Inšpirácie » Kultúra

Ako vznikla čarovná harfa: hudba, mýty a spiritualita

Od staroveku je hudobný jazyk harfy zdrojom úcty a múdrosti.

Dagda, boh írskej mytológie, vlastnil harfu, aká nemala obdobu. Tento strunový nástroj s menom Uaithne, čo znamená „štvorstranná hudba“, bol bohato zdobený, bol vyrobený z dubového dreva a mal magickú moc. Dagda dokázal jednoduchým brnknutím na struny ovplyvniť ľudské emócie a zmeniť počasie.

Existujú mierne odlišné verzie legendy o Dagdovej čarovnej harfe, ale jadro príbehu je nasledujúce: Keď sa nadprirodzený národ Fomorianov chystal na boj proti Tuatha Dé Danann (Danaom) – božským bytostiam, ktoré sa na Dagdu obracali s prosbou o múdrosť a ochranu, Fomoriani sa rozhodli ukradnúť Dagdovu harfu. Fomorianski bojovníci dúfali, že keď Dagdu oddelia od jeho mocného nástroja, získajú v bitke prevahu a obrátia vývoj boja vo svoj prospech.

Širší hudobný obraz

Príbeh Dagdovej čarovnej harfy predstavuje širší hudobný obraz Írska. Kresťanské artefakty a rukopisy zo Smaragdového ostrova, datované až do 8. storočia, zachytávajú vyobrazenie tohto nástroja.

V roku 1185 anglický princ Jan navštívil Waterford – mesto ležiace v provincii Munster na juhovýchode Írska. Podľa informácií múzea EPIC (The Irish Emigration Museum) bol ohromený tým, ako dobre tamojší ľudia hrajú na harfe.

O hre Írov na harfu vyhlásil: „Sú neporovnateľne šikovnejší ako ktorýkoľvek iný národ, aký som kedy videl.“

Na rozdiel od pomalej a drsnej hry britských harfistov pôsobila hra írskych amatérov svižne a živo a podľa neho dodávala hudbe lahodnú harmóniu.

Harfu v priebehu histórie opakovane vyhlásili za národný symbol Írska. V roku 1541, keď bola krajina pod britskou nadvládou, kráľ Henrich VIII. oficiálne vyhlásil harfu za symbol Írskeho kráľovstva. A v roku 1922, po získaní nezávislosti od Spojeného kráľovstva, bola harfa opäť uznaná za oficiálny štátny symbol.

Zostáva však pevným symbolom aj v iných kultúrach – starovekých aj moderných.

Prvé ozveny

Harfa patrí medzi najstaršie hudobné nástroje – prvé zmienky o nej siahajú až do roku 15 000 pred n. l., ako uvádza newyorské kultúrne centrum Kaufman Music Center.

Harfa sa objavila v niektorých najstarších svetových civilizáciách – od Mezopotámie a Perzie na Blízkom východe po Čínu a Indiu na východe. V stredoveku sa nástroj rozšíril po celej Európe. Neskôr sa harfa stala neoddeliteľnou súčasťou rodiacej sa podoby americkej ľudovej hudby.

V priebehu histórie sa vyvinuli rôzne verzie harfy – medzi nimi aj luková harfa v starovekom Egypte, ktorá patrila medzi najobľúbenejšie nástroje tejto civilizácie. Táto staroveká luková harfa, ktorá mala len päť strún, vyzerá ako prerastená naberačka s mierne zakriveným krkom. Moderná koncertná harfa sa od nej značne líši – má drevený trojuholníkový rám, 47 strún a sedem pedálov, ktoré určujú výšku tónu a umožňujú hru v rôznych tóninách.

Názov „harfa“ súvisí so spôsobom, akým sa na ňu hrá – znamená totiž „brnkať“. Pochádza z viacerých starovekých jazykov vrátane anglosaského a nemeckého.

Harfa vytvára jeden z najvýraznejších hudobných zvukov. Vďaka mohutnej rezonančnej doske, ktorá zosilňuje tóny, môže znieť silno a burácavo alebo jemne a anjelsky, ak sa jej chopia ruky skúseného harfistu s citom a precíznosťou.

Pri štúdiu histórie si človek uvedomí, že harfa je užitočný nástroj aj mimo oblasti hudby.

Harfa ako metafora

Niektorí z najvýznamnejších filozofov západnej civilizácie použili harfu vo svojich dielach ako metaforu.

Staroveký grécky filozof Aristoteles, keď vysvetľoval, že cnosti nie sú vrodené, ale predstavujú vlastnosti, ktoré je potrebné si osvojiť, použil ako príklad harfistu a jeho cvičenie.

Vo svojom diele Nikomachova etika píše: „Cnosti získavame tak, že ich najprv skutočne vykonávame: rovnako ako v umení. Umeniu či remeslu sa učíme tak, že robíme to, čo máme robiť, až kým sa to nenaučíme: napríklad stavitelia sa stávajú staviteľmi tým, že stavajú domy, harfisti tým, že hrajú na harfe. Rovnako aj my sa stávame spravodlivými vtedy, keď konáme spravodlivé skutky, zdržanlivými vtedy, keď konáme zdržanlivo, a odvážnymi vtedy, keď konáme odvážne skutky.“

Ďalší priekopnícky mysliteľ, Francis Bacon, prirovnal zdravie ľudského tela k naladenej harfe. Londýnsky rodák, ktorý pomohol položiť základy európskeho osvietenstva (trvajúceho od konca 17. do začiatku 19. storočia), sa tomuto obrazu venoval vo svojej knihe The Advancement of Learning.

Napísal v nej: „Úlohou medicíny nie je nič iné ako naladiť vzácnu harfu ľudského tela a uviesť ju do súladu.“

Kúzelná harfa k nám prehovára už od pradávna. Z jej tónov sme načerpali mnoho múdrosti.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK