Svet » Čína

V tieni genocídy: Ujgurský vodca v exile odhaľuje tichú vojnu Číny proti vlastnému národu

Ujgurský vodca v exile odhaľuje, ako Čínska komunistická strana (ČKS) využíva propagandu, infiltráciu a spravodajské operácie na to, aby hnutie za nezávislosť ujgurského národa vykresľovala ako terorizmus a umlčala globálnu podporu.

V posledných mesiacoch sa represie ČKS voči ujgurskému obyvateľstvu zintenzívnili, a to ako v krajine, tak aj v zahraničí. Hoci niektorí Ujguri môžu teraz požiadať o pas, podliehajú prísnym podmienkam, vrátane obmedzenia času cestovania, povinného preverovania a konfiškácie pasov po návrate.

Ujguri v zahraničí čelia prísnym kontrolám, ak chcú cestovať do Sin-ťiangu. Často im zakazujú navštevovať príbuzných a nútia ich zúčastňovať sa štátom sponzorovaných propagandistických zájazdov, kde je zakázané hovoriť ujgursky. Vo februári Thajsko deportovalo 40 ujgurských mužov do Číny. Hoci thajské a čínske úrady tvrdili, že tento krok bol humanitárnym činom, organizácia Human Rights Watch varuje, že týmto mužom teraz hrozí zlé zaobchádzanie, mučenie, väzba alebo ešte horšie.

V kontexte sprísňovania kontroly som hovoril so Salihom Hudayarom, ministrom zahraničných vecí vlády východného Turkestanu v exile a vodcom Hnutia za národné prebudenie východného Turkestanu, ktoré naďalej bojuje za nezávislosť, kultúrnu identitu a prežitie tvárou v tvár represii ČKS, ktorú Spojené štáty oficiálne uznali za genocídu.

Hudayar poukázal na to, že ČKS strojnásobila počet centier na odoberanie orgánov v Sin-ťiangu. „Z náboženského hľadiska náš ľud nemá darovať svoje orgány,“ povedal. „Čína však tvrdí, že ide o dobrovoľné transplantačné centrá, čo nie je pravda.“

Podľa S. Hudayara siahajú počiatky súčasného porušovania ľudských práv ČKS do začiatku 90. rokov, keď začali rásť nacionalistické nálady medzi Ujgurmi. Tento ľudový odboj nadobudol formu malých aktov odporu, zameraných predovšetkým proti čínskym vojenským a bezpečnostným silám.

V reakcii na to ČKS zvolala v marci 1996 prísne tajnú schôdzu Stáleho výboru Politbyra, aby diskutovala o tzv. „udržaní stability“ v Sin-ťiangu. Hudayar vysvetlil, že ČKS považovala východoturkestanský separatizmus za najväčšiu hrozbu pre vnútornú stabilitu Číny a obvinila Spojené štáty z podpory hnutia za nezávislosť. Strana vydala desať smerníc zameraných na rozbitie hnutia a posilnenie svojej kontroly nad regiónom.

Smernica č. 8 nariaďovala čínskym úradníkom, aby využili diplomatický a politický vplyv Číny na získanie podpory krajín s moslimskou väčšinou, ako sú Turecko, Kazachstan, Kirgizsko a Uzbekistan, s cieľom pomôcť potlačiť ujgurské hnutie za nezávislosť, vysvetľuje Hudayar. Zároveň sa Peking snažil infiltrovať a rozštiepiť ujgurskú diaspóru, získavať si priazeň zahraničných komunít a izolovať tých, ktorí naďalej presadzovali nezávislosť.

ČKS využila postsovietske obavy z islamského extrémizmu a v roku 1996 spustila svoju prvú veľkú kampaň „Strike Hard“ (Tvrdý úder). V priebehu niekoľkých dní po vydaní „Dokumentu č. 7“ úrady zatkli tisíce podozrivých separatistov.

Počas tohto obdobia ČKS selektívne prepustila malú skupinu ujgurských väzňov, ktorí ušli do Pakistanu, jedného z najbližších spojencov Pekingu, kde založili Východoturkestanskú islamskú stranu (ETIP), skupinu, ktorá sa podľa Hudayara výrazne odcudzila sekulárnemu nacionalistickému hnutiu.

„Zatiaľ čo naše nacionalistické skupiny v Strednej Ázii sa snažili získať globálnu podporu pre nezávislosť, táto malá skupina menej ako tucta jednotlivcov sa vydala iným smerom… Hovorili, že Boh sa nás nebude pýtať, čo sme urobili pre Východný Turkestan, ale čo sme urobili pre islam,“ vysvetlil Hudayar.

Verí, že išlo o dlhodobú operáciu čínskej tajnej služby, ktorej cieľom bolo vykresliť ujgurské hnutie ako extrémistické, podkopať podporu Západu a ospravedlniť brutálne zásahy pod zámienkou boja proti terorizmu. „Nacionalizmus je v rozpore s islamom. Ujguri sa musia sústrediť na boj proti všetkým neveriacim na svete, počnúc Spojenými štátmi,“ pokračoval a zhrnul propagandu ETIP. „Nehovorte o Číne, boj proti nej môže počkať. Musíme bojovať proti Spojeným štátom.“

V reakcii na vznik ETIP, ujgurskí vodcovia v Strednej Ázii verejne potvrdili, že ich hnutie má korene v národnom oslobodzovaní, nie v islamskom fundamentalizme. Mnohí podozrievali zakladateľov ETIP, ktorí boli prepustení z čínskych väzníc a neskôr sa ocitli v Pakistane, že sú čínskymi agentmi vyslanými na diskreditáciu myšlienky národného oslobodenia.

Stredoázijské vlády reagovali tvrdými represiami. „Mnohí z našich vodcov boli zatknutí alebo deportovaní. Občania Kazachstanu, Kirgizska a Uzbekistanu boli zavraždení,“ povedal Hudayar. Do roku 1998 boli hnutia za nezávislosť v Strednej Ázii rozložené.

Po útokoch z 11. septembra Čína ďalej využívala globálny strach z terorizmu tým, že ETIP spojila s Talibanom a premenovala ju na Východoturkestanské islamské hnutie (ETIM). Tento naratív, ako vysvetlil Hudayar, pretrváva dodnes a umožňuje ČKS prezentovať prenasledovanie Ujgurov ako formu boja proti terorizmu.

Táto stratégia sa zintenzívnila s vypuknutím občianskej vojny v Sýrii. „Už v roku 2012 začala Čína prehlbovať svoje vzťahy s Tureckom,“ povedal Hudayar. Tisíce Ujgurov utieklo z Východného Turkestanu cez juhovýchodnú Áziu a cez turecké siete sa nakoniec dostali do Sýrie. V rokoch 2014 a 2015 propagandistické videá ISIS (Islamského štátu) zobrazovali Ujgurov volajúcich po islamskom kalifáte v Číne.

ČKS sa týchto záberov chopila a použila ich na ospravedlnenie masového internovania Ujgurov v takzvaných strediskách odborného vzdelávania, ktoré ľudskoprávne organizácie široko odsudzujú ako koncentračné tábory.

Málo priateľov Východného Turkestanu

Podľa Hudayara sa ČKS podarilo odradiť západné a moslimské národy od podpory ujgurských snáh. Propaganda, ktorá hnutie vykresľuje ako extrémistické, oslabila sympatie Západu, zatiaľ čo ekonomický vplyv iniciatívy Jeden pás, jedna cesta umlčal krajiny s moslimskou väčšinou. „Ani Brunej, ani Turecko, ani Saudská Arábia, ani Pakistan, a dokonca ani Irán,“ zdôraznil Hudayar. „Žiadna z krajín, ktoré tvrdia, že bránia islam, nás nepodporuje… V skutočnosti mnoho krajín, vrátane Turecka a stredoázijských republík, pomáha Číne potláčať naše hnutie a legitimizovať jej pokračujúcu genocídu.“

Ujguri, ktorí sa pridali k Talibanu, nenašli žiadnu podporu dokonca ani v Afganistane. „Napriek svojej islamskej rétorike sa Taliban úplne zapredal Číne a ignoruje genocídu, ktorá sa odohráva hneď za hranicami,“ poznamenal Hudayar.

Spojené štáty a pár európskych krajín zostávajú hlavnými podporovateľmi ujgurských snáh, ale ich podpora je obmedzená. Uznávajú, že sa genocída stala, „ale okrem symbolického odsúdenia nepodnikajú žiadne skutočné zmysluplné kroky.“

Hudayar vyzval na potrestanie páchateľov týchto zločinov pred Medzinárodným trestným súdom (ICC). Jeho tím podal v roku 2020 sťažnosť na ICC a predložil šesť podporných dokumentov. Prípad zostáva otvorený, ICC čaká na podanie žiadosti členských štátov, aby mohol začať vyšetrovanie.

S. Hudayar vyzval Washington, aby s Východným Turkestanom zaobchádzal rovnako ako s Tibetom, napríklad používaním názvu „Východný Turkestan“ namiesto čínskeho termínu „Sin-ťiang“, vymenovaním osobitného koordinátora na ministerstve zahraničných vecí a uznaním tejto oblasti za okupované územie.

Na záver S. Hudayar zdôraznil potrebu dlhodobej prípravy a vyzval ujgurský ľud a Spojené štáty, aby sa pripravili na možný budúci konflikt s Čínou. „Keď vypukne konflikt… potom príde naša šanca,“ uzavrel.

Článok bol preložený z francúzskej edície Epoch Times

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK