženského vzdelávacieho programu, snažila sa presadzovať revolučné ciele tým, že učebné osnovy otvorene politizovala, a hrdo vystavovala na obdiv svoje renomé komunistky a lesbickej aktivistky, pričom svoju sexuálnu orientáciu považovala za nástroj na vzbudenie politického povedomia. Inšpiráciou pre profesúru jej bola kolegyňa komunistka, ktorá jej vravievala, že je to jej „revolučná povinnosť“. Vo svojom verejnom vyhlásení uviedla, že „vyučovanie sa pre mňa stalo formou politického aktivizmu“. ^[] V jednom zo svojich sylabov dokonca napísala, že ženská homosexualita je „najvyšším štádiom feminizmu“. ^[] 

Univerzita v Missouri zostavila svoje prednášky tak, aby sa študenti naučili vnímať problematiku feminizmu, literatúry, rodovej rovnosti a mieru z pozície ľavice. Napríklad, v cykle prednášok s názvom „Pohlavia postavené mimo zákon“ boli obe pohlavia označené ako „umelo vytvorené kategórie určitej kultúry“, a nie ako prirodzene vytvorené. Študentom a študentkám sa vštepoval len jeden názor – naratív o útlaku na základe pohlavia a diskriminácii viacpohlavných identít. ^[]

Ako sa uvádza v piatej kapitole, protivojnové hnutie, ktoré vzniklo na Západe po druhej svetovej vojne, bolo silne ovplyvnené predstaviteľmi komunizmu. Na amerických univerzitách sa v posledných desaťročiach objavil nový predmet – „Mierové študijné programy“. Akademici, David Horowitz a Jacob Laksin, preskúmali vyše 250 organizácií, ktoré majú nejakú väzbu na tento nový akademický odbor a dospeli k záveru, že tieto organizácie nemajú akademický, ale politický charakter, a že ich cieľom je získavať študentov pre protivojnové ľavicové hnutie. ^[]

S odvolaním sa na populárnu učebnicu Mierové štúdiá a riešenie konfliktov (Peace and Conflict Studies) Horowitz a Laksin poukázali na ideologické motivácie tohto odboru. V učebnici sa na vysvetlenie problémov chudoby a hladu používajú marxistické argumenty. Autor odsúdil vlastníkov pôdy a poľnohospodárskych veľkoobchodníkov a tvrdil, že ich chamtivosť viedla k hladomoru stoviek miliónov ľudí. Hoci ide zdanlivo o odpor voči násiliu, autor sa nestavia proti istému druhu násilia a v skutočnosti ho chváli: násilie, ktoré bolo páchané v priebehu proletárskej revolúcie.

Jeden úryvok z knihy Mierové štúdiá a riešenie konfliktov hovorí: „Hoci Kuba nie je ani zďaleka rajom na zemi a niektoré individuálne práva a občianske slobody ešte nie sú všeobecne uplatňované, na príklade Kuby však možno vidieť, že násilné revolúcie môžu niekedy viesť k všeobecnému zlepšeniu životných podmienok mnohých ľudí.“ V knihe sa vôbec nespomína útlak, ktorý krajina zažila počas Castrovej diktatúry, ani katastrofálne dôsledky kubánskej revolúcie. Táto kniha bola napísaná až po útoku na Svetové obchodné centrum v New Yorku (11. septembra 2001) a dotýka sa aj témy terorizmu. Jej autori prekvapivo vyjadrujú istú sympatiu s teroristami až  natoľko, že pojem „terorista“ uvádzajú v úvodzovkách. Svoj postoj obhajujú slovami: „Pre niektorých čitateľov môže byť zarážajúce, že výraz ‚terorista‘ je uvedený v úvodzovkách, keďže toto označenie považujú za niečo, čo je zrejmé. Nerobíme to však preto, aby sme bagatelizovali hrôzu takýchto činov, ale aby sme zdôraznili, že je nutné zmierniť spravodlivé rozhorčenie uvedomením si, že ten, kto je pre jedného človeka ‚terorista‘, je častokrát pre druhého ‚bojovníkom za slobodu‘.^[]

Hnutie za občianske práva si oprávnene vyslúžilo uznanie za to, že jeho stúpenci presadzovali pokojné riešenie otázky väčšieho zastúpenia Afroameričanov. Nie všetky aktivity však boli v tom čase realizované s dobrým úmyslom. Na amerických vysokých školách vznikli katedry, ktoré sa zameriavali na afroamerické štúdiá, a v niektorých prípadoch boli len výsledkom zastrašovania a politického vydierania. Štrajky a zastrašovanie zo strany študentov na Cornellovej Univerzite, Kalifornskej univerzite v Santa Barbare a na vtedajšej Sanfranciskej štátnej univerzite viedli koncom 60. rokov k založeniu prvých katedier černošských štúdií v krajine. Na Cornellovej univerzite sa fakulta podvolila požiadavke vyslovenej viac ako sto černošskými študentmi, ktorí požadovali zriadenie oddelenia černošského výskumu, na ktorom by pracovali výlučne ľudia čiernej pleti. Niektorí z protestujúcich sa oháňali brokovnicami a mávali zásobníkmi s muníciou. ^[]

Shelby Steele, afroamerický výskumník špecializujúci sa na rasové vzťahy, vyjadril svoj odmietavý postoj voči kladným opatreniam a zakladaniu černošských výskumných oddelení na univerzitách len preto, aby sa zapáčil radikálom. Uviedol, že vedúci predstavitelia univerzít mali taký silný pocit „belošskej viny“, že by súhlasili s akoukoľvek požiadavkou zástupcov černošských študentských odborov. ^[]

Akademická obec by mala byť objektívna a mala by sa vyhýbať presadzovaniu politickej agendy. Tieto nové akademické odbory však zaujali ideologický postoj: profesori v oblasti ženských štúdií musia uznávať feminizmus, zatiaľ čo profesori černošských štúdií musia veriť, že politické, ekonomické a kultúrne problémy Afroameričanov sú dôsledkom rasovej diskriminácie zo strany belochov. Ich cieľom nie je skúmať pravdu, ale presadzovať ideologický naratív.

Tieto nové odbory vznikli ako vedľajší produkt americkej kultúrnej revolúcie. Po etablovaní na univerzitách sa tieto nové študijné odbory začali rozširovať vďaka tomu, že si pre seba vyžiadali vyššie rozpočty, a takisto vďaka náboru väčšieho počtu študentov, ktorí ešte viac posilnili ich postavenie. Tieto nové odbory, ktoré sa už hlboko zakorenili na akademickej pôde, vznikali z iniciatívy ľudí konajúcich pod vplyvom komunistickej ideológie. Ich cieľom je rozdúchavať a rozširovať konflikty medzi rôznymi skupinami a podnecovať nenávisť v rámci príprav na násilnú revolúciu. Nemajú vôbec žiadnu spojitosť s ľuďmi (Afroameričanmi, ženami alebo inými), ktorých sa údajne zastávajú.

d) Presadzovanie ľavicového radikalizmu

Vo svojej knihe Trieda jednej strany: Ako radikálni profesori na najlepších amerických vysokých školách indoktrinujú študentov a podkopávajú našu demokraciu (One-Party Classroom: How Radical Professors at America’s Top Colleges Indoctrinate Students and Undermine Our Democracy), autori Horowitz a Laksin vymenúvajú okolo 150 ľavicovo orientovaných študijných predmetov, ktoré sa vyučujú na dvanástich univerzitách. Tieto študijné predmety maskujú svoje politické zámery akademickým jazykom, pričom niektoré z nich opomínajú aj tie úplne základné akademické princípy a pripomínajú tak politické prednášky, ktoré sú povinné v komunistických krajinách. Napríklad, Katedra komunitných štúdií na Kalifornskej univerzite v Santa Cruz ponúkala seminár s takýmto znením: „Cieľom tohto seminára je naučiť sa organizovať revolúciu. Naučíme sa, čo robili komunity v minulosti a čo robia v súčasnosti, aby sa dokázali postaviť na odpor, spochybniť a prekonať mocenské systémy vrátane (ale nielen) globálneho kapitalizmu, štátneho útlaku a rasizmu.“ ^[]

Bill Ayers, bývalý významný profesor na Illinoiskej univerzite v Chicagu (UIC), je radikál zo 60. rokov a spoluzakladateľ organizácie Weather Underground, ktorá bola odnožou organizácie Študenti za demokratickú spoločnosť (SDS). V roku 1969, keď sa SDS rozpadla, nastúpila skupina Weather Underground. Tá sa zameriavala na organizovanie radikálnych študentov, ktorí sa  zúčastňovali na teroristických aktivitách, s cieľom podnecovať rasové konflikty. Táto radikálna skupina, ktorá bola označená za domácu teroristickú organizáciu, spáchala bombové útoky na Kapitol v USA, na policajné riaditeľstvo v New Yorku, Pentagon a na kancelárie Národnej gardy. Známy je jeden Ayersov citát: „Zabite všetkých bohatých ľudí. Rozbite im autá a zničte byty. Prineste revolúciu domov, zabite svojich rodičov, to je to, o čo tu naozaj ide.“ Skupina ľavicových progresívcov úspešne zabránila FBI zatknúť Ayersa. V roku 1980 sa vrátil na scénu a stal sa členom fakulty UIC, kde sa venoval výskumu predškolského vzdelávania detí. Jeho politické názory sa nezmenili a za svoje teroristické činy neprejavil žiadnu ľútosť. Ayersove akademické publikácie zodpovedali tomu, akú mal náplň života. V priebehu rokov sa Ayers postupne posúval v akademických funkciách, až nakoniec dosiahol hodnosť zaslúžilého profesora. Okrem toho získal titul emeritného vysokoškolského profesora, čo je najvyššie akademické ocenenie tejto inštitúcie.^[]

Každý z titulov, ktoré Ayers získal, bol výsledkom spoločného rozhodnutia jeho kolegov na katedre. To samo osebe odráža tichý súhlas univerzity s jeho teroristickou minulosťou.

e) Zavrhnutie veľkých amerických tradícií

Skupina politicky angažovaných študentov uskutočnila na pôde Texaskej technickej univerzity v roku 2014 prieskum, v ktorom sa pýtali tri otázky: „Kto vyhral občiansku vojnu?“, „Kto je náš viceprezident?“ a „Od koho sme získali nezávislosť?“ Mnohí študenti o tom nemali ani potuchy. Hoci títo študenti nepoznali tieto základné fakty o politike a histórii svojej krajiny, boli dobre oboznámení s podrobnosťami týkajúcimi sa filmových hviezd a ich milostných afér. ^[]

V roku 2008 uskutočnil Inštitút medziuniverzitných štúdií (Intercollegiate Studies Institute) náhodný prieskum na vzorke 2 508 Američanov a zistilo sa, že len polovica z nich vedela vymenovať všetky tri orgány verejnej moci. ^[] Pri zodpovedaní 33 jednoduchých otázok z občianskej náuky získalo 71 % opýtaných priemerný výsledok 49 %, čo predstavuje nedostatočnú známku. ^[]

Učenie sa americkej histórie nie je len procesom pochopenia toho, ako národ vznikol, ale aj procesom pochopenia hodnôt, na ktorých bol národ vybudovaný, a toho, čo je potrebné na zachovanie týchto tradícií. Len tak si jeho obyvatelia budú vážiť to, čo majú v súčasnosti, budú chrániť svoje národné dedičstvo a odovzdávať ho ďalším generáciám. Zabúdať na históriu je to isté ako ničiť tradície. Keď ľudia nepoznajú svoje občianske povinnosti, je možné, že dôjde k vytvoreniu totalitnej vlády.

Neostáva nič iné, len si položiť otázku, kam sa podela americká história a občianska výchova.  Odpoveď sa skrýva v dnešných učiteľoch a v učebniciach, ktoré používajú. Marxista Howard Zinn je autorom populárnej historickej knihy Dejiny ľudu Spojených štátov amerických. Táto kniha sa točí okolo premisy, že všetky hrdinské činy a inšpiratívne udalosti, o ktorých sa hovorí v amerických dejinách, sú nehanebné lži a že skutočná história USA je temnou cestou útlaku, utrpenia a genocídy. Profesor ekonómie z istej bostonskej univerzity tvrdil, že skutočnými bojovníkmi za slobodu proti zlu – teda proti Spojeným štátom – sú teroristi. V článku uverejnenom v roku 2004 prirovnal teroristov, ktorí 11. septembra spáchali útoky na Svetové obchodné centrum, k americkým povstalcom z roku 1775, ktorí v Lexingtone odpálili prvé výstrely a odštartovali tak americkú vojnu za nezávislosť. ^[]

f) Znevažovanie klasických diel západnej civilizácie

V roku 1988 radikálni študenti a vyučujúci na Stanfordskej univerzite protestovali proti výučbe predmetu s názvom Západná civilizácia. Skandovali heslá ako: „Západnú civilizáciu treba zrušiť.“ Vedenie Stanfordu ustúpilo požiadavkám protestujúcich a predmet Západná civilizácia nahradilo predmetom s názvom Kultúry, myšlienky, hodnoty (CIV). V novom predmete sa síce zachovali niektoré klasické diela západnej kultúry, ako napríklad diela Homéra, Platóna, svätého Augustína, Dante Alighieriho a Shakespeara, ale zároveň sa vyžadovalo, aby sa do predmetu zaradili aj diela niekoľkých žien, menšinových skupín, ako aj iných skupín, ktoré sa považovali za utláčané.

Vtedajší minister školstva William Bennett odsúdil túto zmenu ako „nešťastnú kapituláciu pred nátlakovou kampaňou a zastrašovaním“. Napriek kritike pristúpili k tomuto kroku mnohé významné univerzity a ich príklad nasledovali aj menej významné vysoké školy, ktoré nechceli zostať pozadu. Za niekoľko krátkych rokov prešlo vzdelávanie v oblasti humanitných vied na amerických univerzitách veľkou premenou.

„Politicky korektná“ snaha vytlačiť klasické diela z amerických univerzít viedla k rôznym neblahým následkom vrátane nasledujúcich:

1. Klasické diela a ich trvalú hĺbku nahradili texty nízkej kvality s plytkým obsahom, ktoré majú revolučný charakter alebo sa vydávajú za „literatúru obetí“.

2. Tieto priemerné diela boli postavené na rovnakú úroveň ako klasické diela, čo spôsobilo, že klasické diela stratili na dôležitosti a boli relativizované.

3. Hlavné témy klasických diel sa teraz interpretujú pomocou kritickej teórie, kultúrnych štúdií, politiky identity a politickej korektnosti. Akademici nadšene skúmajú „skrytý rasizmus a sexizmus“ v klasických dielach, ako sú napríklad Shakespearove hry, pričom tieto diela prekrúcajú a znevažujú.

4. Študenti, ktorým sa vštepuje takýto spôsob myslenia, ťažko dokážu pochopiť vznešené postavy, významné činy a morálne ponaučenia vykreslené v klasických dielach, a namiesto toho si vypestujú inštinkt posudzovať ich skôr v negatívnom a cynickom svetle.

V tradičnom vzdelávaní v oblasti literatúry boli hlavnými témami klasických diel univerzálna láska, spravodlivosť, vernosť, odvaha, zmysel pre sebaobetovanie a ďalšie morálne hodnoty. Vzdelávanie v oblasti histórie sa zameriavalo na významné udalosti týkajúce sa vzniku a vývoja národa a jeho základných hodnôt.

Keďže klasické diela západnej literatúry boli takmer všetky napísané bielymi európskymi mužmi, ľavičiari sa chopili práporov multikulturalizmu a feminizmu a trvajú na tom, aby ľudia čítali literatúru písanú ženami, ľuďmi inej farby pleti atď. Čo sa týka vyučovania dejín, moderné školstvo uprednostňuje opisovanie historickej cesty krajiny ako úplne temnej, plnej otroctva a vykorisťovania žien a iných menšinových skupín. Cieľom už nie je pripomínať tradičný odkaz, ale vštepovať pocit viny voči skupinám, ktoré sú označené ako „utláčané“.

Klasické diela sprostredkúvajú dôležité skúsenosti a ponaučenia z minulosti, a preto je ich štúdium pre študentov nevyhnutné, aby tak mohli spoznať svoju kultúru. Ak sa školy zameriavajú na politicky korektné alebo moderné diela a znižujú význam klasických diel, študenti nemajú možnosť oboznámiť sa s múdrosťou, ktorá je v nich obsiahnutá, alebo sa ich naučia vnímať len povrchne a kriticky. Výsledkom takéhoto vzdelávania je to, že celé generácie sa vzďaľujú od koreňov svojej civilizácie a jej jedinečného hodnotového systému a viery.

g) Monopolizácia učebníc a humanitných odborov

Ekonóm Paul Samuelson poukázal na to, akú veľkú moc majú učebnice, keď povedal: „Je mi jedno, kto píše zákony alebo vypracúva zložité zmluvy štátu, ak môžem napísať štátne učebnice ekonómie.“ ^[] Tieto učebnice, ktoré sa vydávajú vo veľkom počte a vyjadrujú názor autority, majú na študentov obrovský vplyv. Ten, kto píše učebnice, má moc formovať ľahko ovplyvniteľné mysle mladých ľudí.

Po tom, ako si radikálni akademici a profesori zabezpečili doživotné posty a reputáciu, získali tak kontrolu nad kanceláriami a výbormi pre vydávanie publikácií na univerzitách. Využívali svoju autoritu na to, aby do učebných materiálov vkladali svoje vlastné ideológie a vnucovali ich študentom. V niektorých akademických odboroch sa v učebniciach a povinnej literatúre, ktorú si profesori zvolili, nachádza viac marxistických diel ako diel z akéhokoľvek iného myšlienkového smeru. Kniha Dejiny ľudu Spojených štátov amerických je povinnou literatúrou pre odbory histórie, ekonómie, literatúry a ženských štúdií.

Len čo sa ľavičiarom podarí získať početnú prevahu, môžu využiť mechanizmus recenzného konania (kontrola práce alebo diela tretími osobami činnými v rovnakej oblasti) v rámci americkej akademickej obce, aby potlačili akademikov s odlišnými názormi. Práce, ktoré spochybňujú ľavicové ideológie, budú musieť ľavičiari a ich kolegovia zákonite odmietnuť.

Mnohé odborné časopisy z oblasti humanitných vied sú ovplyvnené koncepciou kritickej teórie a sú plné nejasného odborného žargónu, pričom ich hlavnou myšlienkou je popieranie božského, odmietanie tradičnej kultúry a podnecovanie revolúcií s cieľom zvrátiť súčasný spoločenský, politický a ekonomický poriadok. Cieľom istej vednej kategórie je dokázať, že všetky tradičné morálne hodnoty a štandardy, a dokonca aj vedecký proces, sú len sociálnymi konštruktmi, ktorých účelom je zabezpečiť moc vládnucej triedy tým, že nanútia svoje normy celej spoločnosti.

V roku 1996 bola v odbornom časopise Social Text, ktorý vydáva katedra kultúrnych štúdií Dukeovej univerzity, publikovaná práca Alana Sokala, profesora fyziky na Newyorskej univerzite, s názvom „Prekonávanie hraníc: Na ceste k transformatívnej hermeneutike kvantovej gravitácie.“ Práca obsahovala 109 poznámok pod čiarou a 219 odkazov na rôzne zdroje a tvrdila, že „kvantová gravitácia“ je konštruktom spoločnosti a jazyka. ^[] Krátko nato Sokal v inom časopise uverejnil vyhlásenie, že jeho štúdia bola len pokusom o žart. ^[]

V rozhovore pre National Public Radio Sokal uviedol, že sa inšpiroval knihou Vyššia povera: Akademická ľavica a jej spory s vedou (Higher Superstition: The Academic Left and Its Quarrels With Science) vydanej v roku 1994. Jej autor v nej uvádza, že niektoré publikácie v oblasti humanitných vied uverejnia čokoľvek, pokiaľ to obsahuje „správne ľavicové myšlienky“ a citácie známych ľavicových mysliteľov. Sokal to otestoval tak, že svoj článok naplnil ľavicovými ideológiami, nezmyselnými citáciami a úplnými nezmyslami.^[] Neskôr napísal: „Výsledok môjho malého experimentu ukazuje prinajmenšom to, že niektoré módne sektory americkej akademickej ľavice intelektuálne zleniveli. Redaktorom časopisu Social Text sa môj článok páčil preto, že sa im pozdával jeho záver: ‚Obsah a metodika postmodernej vedy poskytuje silnú intelektuálnu podporu progresívnemu politickému plánu.‘ Zjavne necítili potrebu analyzovať kvalitu dôkazov, presvedčivosť argumentov, ba dokonca ani relevantnosť argumentov k uvedenému záveru.“^[] Sokalov satirický prístup poukázal na nedostatok akademickej principiálnosti alebo dôveryhodnosti v oblasti kritickej teórie a kultúrnych štúdií.

Rozsah, v akom komunistické myšlienky prenikli do spoločenských vied, je zrejmý, keď si prezrieme príspevky prednesené na výročných zasadnutiach popredných akademických inštitúcií. Združenie moderných jazykov je najväčšia z týchto inštitúcií a môže sa pochváliť dvadsiatimi piatimi tisíckami členov, ktorí sú profesormi a akademikmi v oblasti výskumu a vzdelávania moderných jazykov. Na výročnej konferencii združenia sa zúčastňuje tisíce ľudí. Veľká časť vedeckých príspevkov uvedených na internetových stránkach združenia využíva ideologický rámec marxizmu, frankfurtskej školy, dekonštruktivizmu, postštrukturalizmu a iných odchýlených teórií. Ďalšie príspevky vychádzajú z výskumu feminizmu, homosexuality, politiky identít a ďalších radikálnych prúdov. V podobných organizáciách, ako napríklad v Združení amerických sociológov, sa odráža viac-menej rovnaká tendencia, aj keď v rôznej miere.

Podľa americkej tradície vzdelávania v oblasti humanitných vied musia študenti absolvovať niekoľko humanitných predmetov bez ohľadu na to, aký odbor študujú. V súčasnosti tieto povinné predmety spravidla vyučujú ľavicoví profesori z odborov ako literatúra, história, filozofia a spoločenské vedy. Americký akademik Sowell poznamenal, že povinné predmety nedávajú študentom inú možnosť, než počúvať týchto profesorov, ktorí svoje učebne neraz využívajú ako fóra na šírenie svojich ľavicových ideológií a dokonca využívajú známkovanie ako motiváciu k tomu, aby študenti prijali ich názory. Napríklad, na Michiganskej univerzite museli študenti na úvodnej prednáške z biológie povinne sledovať filmy o politike. Marxistické názory týchto profesorov humanitných a spoločenských vied nielenže kazia študentov na ich študijných odboroch, ale ovplyvňujú takmer celú študentskú obec. Študenti, ktorí sa odvážia spochybniť názory profesora, často dostávajú horšie známky. ^[]

Študenti vysokých škôl chcú byť rešpektovaní ako dospelé osoby, ale ich vedomosti aj praktické skúsenosti sú veľmi obmedzené. V relatívne uzavretom prostredí univerzity len málokto z nich tuší, že ich uznávaní profesori by mohli využívať ich nevinnosť a dôveru na to, aby im mohli vštepovať škodlivé ideológie a hodnoty. Rodičia platia vysoké školné, aby si ich deti osvojili vedomosti a zručnosti, ktoré budú potrebovať pri hľadaní svojho uplatnenia v spoločnosti. Vôbec by im nenapadlo, že ich deti by mohli byť okrádané o drahocenné roky mladosti, keď sú transformované na stúpencov radikálnych ideológií, ktoré ich ovplyvnia na celý zvyšok života.

Generácia za generáciou mladých ľudí vstupuje do tohto vzdelávacieho systému, ktorý je silne infiltrovaný komunistickými ideológiami. Študujú z učebníc z dielne prívržencov ľavice a osvojujú si ich zvrátené teórie, čím urýchľujú úpadok kultúry, morálky a ľudskosti.

h) Univerzitná „prevýchova“: vymývanie mozgov a kazenie morálky

Od 80. rokov sa s nárastom marxistickej ideológie na univerzitách začala vysokoškolská politika čoraz viac zameriavať na prevenciu „urážlivých“ poznámok, najmä pokiaľ ide o urážanie žien alebo etnických menšín. Podľa údajov amerického akademika Donalda Alexandra Downsa zaviedlo v rokoch 1987 až 1992 približne tristo amerických univerzít politiku regulácie prejavov, čím sa vytvoril tzv. rovnoprávny systém, ktorý zakazuje používať určité výrazy týkajúce sa citlivých skupín a tém.^[]

Tí, ktorí tieto zákazy presadzujú, to možno myslia dobre, ale ich konanie vedie k absurdnému výsledku, keďže čoraz väčší počet ľudí si nárokuje právo nebyť urážaný z akéhokoľvek dôvodu. Podľa zákona v skutočnosti žiadne takéto právo neexistuje, ale rozšírenie kultúrneho marxizmu umožnilo komukoľvek vyhlásiť sa za príslušníka utláčaných skupín, pričom ako dôvod môže uviesť svoju kultúrnu príslušnosť, pôvod, farbu pleti, pohlavie, sexuálnu orientácia atď. Administratívni pracovníci na univerzitách neustále poskytujú privilegované zaobchádzanie s tými, ktorí o sebe tvrdia, že sú obeťami.

Podľa marxistickej teórie tí, ktorí sú utláčaní, majú za každých okolností z morálneho hľadiska pravdu a mnohí ľudia sa neodvážia spochybniť pravosť ich tvrdení. Táto absurdná logika je založená na prekrúcaní kritérií, podľa ktorých sa posudzuje, čo je morálne. Keď sa zosilňujú skupinové identity a nálady (v leninizme a stalinizme sa to nazýva vyšší stupeň triedneho vedomia), ľudia sa podvedome vzdávajú tradičných noriem pre posudzovanie dobra a zla a nahrádzajú ich skupinovým myslením. Najvýraznejšie sa to prejavilo v totalitných komunistických štátoch, kde „utláčaný“ proletariát dostal oprávnenie zabíjať statkárov a kapitalistických „utláčateľov“.

Tendencia vznášať svojvoľné námietky voči urážlivému alebo diskriminačnému jazyku bola iniciovaná kultúrnymi marxistickými akademikmi, ktorí vymysleli celý rad nových pojmov na rozšírenie definície diskriminácie. Patria tu také výrazy ako „mikroagresia“, „upozornenie na citlivý obsah“ („trigger warnings“ varovanie pred potenciálne stresujúcim obsahom v texte, vo videu, príhovore a pod.), „bezpečné priestory“ („safe spaces,“ vyznačené miesta v kampuse pre jednotlivcov, ktorí sa cítia marginalizovaní) a ďalšie. Vedúci pracovníci univerzít na tento účel zaviedli adekvátne opatrenia a povinné vzdelávanie, ako napríklad „školenie o citlivých témach“ a „školenie o rozmanitosti“.

Mikroagresia predstavuje prejav skrytej verbálnej alebo neverbálnej urážky, s ktorou sa človek stretáva v každodennom živote, pričom údajní páchatelia si možno vôbec neuvedomujú jej dôsledky. Tento druh neúmyselnej urážky alebo nevedomosti sa označuje ako „necitlivý“ (leninizmus alebo stalinizmus by to považoval za nízke spoločenské vedomie). Nastupujúci prváci na vysokú školu musia absolvovať školenie o citlivom prístupe, kde sa dozvedia, čo sa nesmie hovoriť a aké oblečenie sa nesmie nosiť, aby sa nedopustili mikroagresie porušujúcej univerzitné predpisy.

Na niektorých univerzitných kampusoch sa nesmie vyslovovať fráza „vitaj v Amerike“, pretože by mohla predstavovať mikroagresiu, ktorá môže uraziť študentov z etnických skupín, ako sú pôvodní severoamerickí obyvatelia, Afričania, Japonci alebo Číňania, s ktorými sa v Spojených štátoch historicky zaobchádzalo nespravodlivo. Nasledujúce výroky patria do dlhého zoznamu vyjadrení, ktoré Kalifornská univerzita považuje za mikroagresiu: „Amerika je taviaci kotol“ (rasová diskriminácia), „Amerika je krajinou príležitostí“ alebo „Muži a ženy majú rovnaké príležitosti na úspech“ (popieranie rodovej alebo etnickej nerovnosti).^[] Prejavy mikroagresie môžu viesť k uloženiu disciplinárnych trestov, a zároveň podporujú vytváranie „bezpečných priestorov“.

V jednom prípade údajnej mikroagresie v areáli Univerzity Indiana v Indianapolise (Indiana University-Purdue University) bol biely študent, ktorý si na škole privyrábal ako vrátnik, upozornený Kanceláriou pre pozitívnu diskrimináciu, že porušil nariadenie o rasovom obťažovaní, keď si v odpočinkovej miestnosti kampusu čítal knihu s názvom Notre Dame vs. Klan: Ako bojujúci Íri porazili Ku-klux-klan. Dvaja z jeho študentských kolegov sa cítili urazení tým, že na obálke knihy bola fotografia zo zhromaždenia KKK, a podali sťažnosť. Podľa nich tým, že sa rozhodol čítať takúto knihu v odpočinkovej miestnosti, sa údajne dopustil rasového obťažovania. Len po nátlaku skupín, ako je Nadácia pre individuálne práva vo vzdelávaní, univerzita uznala, že študent sa nijako neprevinil, a vymazala z jeho spisu všetky záznamy o tomto incidente. ^[]

Školenia o citlivých témach a školenia o rozmanitosti sú svojou povahou porovnateľné s prevýchovnými programami v bývalom Sovietskom zväze a v Číne. Cieľom prevýchovy je posilniť triedne názory: „buržoázia“ a „trieda statkárov“ (podobne ako bieli muži podľa schémy školenia o citlivých témach) musia uznať svoj prvotný hriech ako príslušníkov utláčateľskej triedy, pričom údajne utláčané skupiny majú mať „správne“ povedomie o tzv. buržoáznej kultúre. Je na nich vyvíjaný tlak, aby sa zbavili svojho „vnútorného útlaku“, aby tak boli schopní rozpoznať svoje utláčateľské podmienky.  Ide o podobný koncept ako vo feminizme, kde sú ženy vedené k tomu, aby tradičnú ženskosť vnímali ako konštrukt patriarchátu.

Podľa marxistickej analýzy triedneho systému sa osobné veci stávajú politickými: ak sa snažíte pochopiť problém z hľadiska toho, kto je označený za utláčateľa, považuje sa to za nesprávne. Aby sa teda reformoval svetonázor ľudí a aby sa zabezpečilo, že budú úplne nasledovať marxistický cieľ, akékoľvek slová a činy, ktoré popierajú triedny útlak alebo triedny boj, sa prísne trestajú. Školenia o citlivých témach sa konajú s cieľom úplne odhaliť problém „sociálnej nespravodlivosti“ a preorientovať ľudí na hľadisko tzv. utláčaných skupín.

Napríklad, v roku 2013 Severozápadná univerzita (Northwestern University) vyžadovala od všetkých svojich študentov, aby pred ukončením štúdia absolvovali školenie o rozmanitosti. Podľa smerníc školy by mali byť študenti po absolvovaní kurzu schopní: „rozšíriť svoju schopnosť kritického myslenia“ (naučiť sa klasifikovať „triedy“ v marxistickom zmysle), „rozpoznať svoju vlastnú pozíciu v systémoch nerovností“ (rozpoznať svoje „triedne zaradenie“) a „zaoberať sa vlastnými postojmi k otázkam moci a privilégií“ (vžiť sa do kože „utláčanej“ triedy).^[]

Univerzita v Delaware začala v roku 2007 zavádzať povinný program ideologickej prevýchovy pre sedemtisíc svojich študentov. Cieľom programu, nazývaného „ozdravenie“ nesprávnych postojov a presvedčení, bolo prinútiť študentov, aby prijali určité názory v otázkach, ako je napríklad politika, rasová a rodová príslušnosť a ochrana životného prostredia. Vysokoškolskí asistenti museli osobne viesť individuálne rozhovory so študentmi a klásť im otázky napríklad o tom, kedy objavili svoju „sexuálnu identitu“ a s príslušníkmi akých rás a pohlaví by išli na rande. Keď jedna zo študentiek na prvú otázku zareagovala slovami, že asistenta do toho nič nie je, asistent ju nahlásil vedeniu univerzity.^[] Po vytrvalom negatívnom ohlase bol program nakoniec zrušený.

Táto masová politická indoktrinácia nielenže mení kritériá na určovanie morálnych hodnôt, ale zároveň výrazne podporuje egoizmus a individualizmus. Študenti sa tak učia, že môžu využiť vysoko spolitizované pocity určitej skupiny (politiku identít) na presadzovanie svojich vlastných individuálnych túžob. Jednoduchým tvrdením, že človek patrí k skupine, ktorá údajne trpí útlakom, môže obviňovať a ohrozovať iných alebo využívať túto identifikáciu na osobný prospech.

To, či sa niekto cíti urazený alebo nie, je subjektívny pocit, ale dnes sa aj pocity považujú za objektívne dôkazy. Dostalo sa to až do bodu, keď univerzitní profesori musia neustále chodiť okolo horúcej kaše. Nedávno sa študenti na mnohých univerzitách dožadovali, aby profesori pred výučbou určitého obsahu najskôr vyslovili varovanie, že niektoré témy diskusií alebo študijný materiál môžu vyvolať negatívne emocionálne reakcie. V posledných rokoch sa na zozname literatúry, ktorá si vyžaduje uvádzať „úvodné varovania“, ocitli dokonca diela ako Shakespearov Kupec benátsky či Premeny od starovekého rímskeho básnika Ovídia. Niektoré univerzity dokonca odporúčajú, aby sa diela, ktoré sa považujú za spúšťače emócií u niektorých študentov, pokiaľ možno vynechávali.^[]

Mnohí študenti, ktorí vyrastajú v takejto atmosfére, majú ľahko zraniteľné ego a všemožne sa snažia vyhýbať situáciám, v ktorých by sa mohli cítiť urazení. Skupinová identita presadzovaná na univerzitách je ďalšou verziou „triedneho vedomia“, ktoré hlásal komunizmus, a spôsobuje, že študenti nevedia samostatne myslieť a niesť osobnú zodpovednosť. Títo študenti, podobne ako radikálni študenti zo 60. rokov, z ktorých sú teraz ich profesori, sú proti tradíciám. Oddávajú sa zmätenej sexuálnej promiskuite, závislosti od alkoholu a drog. Za ich pohŕdaním svetskými konvenciami sa však skrývajú krehké srdcia a duše, neschopné zniesť najmenší úder alebo neúspech, nieto ešte prevziať skutočnú zodpovednosť.

Tradičné vzdelávanie kladie dôraz na sebaovládanie, nezávislé myslenie, zmysel pre zodpovednosť a schopnosť porozumieť druhým. Duch komunizmu túži po tom, aby sa budúca generácia úplne zriekla morálnych zásad a pomohla mu upevniť svoju moc nad naším svetom.

3. Ako komunizmus zničil vzdelávanie v Číne

Keď komunizmus sleduje nejaký cieľ, ako napríklad skazenie vzdelávania na Západe, môže mu to trvať stovky rokov, a ak je to potrebné, svoje ciele bude dosahovať postupnými krokmi v priebehu niekoľkých generácií.

V Číne sa komunisti chopili nestability krajiny spôsobenej dlhým obdobím vojny, aby mohli prevziať moc a vnútiť ľuďom svoj ideologický program. Ale ešte pred prevzatím moci ČKS v roku 1949 zaútočili čínski ľavicovo orientovaní akademici a aktivisti na hlboko zakorenené kultúrne dedičstvo Číny – počnúc tradičným systémom vzdelávania.

Začiatkom 20. storočia, keď Deweyho progresívne vzdelávanie začínalo rozkladať Spojené štáty, sa Deweyho nasledovníci z radov etnických Číňanov vrátili do Číny a stali sa z nich priekopníci moderného čínskeho vzdelávania. Ópiové vojny vedené s Britmi oslabovali pevnú vôľu čínskeho ľudu, preto tamojší intelektuáli túžili nájsť spôsob, ako národ posilniť. Komunisti využili tieto podmienky národnej krízy a mnohých presvedčili, že jedinou nádejou na prežitie Číny je odtrhnúť sa od „starej kultúry“ pomocou tých najradikálnejších metód. Spustili takzvané Hnutie za novú kultúru, ktoré zavrhlo čínske tradície a poskytlo živnú pôdu pre rozvoj komunistického hnutia.

Hnutie novej kultúry, ktoré sa začalo v roku 1915 a trvalo celé nasledujúce desaťročie, malo troch hlavných predstaviteľov: boli nimi Chu Š’, Deweyho žiak, Čchen Tu-siou, jeden zo spoluzakladateľov ČKS, a Lu Sün, ktorý bol neskôr Mao Ce-tungom ocenený ako „hlavný veliteľ čínskej kultúrnej revolúcie“. Dôležitú úlohu v kultúrnom hnutí neskoršieho obdobia zohral aj ďalší spoluzakladateľ ČKS, Li Ta-čao.

Predstavitelia Hnutia za novú kultúru pripisovali národnú slabosť Číny počas uplynulých sto rokov tradičným konfuciánskym myšlienkam a zasadzovali sa o zrušenie tejto „starej kultúry“. Zároveň toto hnutie považovalo celú západnú kultúru za pokrokovú „novú kultúru“. Pri kritizovaní „starej“ čínskej kultúry a viery používalo slová „veda“ a „demokracia“ ako svoje hlavné heslá.

Súbežne s Hnutím za novú kultúru prebiehalo v Pekingu v roku 1919 študentské Hnutie štvrtého mája. Iniciátorom hnutia, ktoré bolo vyvolané vlasteneckým rozhorčením proti japonskému imperializmu, bol Li Ta-čao a ďalší komunisti, ktorí ho využili na propagáciu Hnutia za novú kultúru a posilnenie odmietavého postoja k tradičnému čínskemu pohľadu na svet. V roku 1921 sa Li Ta-čao, Čchen Tu-siou a hŕstka ďalších zhromaždili v Šanghaji, kde založili Čínsku komunistickú stranu (ČKS).

Hnutie za novú kultúru a Hnutie štvrtého mája pomohli ČKS pri šírení jej myšlienok a organizačnej štruktúry po celej Číne a neskôr slúžili ako ideologická inšpirácia pre kultúrnu revolúciu.

Medzi najväčšie škody, ktoré spôsobilo Hnutie za novú kultúru, patrila kampaň presadzujúca zľudovenie písanej čínštiny, ktorú presadzoval Chu Š’. Na základných školách sa zmenilo vyučovanie čínskeho jazyka s cieľom zjednodušiť písanú čínštinu, zmenil sa význam mnohých slov a niektoré sa vynechali. Výsledkom bolo, že väčšina Číňanov už po jednej generácii nebola schopná čítať a rozumieť klasickej čínštine. To znamenalo, že Kniha premien, Letopisy od jari do jesene, Tao te-ťing, Chuang-ti nej-ťing (Vnútorná kniha Žltého cisára) a ďalšie tradičné knihy sa stali pre bežného študenta nedostupné. Namiesto toho sa s nimi zaobchádzalo ako s ezoterickým obsahom určeným pre akademický výskum. Z päťtisícročnej histórie veľkolepej čínskej civilizácie sa tak stalo len okrasné dielo.

Počas vývoja čínskej kultúry, ktorá bola inšpirovaná nebesami, bol klasický písaný jazyk zámerne oddelený od hovoreného jazyka. V priebehu dejín dochádzalo v Číne k mnohým rozsiahlym asimiláciám rôznych etnických skupín a k početným presunom ťažiska čínskej kultúry; preto sa hovorený jazyk neustále menil. Ale vďaka oddeleniu hovoreného jazyka od klasickej čínštiny, ktorá sa používala v písomnom prejave, zostala klasická čínština do značnej miery nezmenená. Študenti za vlády dynastie Čching (1644  – 1911) mohli stále čítať a rozumieť klasickým dielam z obdobia dynastií Song a Tchang, alebo dokonca z obdobia pred dynastiou Čchin (221pr. n. l. – 206 pr. n. l.). Vďaka tomu sa tradičná čínska kultúra a literatúra mohla neprerušovane odovzdávať po tisícročia.

Komunizmus však spôsobil, že Číňania pretrhli svoje kultúrne korene práve prostredníctvom jazyka. Tým, že sa spojil písaný jazyk s hovorovým, sa zároveň uľahčilo primiešavanie odchýlených slov a fráz, čím sa Číňania ešte viac odklonili od tradícií.

Kampane zamerané na zvýšenie gramotnosti a popularizovanie kultúry na základných školách, ktoré ČKS uskutočnila pred svojím založením, a aj po ňom, podrobovali svojich podmanených poslucháčov priamemu a explicitnému vymývaniu mozgov. Napríklad, prvých niekoľko fráz, ktoré sa študenti učili na hodinách čítania a písania v prvom ročníku základných škôl, boli propagandistické frázy ako „nech žije predseda Mao“, „zlá stará spoločnosť“ a „zlý americký imperializmus“ – frázy vystihujúce étos triedneho boja založeného na nenávisti, ktorý strana vyžadovala.

V porovnaní s odchýlenými myšlienkami, ktoré primiešava do detských kníh západné progresívne vzdelávanie, ako napríklad v knihe Heather má dve mamičky, (Heather Has Two Mommies), sú politické hnutia ČKS síce inou, ale nemenej účinnou formou ideologickej indoktrinácie, ktorá je vnucovaná mladým ľuďom. Z takto vychovávaných čínskych detí vyrastajú fanatickí obhajcovia tyranie ČKS, ktorí očierňujú každého, kto sa opováži hovoriť o ľudských právach alebo univerzálnych hodnotách, a opovrhujú ním. Zatiaľ čo v progresívnom prostredí západných krajín vyrastajú deti, ktoré sa stávajú súčasťou rozhnevaných študentských davov, brániacich rečníkom hovoriť o tradičných hodnotách a obviňujú ich z diskriminácie.

Krátko po prevzatí moci začala ČKS svoju kampaň myšlienkovej reformy namierenú proti intelektuálom, pričom sa zamerala na univerzitné kampusy a stredné školy. Jej hlavným cieľom bolo reformovať názory intelektuálov na život a prinútiť ich, aby upustili od tradičných morálnych zásad. Konfuciánske učenie o tom, že najprv treba zdokonaliť seba samého a až potom sa snažiť o prospech svojej rodiny, krajiny a sveta, nebolo už viac uznávané, pretože ČKS zdôrazňovala marxistický triedny pohľad na svet a život z perspektívy „proletariátu“.

Najmä profesori z radov staršej generácie museli sami seba opakovane kritizovať, priznávať sa k pochybeniam a súhlasiť s tým, aby na nich kolegovia a študenti donášali, sledovali ich a kritizovali. Dokonca boli nútení priznať a odstrániť svoje vlastné podvedomé „kontrarevolučné myšlienky“, ktoré boli označované ako „agresia voči triede proletariátu“ (robotníckej triede). Samozrejme, bolo to oveľa intenzívnejšie ako tzv. „školenia o citlivých témach“, ktoré sa dnes konajú na Západe. Niektorí nedokázali zniesť toto ponižovanie a psychický tlak, a tak spáchali samovraždu.^[]

Následne začala ČKS regulovať fakulty a katedry na vysokých školách. Výrazne zredukovala, zlúčila alebo zrušila katedry ako filozofia, sociológia a katedry súvisiace s humanitnými vedami, takže na mnohých univerzitách zostali len vedecké a technické fakulty sovietskeho typu. Dôvodom bolo, že ČKS nemohla tolerovať žiadne ohrozenie svojej tyranskej vlády zo strany akýchkoľvek nezávislých ideologických názorov na politiku a sociálne otázky. Tie sa spájali práve s humanitnými fakultami, ktoré sa za čias Čínskej republiky tešili akademickej slobode.

Okrem toho, ČKS zaviedla pre všetkých študentov povinné štúdium marxistickej politiky a filozofie. Celý proces reformy vzdelávania bol ukončený v priebehu dvoch až troch rokov. Na Západe trvalo komunizmu celú generáciu, kým zaviedol nové študijné odbory s cieľom ideologickej indoktrinácie a zavádzania marxistického myslenia na univerzitách. Aj keď sa rýchlosť realizácie v oboch prípadoch líšila, dosiahli podobné výsledky.

V roku 1958 začala ČKS uskutočňovať svoju revolúciu v oblasti vzdelávania, ktorá sa vyznačovala týmito charakteristikami:

Po prvé, zdôrazňovalo sa, že vzdelávanie je nástroj, ktorý by mal slúžiť proletariátu. Pod vedením straníckeho výboru boli študenti organizovaní, aby pripravili učebné osnovy a vyučovacie materiály. Na Pekinskej univerzite napísalo šesťdesiat študentov katedry čínskeho jazyka pojednanie s názvom Dejiny čínskej literatúry s rozsahom 700 000 znakov, a to len za tridsať dní.^[] Táto udalosť v plnej miere ilustrovala hlavné názory progresívneho vzdelávania, že vyučovacie metódy by mali byť „orientované na študenta“, a zamerané na „objavné učenie“ a „učenie sa na základe spolupráce“ – to znamená, že o tom, čo sa majú študenti učiť a ako sa to majú učiť, majú diskutovať a sami o tom rozhodovať. Cieľ bol jasný: eliminovať „dôverčivú vieru“ v autority (čo malo za cieľ vštepiť postoj odporujúci tradíciám), posilniť egocentrizmus študentov a položiť základy pre rebéliu v čase nadchádzajúcej kultúrnej revolúcie.

Po druhé, vzdelávanie a produktívna práca sa mali prepojiť. Každá škola mala svoju vlastnú továreň a vo vrcholnom období Veľkého skoku vpred učitelia a študenti tavili oceľ a obrábali pôdu. Dokonca aj čínska Univerzita Žen-min, ktorá sa predtým zameriavala na spoločenské vedy, prevádzkovala 108 tovární. Údajne to bolo preto, aby sa študenti „učili prácou“.

Počas následnej kultúrnej revolúcie boli študenti mobilizovaní, aby zničili všetky formy kultúrneho dedičstva súvisiaceho s tradičnou kultúrou vrátane hmotných artefaktov a náboženských presvedčení (pozri Šiestu kapitolu). Toto opäť pripomína kontrakultúrne hnutie, ktoré sa odohrávalo na Západe.

Po vypuknutí kultúrnej revolúcie sa Mao domnieval, že „buržoázni intelektuáli“ by nemali viesť školy. Dňa 13. júna 1966 ČKS vydala oznámenie o reforme prijímacích skúšok na univerzity a odštartovala „kampaň nápravných opatrení“: prijímacie skúšky na univerzity boli zrušené a na školy bol prijatý veľký počet študentov z radov „robotníkov-roľníkov-vojakov“.

Ideologického ducha tejto kampane odzrkadľoval aj film z roku 1975 Rozchod so starými myšlienkami (Breaking With Old Ideas), ktorý vznikol počas kultúrnej revolúcie: „Mladík, ktorý vyrástol na chudobnom statku, nie je dostatočne gramotný, ale mozole na rukách z ťažkej poľnohospodárskej práce na statku ho kvalifikujú na prijatie.“ Riaditeľ školy sa vyjadril: „Môžete nás viniť z ich nízkej úrovne gramotnosti? Nie! Tento dlh by mali vyrovnať nacionalisti, vlastníci pôdy a kapitalistická trieda [utláčatelia]!“

Na Západe istý profesor publikoval prácu, v ktorej tvrdil, že štandardy v matematike vedú k rasovej diskriminácii (pretože študenti určitých etnických menšín v nich majú nižšie výsledky v porovnaní s bielymi študentmi).^[] Ďalší profesor uverejnil prácu, v ktorej sa uvádza, že matematické štandardy založené na vyšších výsledkoch dosiahnutých študentmi mužského pohlavia viedli k rodovej diskriminácii študentiek, ak sa na ne vzťahovali rovnaké štandardy.^[] Kvalifikovanie študentov pre prijatie na univerzitu na základe ich mozoľov alebo pripisovanie nižších výsledkov z matematiky rasovej a rodovej diskriminácii sú metódy, ktoré komunizmus používa na ohlupovanie študentov a brzdenie ich intelektuálneho rozvoja.

Po kultúrnej revolúcii sa v Číne obnovili prijímacie skúšky na vysoké školy. Od tej doby sa príprava na túto skúšku stala konečným cieľom základného a stredoškolského vzdelávania. V rámci takéhoto prospechárskeho systému školstva sa z mnohých študentov stali stroje, ktoré sa naučili len to, ako absolvovať skúšky, bez schopnosti samostatne myslieť alebo rozlišovať medzi dobrom a zlom. Marxistická filozofia, politika a ekonómia zároveň zostali povinnými maturitnými predmetmi.

V mysliach študentov, ktorí boli odtrhnutí od tradícií, sa štandardy na posudzovanie toho, čo je správne a nesprávne, dobré alebo zlé, posudzujú podľa komunistických meradiel. Preto mnohí čínski študenti po teroristickom útoku z 11. septembra jasali. Žiaci základných škôl vyhlasujú, že keď vyrastú, chcú sa stať skorumpovanými úradníkmi. Študentky univerzít sa živia prostitúciou a za peniaze sa stávajú náhradnými matkami.

4. Návrat k tradičnému vzdelávaniu 

Na pleciach vzdelávacieho systému spočíva budúcnosť krajiny, národa a samotnej ľudskej civilizácie. Jeho vplyv je dlhodobý, pričom pretrváva celé stáročia, či dokonca tisícročia.

Keď sa pozrieme na posledných sto rokov, americký vzdelávací systém bol prakticky úplne rozložený pod vplyvom komunistickej ideológie a jej infiltrácie. Rodičia a učitelia majú zviazané ruky a nedokážu študentom poskytnúť dobré vzdelanie. Školy, ktoré mali za úlohu rozvíjať nadanie študentov, ich namiesto toho rozmaznávajú a zvádzajú na scestie.

Veľká časť spoločnosti je hlboko znepokojená nedostatočnou morálkou študentov, ich nízkou úrovňou zručností, krehkou psychikou a zlými návykmi, ako aj chaotickými protitradičnými a protispoločenskými trendmi, ktorými sú pohltení.

V knihe Nahý komunista z roku 1958 sa deväť zo štyridsiatich piatich cieľov komunizmu týka vzdelávania, a to vrátane cieľa: „Získajte kontrolu nad školami. Použite ich ako hnacie remene pre socializmus a súčasnú komunistickú propagandu. Znížte štandardy učebných osnov. Získajte kontrolu nad učiteľskými združeniami. Vložte do učebníc stranícku líniu.“^[]

Nielenže boli tieto ciele splnené, ale situácia je ešte horšia. Vzhľadom k politickej a ekonomickej sile Spojených štátov je americká kultúra predmetom obdivu a napodobňovania krajinami po celom svete. Mnohé krajiny si berú Spojené štáty za vzor pri reformách vzdelávania a sú ovplyvnené americkými koncepciami výučby, učebnými materiálmi, vyučovacími metódami a postupmi riadenia škôl. Takže zmena školstva v Spojených štátoch sa do istej miery rovná zmene školstva po celom svete.

Osvietení mudrci alebo svätci prichádzajú tak pri zrode ľudskej kultúry, ako aj v časoch, keď civilizácia upadá do morálnej skazy. Títo mudrci a svätci zastávajú rolu „učiteľa“. Napríklad, Sokrates, zakladateľ starovekej gréckej civilizácie, bol vychovávateľom. Aj Ježiš sám seba v evanjeliách nazýva učiteľom. Budha Šákjamuni má desať mien, z ktorých jedno je „učiteľ nebies a človeka“. Konfucius bol vychovávateľom a Lao-c’ zasa jeho učiteľom. Všetci učili ľudí, ako sa správať ľudsky, ako rešpektovať nebesia, ako vychádzať s ostatnými a ako si zlepšiť morálku.

Tieto osvietené bytosti a svätci sú najväčšími vychovávateľmi ľudstva. Ich slová formovali veľké civilizácie a stali sa základnými klasickými dielami. Hodnoty, ktoré učia a spôsoby, akými sa snažia zdokonaľovať morálku, umožňujú každému jednotlivcovi dosiahnuť duchovné povznesenie a zdravie. Jednotlivci, ktorí majú zdravého ducha, sú základom zdravej spoločnosti. Preto niet divu, že všetci títo najväčší vzdelanci dospeli k podobnému záveru: účelom vzdelávania je vypestovanie dobrého charakteru.

Tradičné východné a západné vzdelávanie, ktoré sa odovzdávalo po tisícročia, je dedičstvom kultúry, ktorú ľuďom odovzdali nebesia a uchováva vzácne skúsenosti a bohaté pramene. V duchu tradičného školstva sú pre zhodnotenie úspešnosti vzdelávania dôležitými kritériami talent a bezúhonnosť charakteru. V tomto procese opätovného oživovania tradície ľudského vzdelávania stojí za to, aby sa tento poklad v podobe tradičného vzdelávania zachoval, aby sa skúmal a spoznával.

Ľudia s vysokými morálnymi hodnotami sú schopní sami sa ovládať. Americkí otcovia zakladatelia dúfali, že toto sa stane spoločenskou normou. Tí, ktorí majú ušľachtilú morálku, dostanú božie požehnanie a vďaka usilovnosti a múdrosti môžu získať materiálnu hojnosť a dosiahnuť duchovné naplnenie. A čo je ešte dôležitejšie, ľudia, ktorí majú vysoké morálne hodnoty vytvárajú predpoklady pre rozkvet spoločnosti a umožňujú, aby spoločnosť pretrvala po celé generácie. Takto to vyučovali osvietené bytosti a svätci, najväčší vychovávatelia ľudstva.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK