Obsah
1. Komunizmus a environmentálne hnutie
a. Tri etapy environmentalizmu
b. Marxistické korene environmentálnych hnutí
c. Ekologický marxizmus
d. Ekologický socializmus
e. Zelená sa stáva novou červenou
f. Zmanipulovaná rétorika environmentalizmu
g. Ekoterorizmus
h. Greenpeace: Nejde o mierumilovný príbeh
2. Klimatické zmeny
a. Potláčanie opozičných hlasov
b. „Konsenzus“ v klimatológii
c. Zavedenie dogmy vo vedeckej komunite
d. Propaganda a zastrašovanie
3. Komunistický environmentalizmus
a. Obviňovanie kapitalizmu
b. Environmentalizmus ako nové náboženstvo
c. Politická infiltrácia: vytvorenie celosvetovej vlády
4. Hľadanie skutočného riešenia environmentálnej krízy
Úvod
Stvoriteľ vytvoril podmienky pre život človeka, ako aj pre všetko, čo existuje na zemi. V tradičných kultúrach sa kladie dôraz na pozitívny, symbiotický vzťah medzi človekom a prírodou. Ako napísal staroveký čínsky filozof Tung Čung-šu vo svojom diele Nádherná rosa letopisov jari a jesene: „Všetko na zemi bolo stvorené pre osoh človeka.“[1] A popri tom si ľudia musia zachovať úctu k prírode a riadiť sa princípmi nebies a zeme.
Tradičná čínska filozofia hovorí o rovnováhe medzi všetkými vecami, ako aj o nutnosti vyvarovať sa ubližovaniu druhým. V konfuciánskom učení o Ceste stredu sa uvádza: „Morálne zákony tvoria jeden systém so zákonmi, ktorými nebesá a zem všetko udržiavajú a uchovávajú, zatieňujú a zastrešujú. … Je to ten istý systém zákonov, podľa ktorého vznikajú a vyvíjajú sa všetky stvorené veci, každá vo svojom poriadku a systéme, a to bez toho, aby si navzájom škodili; je to systém, vďaka ktorému prebiehajú prírodné procesy bez konfliktu a zmätku.“[2] Preto starovekí Číňania dbali na ochranu životného prostredia. Ako uvádzajú legendárne pramene, za čias cisára Jüa Veľkého, zhruba pred štyrmi tisíckami rokov, „ľudia počas troch jarných mesiacov nebrali do lesa sekery, aby les mohol prekvitať; počas troch letných mesiacov nepokladali siete do riek, aby sa ryby mohli rozmnožovať“.[3] Konfuciov žiak Ceng-c’ napísal: „Drevo by sa malo rúbať len v správnom ročnom období a zvieratá porážať len v správny čas.“[4]
V týchto citátoch sa odrážajú tradičné princípy o zachovávaní umiernenosti vo všetkom a o rešpektovaní a ochrane životného prostredia, s ktorými sa stretávame nielen v Číne, ale aj v starodávnych kultúrach po celom svete.
Od nástupu priemyselnej revolúcie si spoločnosť čoraz viac uvedomuje vážne ekologické škody spôsobené znečistením. Počínajúc Západom boli tieto škody čiastočne kompenzované prijatím zákonov a nariadení na ochranu životného prostredia. V ekonomicky vyspelých krajinách sa všeobecne uznáva dôležitosť ochrany životného prostredia.
Menej známe je však to, ako boli environmentálne naratívy dominujúce v dnešnej spoločnosti formované a manipulované komunizmom. Hoci sú dôvody na ochranu životného prostredia legitímne a mnohí ľudia majú úprimnú túžbu zlepšiť životné prostredie a zabezpečiť budúci blahobyt ľudstva, komunistické elementy ovládli veľkú časť environmentálneho hnutia, aby mohli presadzovať svoje vlastné politické programy. Komunistická infiltrácia do environmentálneho hnutia prebieha prakticky už od jeho vzniku.
Environmentálna veda je zložitá vedná oblasť, v ktorej sa stále nepodarilo dospieť k jednoznačným výsledkom, pokiaľ ide o témy, ako je napríklad zmena klímy. Mnohí „zelení“ aktivisti a organizácie však pod vplyvom ľavicovej ideológie zjednodušili ochranu životného prostredia a urobili z nej vysoko spolitizovaný boj, často za použitia extrémnych metód a radikálnych naratívov, niekedy až s náboženskou horlivosťou. Namiesto toho, aby sa radikálni ľavicoví environmentalisti riadili starodávnymi učeniami o umiernenosti a ochrane prírody, upúšťajú od morálky a tradícií vo svojom krížovom ťažení proti všetkému, čo považujú za „nepriateľa“ environmentalistiky, od súkromného podnikania až po plodenie detí. V kombinácii s ďalšími radikálnymi hnutiami začala byť kampaň na ochranu životného prostredia definovaná pomocou klamlivej propagandy a autoritárskych politických opatrení, čím sa environmentalizmus zmenil na akýsi „komunizmus v malom prevedení“.
V tejto kapitole sa zameriame na to, ako sa environmentalizmus ako ideológia spojil s komunizmom a ako bolo environmentálne hnutie z veľkej miery zneužité, zmanipulované a použité na dosiahnutie cieľov komunizmu.
1. Komunizmus a environmentálne hnutie
Po rozpade Sovietskeho zväzu a východoeurópskeho komunistického bloku pokračovali komunisti v šírení svojho vplyvu ako vo východnej, tak aj v západnej spoločnosti, a zároveň sa snažili vytvoriť prísne kontrolovanú globálnu vládu.
Na to, aby komunizmus dosiahol tento cieľ, musí vytvoriť alebo použiť takého „nepriateľa“, ktorý by ohrozoval celé ľudstvo a zastrašoval verejnosť na celom svete tak, aby sa vzdala osobnej slobody aj štátnej suverenity. Vyvolávanie celosvetovej paniky z hroziacich environmentálnych a ekologických katastrof je takmer zaručenou cestou k dosiahnutiu jeho cieľov.
a) Tri etapy environmentalizmu
Na vznik a vývoj environmentálneho hnutia má významný vplyv komunistická ideológia. Jeho vývoj možno rozdeliť do troch etáp.
Prvá etapa
Prvou etapou bolo teoretické „obdobie gravidity“, ktoré by sa dalo zaradiť do obdobia od vydania Komunistického manifestu Karla Marxa a Friedricha Engelsa v roku 1848 až po prvý Deň Zeme v roku 1970.
Marx a jeho nasledovníci nepovažovali environmentalizmus za ťažisko svojho teoretického diskurzu, avšak marxistický ateizmus a materializmus boli prirodzene v súlade s hlavnými myšlienkovými prúdmi súčasného environmentálneho hnutia. Marx vyhlásil, že kapitalizmus je proti prírode (tzn. životnému prostrediu). Marxisti zaviedli pojem „ekosystém“ a nenápadne vniesli environmentalizmus do riešenia rôznych verejných otázok.
V poslednej dekáde prvej fázy, medzi rokmi 1960 a 1970, sa environmentalizmus dostal do povedomia verejnosti vďaka dvom bestsellerom – Mlčiaca jar (Silent Spring, 1962) a Populačná bomba (Population Bomb, 1968), ktoré prispeli k jeho politizácii. V prvej knihe boli vyjadrené oprávnené obavy z poškodenia prírodného prostredia chemickými pesticídmi, zatiaľ čo druhá kniha nabádala k okamžitej a rozsiahlej kontrole populácie, čím zasiala zárodky antihumánnych prúdov, ktoré sa prejavujú v dnešnom radikálnom environmentálnom hnutí.
Druhá etapa
Na makroúrovni fungovalo hnutie kontrakultúry v 60. rokoch takmer ako vojenská manifestácia komunistických elementov na Západe. Na scénu sa vyhrnuli najprv pod zástavou občianskych práv a protivojnových hnutí a následne sa rýchlo rozrástli na ďalšie formy boja proti „systému“, ako je feministické hnutie, sexuálna revolúcia a environmentalizmus. Odtiaľ pramení vzostup environmentálnej ideológie a agitácie.
V roku 1970 sa konal prvý Deň Zeme, ktorý znamenal začiatok druhej etapy. Krátko nato, v roku 1972, usporiadala Organizácia spojených národov v Štokholme svoju prvú Konferenciu o ochrane ľudského životného prostredia. Veľmi rýchlo sa vytvorila celá rada organizácií a monitorovacích skupín. V Spojených štátoch a v Európe vyvíjali tieto skupiny tlak na vlády prostredníctvom protestov, propagandy a aktivizmu pod rúškom vedeckého výskumu.
Tretia etapa
Tretia etapa začala v samotnom závere studenej vojny, keď sa komunizmus vo východnej Európe dostal do štádia politického kolapsu. Približne v tomto období začali komunisti meniť smerovanie a presadzovať naratív o „záchrane sveta“.
V roku 1988 vytvorila Svetová meteorologická organizácia spolu s programom OSN pre životné prostredie tzv. Medzivládny panel pre klimatické zmeny (IPCC) a do politickej sféry začal vstupovať koncept globálneho otepľovania. V roku 1990, niekoľko mesiacov pred rozpadom Sovietskeho zväzu, sa v Moskve konala medzinárodná konferencia o životnom prostredí. Sovietsky vodca Michail Gorbačov sa vo svojom prejave na konferencii vyslovil za vytvorenie medzinárodného systému monitorovania životného prostredia a dohody o ochrane „jedinečných environmentálnych zón“. Vyjadril tiež podporu environmentálnym programom OSN a nadväzujúcej konferencii, ktorá sa konala v roku 1992 v brazílskom Riu de Janeiro.[5]
Vyzerá to tak, že väčšina západných environmentalistov tieto návrhy prijala a začala považovať globálne klimatické zmeny spôsobené človekom za hlavnú hrozbu pre ľudstvo. Propaganda, ktorá využívala ochranu životného prostredia ako ospravedlnenie pre tvrdé politické opatrenia, začala prudko eskalovať, pričom počet a rozsah environmentálnych zákonov a nariadení sa rýchlo rozšíril.
Ako sa uvádza ďalej v tejto kapitole, v dôsledku politizácie environmentálnych otázok boli rozumné politické opatrenia a vedecký výskum zatienené hlasnou propagandou a obrovskou medializáciou.
b) Marxistické korene environmentálnych hnutí
Východná tradícia považuje ľudské bytosti za ducha všetkej hmoty a za jeden z Troch talentov (ktorými sa myslia nebesá, zem a ľudské bytosti). Západné náboženstvá učia, že človeka stvoril Boh na svoj vlastný obraz. Ľudský život má teda vyššiu hodnotu, zmysel a dôležitosť. Príroda má poskytovať ľudstvu obživu, pričom ľudia majú povinnosť vážiť si prírodné prostredie a riadne sa o neho starať.
V očiach ateistov a materialistov však ľudský život nemá žiadnu takúto výnimočnú hodnotu. Engels v jednej zo svojich esejí napísal: „Život je len forma existencie bielkovinových tiel.“[6] Podľa tohto názoru nie je ľudský život ničím iným než konfiguráciou bielkovín, ktorá sa v ničom podstatnom nelíši od zvierat alebo rastlín. Je teda logické, že ľudia môžu byť zbavení slobody, a dokonca aj svojho života pod zámienkou ochrany prírody.
Nemecký chemik Justus von Liebig v aktualizovanej verzii svojej knihy o organickej chémii zo 40. rokov 19. storočia kritizoval britských poľnohospodárov za to, že dovážané guáno používajú ako hnojivo. Britské poľnohospodárstvo profitovalo z vtáčieho hnoja, čo je účinné hnojivo, a výnosy z plodín sa výrazne zvýšili. V polovici 19. storočia tak mali Briti dostatok kvalitných potravín. Von Liebig uviedol rôzne argumenty proti nadmernému spoliehaniu sa na dovážané hnojivo, medzi ktorými bol aj vplyv zberu guána na ostrovné populácie vtákov, ako aj jeho dlhodobá neudržateľnosť. Okrem toho mal námietky proti tomu, že dobre živené britské obyvateľstvo sa dožíva vyššieho veku a má väčšie rodiny, a tvrdil, že väčší počet ľudí znamená väčšie škody na životnom prostredí.[7]
Marx pri písaní svojho diela Kapitál pozorne študoval von Liebigovu prácu a použil jeho argumenty na útok proti kapitalistickému systému. Marx oceňoval Liebigovu prácu za to, že „z hľadiska prírodných vied rozpracoval negatívnu, t. j. deštruktívnu stránku moderného poľnohospodárstva“.[8] Marx považoval akúkoľvek snahu o dosahovanie blahobytu prostredníctvom využívania prírodných zdrojov za bludný kruh, pričom dospel k záveru, že „racionálne poľnohospodárstvo je nezlučiteľné s kapitalistickým systémom“.
Po tom, ako Lenin a jeho boľševická strana uskutočnili v roku 1917 štátny prevrat v Rusku, urýchlene vydali dekrét o pôde a dekrét o lesoch, ktorými znárodnili pôdu, lesy, vodu, nerastné suroviny, živočíšne a rastlinné zdroje a zabránili verejnosti v ich využívaní bez povolenia štátu.
Americký meteorológ a spisovateľ Brian Sussman vo svojej knihe z roku 2012 Eko-tyrania: Ako ľavicová zelená agenda rozloží Ameriku ( Eco-Tyranny: How the Left’s Green Agenda Will Dismantle America ) napísal, že Marxove a Leninove myšlienky tvoria základ myšlienok dnešných environmentalistov. Podľa ich názoru nemá nikto právo profitovať z prírodných zdrojov. „Nech už ide o záchranu lesov, veľrýb, slimákov alebo klímy, všetko to vychádza z hlboko zakoreneného presvedčenia, že snaha o dosiahnutie takéhoto zisku je nemorálna, a ak sa nezastaví, nakoniec povedie k zničeniu planéty,“ napísal Sussman.[9]
Do globálneho environmentálneho hnutia sa zapojilo veľké množstvo mysliteľov, politikov, vedcov, spoločenských aktivistov a mediálnych osobností. V tejto knihe nie je dostatok priestoru na to, aby sme mohli vymenovať ich myšlienky, prejavy a činy v plnom rozsahu, ale jednu postavu nemožno opomenúť: Maurice Strong, zakladateľ a prvý výkonný riaditeľ Programu OSN pre životné prostredie. Kanaďan Strong organizoval aj konferencie OSN vrátane Konferencie o ľudskom životnom prostredí v roku 1972 a Konferencie o životnom prostredí a rozvoji v roku 1992. Bol hlboko ovplyvnený svojou sesternicou Annou Louise Strongovou, známou prokomunistickou novinárkou, ktorá podporovala čínske komunistické hnutie a bola pochovaná v Číne. Strong sám seba opísal ako „socialistu v ideológii, a kapitalistu v metodológii“.[10]
Strong zaujal dôležité miesto v globálnom environmentálnom hnutí. Názory, ktoré zastával úrad OSN pod vedením Stronga, sú takmer totožné s marxistickou teóriou. V preambule správy zo Svetovej konferencie o ľudských sídlach z roku 1976 sa píše: „Súkromné vlastníctvo pôdy je hlavným nástrojom hromadenia bohatstva, a preto prispieva k sociálnej nespravodlivosti. Verejná kontrola využívania pôdy je preto nevyhnutná.“[11] Po odchode do dôchodku žil Strong v Pekingu, ale nakoniec v roku 2015 zomrel v Kanade.
Natalie Grant Wragaová, odborníčka na dezinformačné taktiky Sovietskeho zväzu, napísala v článku z roku 1998: „Ochrana životného prostredia sa stala hlavným nástrojom útoku proti Západu a všetkým hodnotám, ktoré zastáva. Ochrana životného prostredia sa môže použiť ako zámienka na prijatie viacerých opatrení, ktorých cieľom je podkopať priemyselnú základňu vyspelých krajín. Môže tiež slúžiť na nastolenie neslobody tým, že zníži životnú úroveň týchto krajín a vštepí im komunistické hodnoty.“[12]
c) Ekologický marxizmus
Na prelome 19. a 20. storočia predstavil britský vedec Arthur Tansley myšlienku ekológie a ekosystému. Tansley bol prvým predsedom Britskej ekologickej spoločnosti a počas štúdia na University College v Londýne bol silne ovplyvnený darwinistickým zoológom Rayom Lankesterom.[13] Obaja boli fabiánski socialisti. Lankester bol častým hosťom Marxa, a zároveň jeho priateľom. Raz Marxovi napísal, že študuje knihu Kapitál (Marxova kniha z roku 1867) s „najväčším potešením a prínosom“.[14]
Pôvodné prepojenia medzi ekologickými myšlienkami a marxizmom sa ukazujú práve v týchto väzbách medzi Tansleym, Lankesterom a Marxom. Kým environmentalizmus je ideológia zaoberajúca sa ochranou životného prostredia pred všeobecným poškodzovaním a zneužívaním, ekológia sa zaoberá vzťahom medzi živými organizmami a ich prostredím, a teda poskytuje teoretický základ na definovanie škôd spôsobených životnému prostrediu. Ekomarxizmus posúva tieto myšlienky o krok ďalej a pridáva pojem ekologickej krízy, aby tak posilnil svoje argumenty týkajúce sa ekonomického kolapsu kapitalizmu. Snaží sa rozšíriť údajný konflikt medzi buržoáziou a proletariátom tým, že k nemu pridáva vnútorný konflikt medzi výrobou a životným prostredím. Ide o teóriu dvojitej krízy alebo dvojitého konfliktu. V marxistickej teórii sa primárny konflikt kapitalizmu odohráva medzi výrobnými silami a výrobnými vzťahmi, zatiaľ čo sekundárny konflikt sa odohráva medzi výrobným prostredím (ekosystémom) a výrobnými silami (kapitalizmom). Podľa marxistického názoru primárny konflikt vedie k hospodárskej kríze, zatiaľ čo sekundárny konflikt vedie k ekologickej kríze.[15]
V minulom storočí sa ukázalo, že predpoveď marxistov o zrútení kapitalizmu bola mylná. Naopak, kapitalizmus naďalej prekvitá. Aby komunisti mohli pokračovať v boji proti kapitalizmu a súkromnému podnikaniu, chopili sa legitímnych obáv o životné prostredie a vytvorili environmentálnu ideológiu, ktorá má korene v marxistickej teórii, a osvojili si nový mobilizujúci slogan o „ekologickom kolapse“.
d) Ekologický socializmus
Ako už názov napovedá, ekologický socializmus (ekosocializmus) je ideológia spájajúca ekológiu a socializmus. Prepojením typicky socialistických požiadaviek, ako je „sociálna spravodlivosť“, s ekologickými záujmami, chce presadiť socialistické ideológie v novom šate.
Dobrým príkladom ekosocializmu je Ekosocialistický manifest, ktorý v roku 2001 napísali Joel Kovel a Michael Löwy. Kovel bol aktivistom proti vojne vo Vietname a neskôr sa stal profesorom psychiatrie. V roku 2000 sa tiež neúspešne uchádzal o prezidentskú nomináciu za Stranu zelených. Sociológ Löwy je členom trockistickej Štvrtej internacionály. V manifeste sa autori rozhodli „vybudovať hnutie, ktoré dokáže nahradiť kapitalizmus spoločnosťou, v ktorej spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov nahradí kapitalistické vlastníctvo a v ktorej bude zachovanie a obnova ekosystémov základnou súčasťou všetkých ľudských aktivít“. Ekosocializmus nevnímali len ako odnož socializmu, ale skôr ako nové pomenovanie socializmu v novej ére.[16]
e) Zelená sa stáva novou červenou
Hneď ako environmentalizmus vstúpil do politiky, zrodila sa zelená politika či ekopolitika. Strany zelených, ktoré sú dnes etablované v mnohých krajinách, sú výsledkom zelenej politiky, ktorá zvyčajne presahuje rámec ochrany životného prostredia a zahŕňa ľavicové programy, ako je sociálna spravodlivosť, feminizmus, protivojnový aktivizmus a pacifizmus. Napríklad, Globálni zelení (Global Greens) je medzinárodná organizácia prepojená so Stranou zelených, a jej stanovy z roku 2001 sú silne ovplyvnené marxistickou ideológiou.[17] Po páde komunistických režimov vo východnej Európe mnoho bývalých členov komunistickej strany a zostávajúcich komunistických skupín založilo strany zelených alebo sa pripojili k tým existujúcim, čím sa posilnil ľavicový charakter zelenej politiky.
Bývalý sovietsky vodca Gorbačov sa tiež pokúsil znovu vstúpiť do politiky, avšak neúspešne. Potom prešiel k environmentalizmu a založil Medzinárodný zelený kríž (Green Cross International). Gorbačov často presadzoval vytvorenie svetovej vlády, ktorá by zabránila ekologickej katastrofe.[18]
Mnoho komunistických strán na Západe je priamo zapojených do hnutí na ochranu životného prostredia. Jack Mundey, odborový aktivista a spoluzakladateľ austrálskeho hnutia Green Ban, bol členom austrálskej komunistickej strany a jeho manželka bola v rokoch 1979 až 1982 v tejto strane národnou predsedníčkou.[19]
f) Zmanipulovaná rétorika environmentalizmu
Iniciovanie masových hnutí je jednou zo stratégií, ktoré komunizmus využíva na šírenie svojho vplyvu v jednotlivých krajinách po celom svete. Mnohé environmentálne organizácie mobilizujú veľký počet ľudí, aby sa zúčastnili na kampaniach na ochranu životného prostredia. Lobujú a ovplyvňujú vládne inštitúcie, aby vypracovali a presadzovali nerozumné dohody a opatrenia. Vyvolávajú tiež násilné incidenty, aby umlčali širokú verejnosť.
Ako uviedol radikálny ľavičiar Saul Alinsky, je nutné skryť skutočné ciele hnutia, a namiesto toho je potrebné mobilizovať ľudí vo veľkom rozsahu, aby konali v prospech miestnych, dočasných, vierohodných či neškodných cieľov. Keď si ľudia zvyknú na tieto umiernené formy aktivizmu, je relatívne ľahké ich presvedčiť, aby konali v prospech radikálnejších cieľov. „Pamätajte: hneď ako zorganizujete ľudí okolo tém, na ktorých sa všeobecne zhodnú, ako je napríklad znečistenie, potom sa zorganizovaní ľudia dajú do pohybu. Odtiaľ je to už len krátky a prirodzený krok k politickému znečisteniu, znečisteniu Pentagonu,“ napísal Alinsky.[20]
Rôzne ľavicové skupiny používajú environmentalizmus ako ideologický obal na uskutočňovanie protestov na uliciach vyzývajúcich k revolúcii. Napríklad, ak je v nejakej krajine „ľudové hnutie za klímu“, môžeme usudzovať, že vzniklo z iniciatívy komunistických strán. V Spojených štátoch medzi takéto organizácie patria Komunistická strana USA, Socialisti v akcii, Maoistická revolučná komunistická strana USA, Americká ekologická spoločnosť, Socialistická robotnícka strana, Socialistická alternatíva, Demokratickí socialisti Ameriky atď. Takéto skupiny boli organizátormi Pochodu ľudí za klímu, počas ktorého sa v amerických veľkomestách (vrátane hlavného mesta) premávali zástupy ľudí s množstvom červených vlajok. Na týchto pochodoch sa objavili napríklad slogany „Zmena systému, nie zmena klímy“, „Kapitalizmus nás zabíja“, „Kapitalizmus ničí životné prostredie“, „Kapitalizmus zabíja planétu“ alebo „Bojujte za socialistickú budúcnosť“.[21]
S rastúcim počtom komunistických a socialistických prvkov, ktoré posilnili environmentalizmus, sa „zelený mier“ („green peace“) naplno premenil na červenú revolúciu.
g) Ekoterorizmus
Existuje mnoho odnoží radikálneho environmentalizmu, medzi ktoré patrí hlboká ekológia, ekofeminizmus, sociálna ekológia a bioregionalizmus, pričom niektoré sú mimoriadne radikálne. Najznámejšie sú skupiny ako Earth First! (Zem na prvom mieste!) a Earth Liberation Front (Front za oslobodenie Zeme), ktoré využívajú priamu akciu – často deštruktívne činy známe ako ekoterorizmus – na zastavenie činností, ktoré považujú za škodlivé pre životné prostredie.
Skupina Earth First! bola založená v roku 1979 a jej slogan znie: „Žiadne kompromisy v boji za ochranu matky Zeme!“. Táto skupina sa zameriava na činnosti spojené s ťažbou dreva, výstavbou priehrad a ďalších projektov, pričom využíva priame akcie a „tvorivú občiansku neposlušnosť“. Jednou z dobre známych taktík tejto skupiny je tzv. „sedenie na stromoch“ (tree sitting), pri ktorej sa aktivisti posadia pod stromy alebo na nich vylezú, aby zabránili ťažbe dreva. Tieto akcie prilákali mnohých ľavičiarov, anarchistov a ďalších ľudí, ktorí sa snažia vzbúriť proti hlavnému prúdu spoločnosti.
V roku 1992 niektorí radikálnejší členovia založili odnož s názvom Earth Liberation Front (Front za oslobodenie Zeme, ELF), pričom názov ELF prevzali od skupiny Environmental Life Force, ktorá bola rozpustená v roku 1978, a zároveň prevzali aj jej partizánske taktiky, najmä podpaľačstvo. V decembri 2000 spáchala organizácia ELF sériu zločinov na Long Islande v New Yorku. Radikáli rozbili stovky okien a nastriekali graffiti na fasády v obytnej štvrti, ako aj na sídlo spoločnosti McDonald’s. Podpálili šestnásť budov v komplexe bytových domov a najmenej štyri luxusné domy. Hlavným odôvodnením podpaľačstva bolo to, že domy boli „budúcimi brlohmi bohatých elít“ a boli postavené na pôvodnom území lesov a mokradí. Pri páchaní týchto priamych akcií používala ELF slogan „Ak to postavíte, my to podpálime!“.[22]
V roku 2005 FBI oznámila, že ELF a ďalšie extrémistické organizácie predstavujú pre Spojené štáty vážnu teroristickú hrozbu, keďže sa od roku 1990 podieľali na viac ako 1 200 kriminálnych incidentoch, ktoré spôsobili škody na majetku vo výške desiatok miliónov dolárov.[23] Činnosť tejto organizácie už dávno prekročila hranice bežného politického protestu alebo názorových rozdielov. Komunistická ideológia využila nenávisť, aby z niektorých environmentalistov spravila teroristov.
h) Greenpeace: Nejde o mierumilovný príbeh
Organizácia Greenpeace (v preklade „zelený mier“) bola založená v roku 1971 a je najväčšou environmentálnou organizáciou na svete, s pobočkami vo viac ako päťdesiatich krajinách a s ročnými príjmami viac ako 350 miliónov dolárov. Patrí tiež medzi radikálnejšie environmentálne organizácie.
Spoluzakladateľ Greenpeace Paul Watson, ktorý z organizácie odišiel v roku 1977, povedal: „Tajomstvo úspechu [bývalého predsedu] Davida McTaggarta je tajomstvom úspechu Greenpeace: nezáleží na tom, čo je pravda, záleží len na tom, čomu ľudia veria, že je pravda. … Ste tým, ako vás definujú médiá. [Greenpeace] sa stala mýtom a strojom na vytváranie mýtov.“[24]
Patrick Moore, ďalší spoluzakladateľ Greenpeace, sa angažoval v oblasti ochrany životného prostredia, no po 15 rokoch z organizácie odišiel s odôvodnením, že „sa príliš priklonila k politickej ľavici“. Z Greenpeace sa podľa neho stala extrémistická organizácia, ktorá prejavuje nepriateľstvo voči akejkoľvek priemyselnej výrobe a ktorej agenda bola založená viac na politike než na serióznej vede.[25]
V roku 2007 sa šesť členov Greenpeace vlámalo do britskej uhoľnej elektrárne. Následne boli zažalovaní za spôsobenie škody vo výške približne tridsaťtisíc britských libier. Priznali sa k pokusu o odstavenie elektrárne, ale tvrdili, že to robili preto, aby zabránili ešte väčším škodám (environmentálnej kríze spôsobenej skleníkovými plynmi). Súd všetkých šesť aktivistov zbavil obvinenia. Už predtým Greenpeace niekoľkokrát vyhral súdne spory týkajúce sa páchania škôd, ako napríklad poškodenie vybavenia stíhačky a jadrovej ponorky, či obsadenie najväčšej britskej spaľovne odpadu.[26]
Stratégiou radikálnych environmentálnych organizácií ako Greenpeace je použiť akékoľvek prostriedky na dosiahnutie svojich cieľov. V tomto bode je radikálny environmentalizmus veľmi podobný komunizmu. Tradičný marxizmus-leninizmus používa prísľub konečnej utópie na ospravedlnenie zabíjania, podpaľačstva a lúpeží. Podobne aj komunisti pod vlajkou environmentalizmu zveličujú environmentálne krízy, aby legitimizovali svoje násilné a nezákonné taktiky.
Vo vyššie uvedenom príklade sa právnikom šiestich členov Greenpeace úspešne podarilo presvedčiť porotu, aby považovala ich kriminálne správanie za legitímne, čo dokazuje, že spoločnosť môže byť manipulovaná k tomu, aby akceptovala falošné a nepodložené argumenty. To všetko svedčí o upustení od univerzálnych hodnôt a je znakom morálneho úpadku spoločnosti.
2. Klimatické zmeny
Klimatické zmeny sú dnes jednou z najdiskutovanejších tém vo verejnej diskusii, do ktorej sa zapájajú celebrity, mediálne osobnosti, politici aj široká verejnosť. Najčastejšie zaznieva tvrdenie, že emisie skleníkových plynov spôsobené človekom vyvolali globálne otepľovanie, čo vraj povedie ku klimatickým katastrofám.
Zástancovia tejto teórie tvrdia, že k tomuto záveru sa dospelo na základe vedeckého konsenzu a že ide o podložený vedecký názor. Tí, ktorí tento záver odmietajú, sú mnohými environmentalistami považovaní za protivedeckých, ba dokonca za antihumánnych. Hlasy tých, ktorí sa stavajú proti prevládajúcemu názoru, sú potláčané a v médiách alebo akademických časopisoch sa objavujú len zriedkavo, aby sa zachoval obraz konsenzu.
Spomínaní členovia Greenpeace, ktorí poškodili elektráreň, boli zbavení viny čiastočne aj preto, že v ich prospech svedčil známy odborník a zástanca tohto domnelého konsenzu. Tvrdil, že množstvo oxidu uhličitého, ktoré elektráreň každý deň vypustí, povedie k vyhynutiu až štyristo živočíšnych druhov.
Mnohí členovia vedeckej komunity, ako napríklad Richard Lindzen, emeritný profesor meteorológie na Massachusettskom technologickom inštitúte, a Steven Koonin, bývalý námestník ministra energetiky USA, však napísali, že vedecký konsenzus v oblasti klímy v skutočnosti neexistuje a že nám chýbajú znalosti potrebné na vytvorenie rozumnej klimatickej politiky.[27] [28]
a) Potláčanie opozičných hlasov
V jednom svojom článku Koonin napísal:
Verejnosť väčšinou nemá povedomie o burlivých diskusiách, ktoré prebiehajú v rámci klimatológie. Na nedávnom stretnutí v národnom laboratóriu som bol svedkom toho, ako sa viac ako 100 aktívnych vládnych a univerzitných výskumníkov navzájom spochybňovalo, keď sa snažili oddeliť ľudský vplyv od prirodzených zmien klímy. Predmetom sporu neboli nuansy, ale základné aspekty našich poznatkov, ako napríklad zjavné – avšak neočakávané – spomalenie globálneho stúpania hladiny morí za posledné dve desaťročia. [29]
Medzi otázky, o ktorých vedci horlivo diskutujú, patrí okrem iného aj to, či je otepľovanie životného prostredia primárne spôsobené ľudskou činnosťou, alebo prírodnými faktormi; do akej miery sa oteplí svet ku koncu 21. storočia; či je ľudstvo vôbec schopné predpovedať, ako sa v budúcnosti zmení klíma, a či nám hrozí ekologická katastrofa.
Fyzik Michael Griffin, bývalý pracovník NASA, v rozhovore pre National Public Radio v roku 2007 povedal:
Nepochybujem o tom, že … trend globálneho otepľovania existuje. Nie som si však istý, či je primerané povedať, že je to problém, s ktorým musíme bojovať. Predpokladať, že ide o problém, je ako predpokladať, že dnešný stav zemskej klímy je optimálny a že je to najlepšie podnebie, aké môžeme mať alebo aké sme kedy mali, a že musíme podniknúť kroky k tomu, aby sme zaistili, že sa nezmení. Po prvé, nemyslím si, že je v ľudských silách zabezpečiť, aby sa klíma nezmenila, ako ukázali milióny rokov histórie, a po druhé, hádam by som sa spýtal, ktorým ľuďom – kde a kedy – má byť udelené privilégium rozhodnúť o tom, že práve táto klíma, ktorú máme tu a teraz, je najlepšia klíma pre budúce ľudstvo. Myslím si, že je dosť arogantné stavať sa k tomu takto.[30]
Hoci Griffin vyjadril pokoru hodnú vedca, okamžite sa stretol s ostrou kritikou zo strany médií a niektorých klimatológov, ktorí jeho vyjadrenia označili za nevedecké. Týždeň nato sa Griffin počas uzavretého zasadnutia v Jet Propulsion Laboratory v Pasadene v Kalifornii ospravedlnil zamestnancom NASA za vyvolanie kontroverzie.[31]
O niekoľko mesiacov neskôr sa Griffin v rozhovore pre publikáciu NASA vyjadril nasledovne: „Osobne si myslím, že ľudia to s diskusiou o klimatických zmenách prehnali do takej miery, že sa to už ani nedá považovať za odbornú tému. Nabralo to takmer náboženský charakter, čo považujem za poľutovaniahodné.“
Podľa Griffinovej úvahy je samotné využívanie akýchkoľvek prostriedkov na potláčanie vedeckej diskusie v rozpore s duchom vedy, keďže vedecký pokrok je výsledkom práve tejto diskusie: „Vytvoríte svoje teórie, zverejníte údaje, rozviniete svoj koncept a ostatní ho vyvrátia alebo sa o to aspoň pokúsia. Vedecký konsenzus sa vyvíja práve týmto spôsobom,“ uviedol.[32]
V podobnej situácii ako Griffin sa ocitol aj švédsky meteorológ Lennart Bengtsson, ktorý čelil okamžitej a intenzívnej kritike zo strany svojich kolegov z celého sveta, keď bol požiadaný, aby sa stal členom správnej rady think-tanku Global Warming Policy Foundation (GWPF, Nadácia pre politiku globálneho otepľovania), ktorý spochybňuje teórie o globálnom otepľovaní. Nátlak bol taký silný, že bol prinútený podať výpoveď z nadácie do dvoch týždňov.
Vo svojom rezignačnom liste Bengtsson napísal:
V posledných dňoch som bol vystavený takému obrovskému tlaku zo strany istej skupiny ľudí z celého sveta, že sa to pre mňa stalo v podstate neznesiteľným. Ak by to malo pokračovať, nebol by som schopný vykonávať svoju bežnú prácu, a začal by som sa dokonca obávať o svoje zdravie a bezpečnosť. Nevidím preto žiadne iné východisko, než odstúpiť z GWPF. Taký obrovský celosvetový nátlak zo strany komunity, ku ktorej som mal po celý svoj aktívny život tak blízko, som nečakal. Niektorí kolegovia mi prestali poskytovať svoju podporu, iní odstúpili od spoluautorstva atď.
Nemám predstavu, kam to všetko povedie a kedy to skončí. Je to situácia, ktorá mi pripomína časy McCarthyho. Nikdy by som nečakal, že sa niečo podobné stane v pôvodne mierumilovnej komunite, akou je meteorológia. Zdá sa, že sa v posledných rokoch zmenila.[33]
Premena, ktorú Bengtsson pozoroval, bola výsledkom toho, že komunistická ideológia a taktiky boja prevzali kontrolu nad environmentálnymi vedami.
Údajný vedecký konsenzus týkajúci sa klimatických zmien premenil teóriu o klimatických zmenách na dogmu. Klimatické zmeny sa stali kľúčovým bodom dnešného environmentalizmu, ktorý je považovaný za nedotknuteľný a posvätný. Vedci, médiá a environmentálni aktivisti, ktorí tento dogmatický názor prijali, spolupracujú na šírení presvedčenia o blížiacej sa ekologickej katastrofe. Táto teória sa stala dôležitým nástrojom, ktorý environmentálne hnutie používa na zastrašovanie verejnosti, aby prijala ľavicové politické programy vrátane zvyšovania daní a prevzatia moci vládou, a to všetko v záujme „záchrany“ pred záhubou. V procese vytvárania a upevňovania tejto dogmy sú zrejmé taktiky komunistického politického boja – vrátane klamstva, šikany, verejného zahanbovania a otvoreného konfliktu.
b) „Konsenzus“ v klimatológii
V roku 1988 bol pod záštitou OSN zriadený medzivládny panel o zmene klímy IPCC, s cieľom posúdiť a zjednotiť vedecké poznatky týkajúce sa klimatických zmien. Jednou z jeho úloh je vyhodnocovať existujúci vedecký výskum v oblasti zmeny klímy a každých niekoľko rokov zverejniť odbornú správu. Tieto správy majú poskytovať vládam vedecký základ pre tvorbu ich politík. Na ich vypracovaní sa podieľajú stovky vedcov a recenzujú ich tisíce ďalších odborníkov. Preto sú závery správ často označované za konsenzus tisícov popredných svetových vedcov.
V roku 1992 Rámcový dohovor OSN o zmene klímy (UNFCCC) stanovil, že jeho cieľom je stabilizovať koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére na úrovni, ktorá by zabránila nebezpečnému antropogénnemu (človekom spôsobenému) zásahu do klimatického systému. Začalo to tvrdením, že klimatické zmeny sú spôsobené ľuďmi a že sú nebezpečné.[34] UNFCCC preto musí vychádzať z predpokladu, že za nebezpečné klimatické zmeny sú zodpovední ľudia, pretože je to nevyhnutné pre existenciu a prežitie tejto organizácie. Tento predpoklad tiež obmedzil zameranie a rozsah výskumu IPCC.[35]
Zo správ IPCC boli odstránené vyhlásenia vyjadrujúce neistotu
Ešte predtým, ako organizácia IPCC zverejnila v roku 1995 svoju druhú hodnotiacu správu, získal jej kópiu svetovo uznávaný fyzik Frederick Seitz. Seitz neskôr zistil, že konečná verzia správy sa nezhodovala s verziou, ktorú schválili vedci podieľajúci sa na jej tvorbe. Všetky vyhlásenia vyjadrujúce neistotu o vplyve ľudskej činnosti na zmenu klímy boli vypustené.
Seitz vo svojom článku v denníku The Wall Street Journal uviedol: „Za viac ako 60 rokov môjho pôsobenia v americkej vedeckej komunite, počas ktorých som bol predsedom Národnej akadémie vied aj Americkej fyzikálnej spoločnosti, som nikdy nebol svedkom takého alarmujúceho zneužitia recenzného procesu, ako v prípade tejto správy IPCC.“[36]
Medzi vypustenými vyhláseniami boli napríklad tieto:
„Žiadna z vyššie uvedených štúdií nepreukázala jasné dôkazy o tom, že pozorované [klimatické] zmeny môžeme pripísať konkrétnej príčine, teda nárastu skleníkových plynov.“
„Žiadna doterajšia štúdia nepotvrdila, že [klimatické zmeny pozorované doteraz] sú v celom rozsahu alebo čiastočne spôsobené ľudskou činnosťou.“
„Akékoľvek tvrdenia o jednoznačnom zistení výrazných klimatických zmien budú pravdepodobne naďalej kontroverzné, pokiaľ sa nevyrieši otázka celkovej prirodzenej variability klimatického systému.“[37]
IPCC tvrdilo, že autori schválili všetky úpravy vykonané v správe, avšak tieto zmeny odhaľujú, ako bola správa IPCC ovplyvnená politikou. Správa v podstate sumarizuje existujúce štúdie bez toho, aby pridala pôvodný výskum. Keďže existujúci výskum obsahoval veľa odlišných názorov, zabezpečenie konsenzu znamenalo, že IPCC muselo vynechať názory, ktoré stáli v ceste jeho vopred stanovenému záveru.
V apríli 2000 sa v prvom návrhu tretej hodnotiacej správy IPCC uvádzalo: „Ľudský vplyv na globálnu klímu je badateľný.“ Druhý návrh z októbra znel: „Je pravdepodobné, že zvyšujúce sa koncentrácie antropogénnych skleníkových plynov výrazne prispeli k pozorovanému otepľovaniu za posledných 50 rokov.“ V záverečnej oficiálnej správe bolo vyhlásenie ešte silnejšie: „Väčšina pozorovaného otepľovania za posledných 50 rokov bola pravdepodobne spôsobená zvýšenou koncentráciou skleníkových plynov.“
Keď bol hovorca Programu OSN pre životné prostredie Tim Higham požiadaný o vedecké zdôvodnenie tejto zmeny, pre vedecký časopis New Scientist uviedol: „Nemali sme k dispozícii žiadne nové vedecké zistenia, vedci však chceli politikom vyslať jasný a dôrazný odkaz.“[38]
Inými slovami, UNFCCC zadal IPCC úlohu, pričom jasne naznačil, akú odpoveď očakáva. IPCC následne poskytla požadované odpovede.
V správe IPCC bol zveličený „konsenzus o katastrofe“
Paul Reiter, profesor lekárskej entomológie na Pasteurovom inštitúte vo Francúzsku, je popredným odborníkom na maláriu a ďalšie choroby prenášané hmyzom. Nesúhlasil so správou IPCC a aby dosiahol, že jeho meno bude vyškrtnuté zo zoznamu dvoch tisíc popredných vedcov, ktorí ju údajne schválili, musel pohroziť podaním žaloby proti IPCC. Uviedol, že IPCC „vytvára dojem, že všetci poprední vedci majú rovnaký názor, čo však nie je pravda“.[39]
Vo svojej výpovedi počas zasadnutia amerického Senátu 26. apríla 2006 Reiter povedal: „Poburujúcim aspektom tejto diskusie je, že túto falošnú ‚vedu‘ podporujú na verejnom fóre vplyvné skupiny ‚odborníkov‘. Mám na mysli najmä Medzivládny panel pre klimatické zmeny (IPCC). Každých päť rokov táto organizácia založená OSN zverejňuje ,konsenzus popredných svetových vedcov‘ týkajúci sa všetkých aspektov klimatických zmien. Odhliadnuc od pochybného procesu výberu týchto vedcov, takýto konsenzus je záležitosťou politiky, a nie vedy.“[40]
Napríklad, environmentalisti propagujú teóriu, že choroby prenášané hmyzom, ako je malária, si v dôsledku otepľovania klímy vyžiadajú množstvo obetí. „Globálne otepľovanie vystaví ďalšie milióny ľudí riziku malárie a horúčky dengue, uvádza sa v správe Organizácie Spojených národov, ktorá vyzýva na naliehavé prehodnotenie zdravotných rizík spojených so zmenou klímy“, napísala agentúra Bloomberg vo svojom článku z 27. novembra 2007.[41]
Reiter však s takouto jednoduchou spojitosťou nesúhlasí. Poukázal na to, že výskyt malárie sa neobmedzuje len na tropické oblasti. Počas obdobia Ruskej ríše a Sovietskeho zväzu na konci 19. a na začiatku 20. storočia na túto chorobu zomieralo až päť miliónov ľudí ročne.[42] V štúdii z roku 2011 publikovanej v časopise Biology Letters sa zistilo, že napriek všeobecne rozšírenému predpokladu sa s nárastom teplôt znižuje infekčnosť komárov, a prenos malárie sa spomaľuje.[43]
Ďalší vedec, ktorý vystúpil z IPCC, obvinil túto organizáciu z toho, že ako súčasť svojej kultúry fungovania používa takzvaný „konsenzus o katastrofách“. Meteorológ Christopher Landsea, bývalý výskumník hurikánov na americkom Národnom úrade pre oceány a atmosféru a hlavný autor štvrtej hodnotiacej správy IPCC, vystúpil z IPCC v januári 2005. V otvorenom liste uviedol: „Osobne nedokážem naďalej v dobrej viere podporovať proces, o ktorom sa domnievam, že je motivovaný vopred pripravenou agendou a je z vedeckého hľadiska nepodložený.“ Vyzval IPCC, aby potvrdila, že správa bude vychádzať z vedeckých poznatkov, a nie zo snahy o senzáciu.[44]
Landsea vytkol hlavnému autorovi časti správy IPCC venovanej hurikánovej činnosti, že ignoroval vedecké štúdie, v ktorých sa nepodarilo preukázať, že zvýšená hurikánová činnosť súvisí s globálnym otepľovaním spôsobeným človekom. Hlavný autor správy namiesto toho vystúpil na mediálne sledovanej tlačovej konferencii, kde tvrdil, že globálne otepľovanie „pravdepodobne bude aj naďalej vyvolávať častejšie výskyty intenzívnej hurikánovej aktivity“ a pred zverejnením správy poskytol niekoľko rozhovorov, v ktorých prezentoval rovnaký názor.
David Deming, geológ a geofyzik z Oklahomskej univerzity, získal údaje o historických teplotách v Severnej Amerike za obdobie posledných 150 rokov na základe analýzy ľadových vrtov a napísal o svojom výskume článok, ktorý bol uverejnený v časopise Science. Podľa výpovede Deminga pred americkým senátom v roku 2006, ho po uverejnení článku kontaktoval „významný výskumník v oblasti klimatických zmien“ prostredníctvom e-mailu so slovami: „Musíme sa zbaviť stredovekého teplého obdobia.“ Stredoveké teplé obdobie sa vzťahuje na obdobie nezvyčajne teplého počasia, ktoré začalo okolo roku 1000 n. l. a trvalo až do chladného obdobia v 14. storočí, známeho ako „malá doba ľadová“. Deming vo svojej výpovedi uviedol, že v priebehu 20 rokov viac ako 780 vedcov zo 462 inštitúcií v 40 krajinách napísalo články, v ktorých tvrdili, že stredoveké teplé obdobie existovalo. Vymazanie tohto obdobia z historickej krivky klimatických zmien však posilňuje tvrdenie, že akékoľvek otepľovanie v súčasnosti nemá obdobu.[45]
Hoci tvrdený konsenzus IPCC vyvracajú stovky vedeckých štúdií, ich tvrdenia sú v súčasnom akademickom a mediálnom prostredí marginalizované.
c) Zavedenie dogmy vo vedeckej komunite
Hystéria, ktorú vyvolávajú komunistické sily v súvislosti s témou klimatických zmien, má za cieľ nielen pripraviť pôdu pre globálnu vládu, ale zároveň zničiť etiku výskumu vo vedeckej komunite.
Klimatológia je pomerne mladá vedná disciplína s históriou trvajúcou len niekoľko desaťročí. Napriek tomu sa hypotézy týkajúce sa globálneho otepľovania príliš rýchlo prijali ako fakt. Médiá umiestňujú globálne otepľovanie na titulné stránky a zakrývajú nepresnosti v základných vedeckých poznatkoch. Vlády vynakladajú finančné prostriedky na výskum hypotézy o globálnom otepľovaní, zatiaľ čo ostatné zistenia marginalizujú. Médiá a politici prezentujú predpoveď o katastrofickej zmene klímy ako „vedecky dokázanú“ a šíria ju po celom svete ako nespochybniteľnú doktrínu. Názory verejnosti na túto tému sa tak do veľkej miery zjednotili, čo v mysliach ľudí vytvorilo skreslené predstavy o tom, čo je správne a čo nie.
Ak sa tento vývoj dotiahne do konca, jeho prirodzeným vyústením bude vytvorenie globálnej supervlády – teda komunizmu – pod zámienkou záchrany Zeme a ľudstva pred vymyslenou alebo značne zveličenou krízou. Zničiť starý svet akýmikoľvek prostriedkami je základnou stratégiou komunizmu.
Bez ohľadu na to, akú má vedec akademickú reputáciu, hneď ako verejne vyjadrí pochybnosti o všeobecne prijatej dogme, ocitne sa pod obrovským tlakom zo strany kolegov a akademických inštitúcií. Niektorí ľudia dokonca tvrdia, že popierači globálneho otepľovania by mali byť trestne stíhaní alebo kriminalizovaní. Tí, ktorí žili v komunistickej totalitnej spoločnosti, mali podobné skúsenosti, keď spochybňovali dogmy komunistickej strany.
Zosnulý známy britský botanik David Bellamy, ktorý bol predsedom organizácie The Wildlife Trusts a počas svojej kariéry napísal desiatky kníh a článkov, verejne vyhlásil, že neverí prijatému konsenzu o globálnom otepľovaní. The Wildlife Trusts na to zareagovala vyhlásením, v ktorom vyjadrila svoju nespokojnosť a o niekoľko mesiacov neskôr, po uplynutí jeho funkčného obdobia, ho odvolala.[46] Environmentalisti, ktorí ho predtým rešpektovali, začali spochybňovať jeho duševnú spôsobilosť.[47]
Zosnulý renomovaný profesor William Gray bol priekopníkom vo výskume hurikánov v USA. Po tom, ako skritizoval všeobecne uznanú dogmu o globálnom otepľovaní spôsobenom človekom, boli jeho návrhy výskumných projektov opakovane zamietnuté.[48]
Patrick J. Michaels, bývalý predseda Americkej asociácie štátnych klimatológov a klimatológ na Univerzite vo Virgínii, je spoluautorom knihy Klíma extrémov: Čo nemáte vedieť o globálnom otepľovaní (Climate of Extremes: Global Warming Science They Do not Want You to Know). V knihe uvádza množstvo príkladov, ako environmentalisti potláčajú vedecké názory za účelom dosiahnutia údajného konsenzu. Keďže Michaels tvrdil, že zmena klímy nemusí nevyhnutne viesť ku katastrofe – a tento jeho postoj bol v rozpore so všeobecným konsenzom – guvernér štátu Virginia mu nariadil, aby sa ako štátny klimatológ prestal vyjadrovať ku globálnemu otepľovaniu. Michaels sa nakoniec rozhodol odstúpiť.[49]
Zástupca štátneho klimatológa štátu Washington, Mark Albright, bol odvolaný zo svojej funkcie po incidente v súvislosti so zavádzajúcim vyhlásením starostu Seattlu. Starosta tvrdil, že „priemerná snehová pokrývka v [Kaskádových vrchoch] klesla od roku 1950 o 50 %“. Albright začal posielať svojim kolegom dáta, ktoré ukazovali, že snehová pokrývka v Kaskádových vrchoch od 70. rokov 20. storočia skôr rástla, než klesala. Vtedajší štátny klimatológ ho požiadal, aby svoje e-maily odosielal až po predchádzajúcom schválení, a keď Albright odmietol, bol zbavený funkcie.[50]
V komunistických krajinách je bežné, že sa do vedy výrazne politicky zasahuje. V západných krajinách sa politika ochrany životného prostredia zneužíva na obmedzovanie slobody vedeckého výskumu. Vedecký výskum, ktorý vyvracia všeobecne prijatý konsenzus, sa v odborných časopisoch objavuje len zriedka, a takto je to už od 90. rokov 20. storočia. V dokumentárnom filme z roku 1990, Konšpirácia o skleníkovom efekte (The Greenhouse Conspiracy), Michaels spomínal, ako sa raz spýtal editora, prečo bola jedna z jeho štúdií odmietnutá na uverejnenie, a bolo mu povedané, že na jeho prácu sa vzťahujú prísnejšie hodnotiace kritériá ako na práce ostatných.[51] Podľa správy IPCC z roku 1990 bolo v tom čase všeobecne zaužívané tvrdenie, že rozsah globálneho otepľovania zodpovedá prirodzeným zmenám klímy. Preto, hoci sa Michaelsov názor líšil od názoru mnohých iných, nemohol byť považovaný za blud. Avšak cieľ vytvoriť falošný konsenzus sa už stanovil a nikto sa od neho nemohol odkloniť.
V marci 2008 usporiadali v New Yorku súkromné vedecké stretnutie odborníci, ktorí spochybňovali všeobecne prijatý konsenzus v otázkach klímy. Mnohí z týchto vedcov uviedli, že pri pokuse o uverejnenie svojich výskumov v odborných časopisoch narazili na rôzne prekážky. Meteorológ Joseph D’Aleo, bývalý predseda Výboru pre analýzu a predpoveď počasia Americkej meteorologickej spoločnosti, uviedol, že niektorí jeho kolegovia sa neodvážili zúčastniť stretnutia zo strachu, že by to mohlo ohroziť ich zamestnanie. Bol presvedčený, že „veľmi pravdepodobne existuje väčšina mlčiacich vedcov z oblasti klimatológie, meteorológie a príbuzných vedných odborov, ktorí nesúhlasia s takzvaným ‚konsenzuálnym‘ stanoviskom“.[52]
Klimatologička Judith Curryová, bývalá vedúca Fakulty krajinských a atmosférických vied na Georgijskom technologickom inštitúte, vypovedala v roku 2015 na pojednávaní amerického Senátu, že jej kedysi prišiel e-mail od vedca zamestnaného v NASA, v ktorom sa uvádzalo: „Bol som na menšom stretnutí vedcov pridružených k NASA a náš vrcholový manažér mi povedal, že mu jeho šéf z NASA nariadil, aby sme sa nepokúšali publikovať články v rozpore so súčasnými tvrdeniami o globálnom otepľovaní, pretože on (šéf NASA) by mal potom problémy s odvrátením ‚nežiaducej‘ publicity.“
Curryová ďalej vo svojej výpovedi uviedla:
Klimatológ, ktorý v diskusii o klíme vyjadrí určitú mieru neistoty alebo pochybností, je označený za popierača či „obchodníka s pochybnosťami“, ktorého motívy sú považované za ideologické alebo poháňané financovaním zo strany priemyslu fosílnych palív. Moja vlastná skúsenosť vyjadrenia obáv v rámci verejnej diskusie o tom, ako IPCC charakterizuje neistotu, je taká, že ma označili za „klimatickú kacírku“, ktorá sa obrátila proti svojim kolegom. Na klimatológov je vyvíjaný obrovský tlak, aby sa prispôsobili takzvanému konsenzu. Tento tlak prichádza nielen od politikov, ale aj od vládnych agentúr financujúcich výskum, od univerzít a odborných organizácií, ako aj od samotných vedcov, ktorí sú zelenými aktivistami a propagátormi. Tento konsenzus je silno podporovaný finančnými, kariérnymi a mocenskými záujmami.[53]
V januári 2017 sa Curryová rozhodla predčasne odísť zo svojej funkcie s doživotným mandátom a napísala, že „už nevedela, čo má povedať študentom a postdoktorandom o tom, ako sa zorientovať v tom ŠIALENSTVE v oblasti klimatológie“. V rozhovore z roku 2017 Curryová uviedla: „Keď raz pochopíte vedecké nejasnosti, súčasný smer politiky, ktorým sa uberáme, nedáva veľký zmysel. …Musíme otvoriť politický dialóg, aby sme získali väčší priestor na riešenia. Snažím sa len otvoriť dialóg a podnietiť ľudí k zamysleniu.“[54]
Roger Pielke ml. z Coloradskej univerzity uviedol, že Curryovej skúsenosť dokazuje, že „funkcia s doživotným mandátom nie je zárukou akademickej slobody“.[55] Pielke v minulosti pôsobil ako vedecký pracovník v univerzitnom Ústave pre výskum environmentálnych vied (CIRES). Hoci súhlasil s väčšinou „konsenzuálnych“ záverov IPCC, bol vystavený podobnému tlaku, pretože poukázal na to, že dáta nepotvrdzujú teóriu, že počet extrémnych poveternostných javov, ako sú hurikány, tornáda a suchá, vzrástol kvôli emisiám skleníkových plynov. Nakoniec prestúpil do Centra pre riadenie športu na Coloradskej univerzite.[56]
Niet divu, že Joanne Simpsonová, členka Národnej akadémie inžinierstva a oceňovaná vedkyňa NASA zaoberajúca sa výskumom atmosféry, vyjadrila svoj skepticizmus voči „konsenzu“ až po odchode do dôchodku. „Keďže už nie som členkou žiadnej organizácie ani nedostávam žiadne finančné prostriedky, môžem hovoriť celkom otvorene,“ uviedla. „Ako vedkyňa zostávam skeptická. … Hlavný základ tvrdenia, že príčinou otepľovania je uvoľňovanie skleníkových plynov človekom, je založený takmer výlučne na klimatických modeloch. Všetci vieme, aké krehké sú modely týkajúce sa povrchovej atmosféry.“[57]
d) Propaganda a zastrašovanie
Roy Spencer, klimatológ a bývalý expert NASA na satelitné technológie, vo svojej knihe Veľký omyl globálneho otepľovania: Ako matka príroda oklamala najlepších svetových vedcov v oblasti klímy (The Great Global Warming Blunder: How Mother Nature Fooled the World’s Top Climate Scientists) vymenoval zoznam pätnástich propagandistických techník, ktoré používajú environmentalisti, ako napríklad vyvolávanie paniky, odvolávanie sa na autority, podnecovanie davovej psychózy, uchyľovanie sa k osobným útokom, nálepkovanie ľudí, zveličovanie a falšovanie záznamov.[58]
Britský novinár, Brendan O’Neill, v článku s názvom „Klíma cenzúry“ z roku 2016 písal o tom, ako ľudia v mnohých krajinách čelia posmešnej rétorike, keď sa odvážia spochybniť prevládajúcu teóriu o klimatických zmenách. Napríklad, istý britský diplomat sa vo verejnom prejave vyjadril, že s tými, ktorí pochybujú o zmene klímy, by mali médiá zaobchádzať rovnako ako s teroristami, a nemali by im poskytovať žiaden priestor na vyjadrenie. Bývalý výkonný riaditeľ veľkej environmentálnej organizácie varoval médiá, že by si mali dvakrát rozmyslieť, či budú šíriť názory skeptikov v otázke klimatických zmien, pretože „ak by sa takéto dezinformácie šírili, spôsobilo by to škody“.[59]
Niektorí sa dokonca pokúsili využiť právne prostriedky na obmedzenie slobody prejavu, aby umlčali hlasy odporcov hypotézy o globálnom otepľovaní. Na summite, ktorého sa zúčastnili najvyšší politickí predstavitelia Austrálie vrátane premiéra, bol predložený návrh, aby boli „popierači“ zbavení občianstva. Návrh spočíval v tom, že by sa austrálski občania museli podrobiť opätovnému prevereniu a občianstvo by sa udelilo len tým, ktorí preukážu, že sú „šetrní k životnému prostrediu a klíme“.[60] V roku 2015 zaslalo dvadsať akademikov list americkému prezidentovi a generálnemu prokurátorovi, v ktorom žiadali, aby bol Zákon o ovplyvňovaní a korupcii (Racketeer Influenced and Corrupt Organizations Act) použitý na vyšetrovanie „spoločností a ďalších organizácií, ktoré vedome klamali Američanov v súvislosti s rizikami spojenými so zmenou klímy“, pričom dodali, že „zločiny“ týchto organizácií musia byť „čo najskôr zastavené“.[61]
Tí, ktorí sú skeptickí voči teórii globálneho otepľovania, sú označovaní za „popieračov“. Patria sem rôzne skupiny ľudí aj jednotlivci, od tých, ktorí síce uznávajú otepľovanie klímy, ale veria, že sa s tým dokážeme vyrovnať, až po tých, ktorí otepľovanie ako vedecký jav úplne popierajú. Dôsledky, ktoré so sebou nesie nálepka „popierač“, sú značné. Charles Jones, emeritný profesor angličtiny na Edinburskej univerzite, uviedol, že tento termín má za cieľ postaviť skeptikov na rovnakú úroveň morálnej skazenosti ako popieračov holokaustu. Podľa O’Neilla niektorí ľudia dokonca tvrdia, že pochybovači o teórii klimatických zmien sú spolupáchateľmi nadchádzajúceho eko-holokaustu a v budúcnosti im môžu hroziť súdne procesy v norimberskom štýle. Citoval istého ekologického fejtónistu: „Hovorím si, aké rozsudky by sudcovia mohli vyniesť na budúcich medzinárodných trestných tribunáloch nad tými, ktorí budú v nasledujúcich desaťročiach čiastočne, avšak priamo zodpovední za milióny úmrtí v dôsledku vyhladovania, nedostatku potravín a chorôb. Ich popieranie klimatických zmien zaraďujem do podobnej morálnej kategórie ako popieranie holokaustu – s tým rozdielom, že tentoraz holokaust ešte len príde a my stále máme čas tomu zabrániť. Tí, ktorí nám to chcú znemožniť, sa jedného dňa budú musieť zodpovedať za svoje zločiny.“
O’Neill vo svojom článku poznamenal: „Zvyčajne len v autoritárskych štátoch sa myšlienky alebo slová stavajú na roveň s trestnými činmi, kde diktátori hovoria o ,myšlienkových zločinoch‘ a ich hrozbe pre fungovanie spoločnosti. … Od démonizovania určitej skupiny ľudí a označovania ich argumentov za nebezpečné a škodlivé, je už len krôčik k požadovaniu väčšej a prísnejšej cenzúry.“[62] Tento úsudok je správny. Obmedzovanie práva na slobodu myslenia je jedným zo spôsobov, ako komunizmus oddeľuje ľudí od pojmov dobra a zla, ktoré sú založené na univerzálnych hodnotách.
3. Komunistický environmentalizmus
V posledných desaťročiach, keď komunistické sily ustupovali a politické a ekonomické katastrofy komunistických režimov vyšli najavo, sa komunizmus chopil environmentalizmu ako prostriedku na presadzovanie svojich cieľov.
a) Obviňovanie kapitalizmu
Environmentalizmus považuje kapitalizmus za nepriateľa, má teda spoločného nepriateľa s komunizmom. Keď komunizmus zažil neúspechy v rámci robotníckych hnutí vo vyspelých západných krajinách, zmenil taktiku a zmocnil sa environmentálnej agendy. Z bežného aktivizmu zameraného na ochranu životného prostredia sa stal aktivizmus zameraný na porážku kapitalizmu.
Komunistická doktrína pôvodne propagovala utópiu „raja na zemi“, aby podnecovala vzburu a zvrhnutie existujúceho spoločenského systému. Komunizmus prijal podobný prístup pod rúškom environmentalizmu, no jeho vízia bola presným opakom: namiesto úžasnej robotníckej utópie priniesol ľudstvu desivú dystopickú víziu „pekla na zemi“. Podľa tohto scenára by už o niekoľko desaťročí malo byť ohrozené samotné prežitie ľudstva v dôsledku globálneho otepľovania, zosuvov pôdy, cunami, sucha, povodní a vĺn horúčav. Terčom tohto hnutia nie sú chudobní, ale skôr bohatí.
Podľa pôvodných komunistických doktrín je prvým krokom po prevzatí moci zabaviť bohatým majetok s údajným cieľom prerozdeliť ho chudobným. V skutočnosti však chudobní zostávajú chudobnými, zatiaľ čo všetko bohatstvo končí v rukách skorumpovaných úradníkov. Druhým krokom je zavedenie štátom kontrolovaného hospodárstva a zrušenie súkromného vlastníctva. Tento krok ničí národné hospodárstvo a všetkým prináša utrpenie.
To isté sa deje na medzinárodnej úrovni alebo v prípadoch, keď sa uplatňujú radikálne environmentálne politiky. Od bohatých krajín sa očakáva, že budú poskytovať pomoc chudobnejším krajinám – teda že budú prerozdeľovať bohatstvo v globálnom meradle. V skutočnosti však chudobné krajiny zostávajú chudobné, pretože peniaze, ktoré boli určené na ich rozvoj, zvyčajne končia v rukách skorumpovaných úradníkov týchto krajín. Medzitým sa rozširuje právomoc vlády a trhové mechanizmy sú nahrádzané centrálne riadenou ekonomikou, pričom sa používajú rôzne druhy tvrdých environmentálnych politík, ktoré bránia normálnemu fungovaniu kapitalizmu a nútia podniky ukončiť činnosť alebo presunúť svoje pôsobenie do zahraničia, čím sa ochromuje ekonomika krajiny. Prostredníctvom týchto trhovo orientovaných metód sa environmentálne hnutie snaží oslabiť kapitalizmus. Environmentálne regulácie sa stali dôležitým nástrojom na podkopávanie kapitalistických ekonomík a je všeobecne známe, že zlikvidujú viac pracovných miest, než vytvoria.
Cieľom súčasného environmentalizmu je šíriť strach z budúcich katastrof a držať verejnosť a vlády v zajatí tohto strachu. Mnohí z tých, ktorí aktívne propagujú tieto katastrofické scenáre, však sami žijú luxusným životným štýlom, spotrebúvajú veľké množstvo energie a zanechávajú veľkú uhlíkovú stopu. Evidentne si nemyslia, že katastrofa je na dosah ruky.
Aby mohli environmentalisti využiť atmosféru krízy, a to najmä prostredníctvom „spoločného nepriateľa“ v podobe globálneho otepľovania, a zjednotiť tak rôzne sily v boji proti kapitalizmu, je pre nich nevyhnutné zdôrazňovať a zveličovať povahu údajnej krízy. Najjednoduchším spôsobom je podnecovať masový strach z využívania najlacnejších zdrojov energie, teda fosílnych palív – uhlia, ropy, zemného plynu – a tiež jadrovej energie. Environmentalistom sa pred desiatkami rokov podarilo vyvolať v ľuďoch strach z jadrovej energie a teraz sa snažia vyvolať strach z využívania fosílnych palív tvrdením, že používanie týchto zdrojov energie vedie ku katastrofálnemu globálnemu otepľovaniu.
V skutočnosti však klimatológia nedospela k záveru, že globálne otepľovanie je spôsobené ľudskou činnosťou alebo že globálne otepľovanie určite povedie ku katastrofe. Ak sú za klimatickými zmenami prirodzené príčiny, potom všetky tieto vládne politiky slúžia len na brzdenie hospodárskeho rozvoja, pričom často prinášajú len okrajové výhody.
Úradníci napríklad sprísňujú emisné normy pre autá s odôvodnením, že sa tým znižuje uhlíková stopa. To však prirodzene vedie k vyšším výrobným nákladom a nižším ziskom, čo má za následok vyššiu nezamestnanosť a presun výroby do rozvojových krajín, kde sú náklady na výrobu nižšie. Navyše, zvýšenie palivovej účinnosti všetkých automobilov z 35,5 míľ (57,1 km) na galón (3,785 l) z modelov v roku 2016 až na 54,5 míľ (87,7 km) na galón do roku 2025 by znížilo rozsah globálneho otepľovania do roku 2100 nanajvýš o 0,02°C.[63] To by prakticky nijako nepomohlo znížiť globálne otepľovanie. Rôzne obmedzenia s pochybnou účinnosťou pripravili o prácu milióny pracovníkov a zasadili ťažký úder výrobnému priemyslu, výskumným fakultám, energetickým inováciám a konkurencieschopnosti medzinárodného obchodu v západných krajinách.
Zástancovia ochrany životného prostredia nadšene propagujú zelenú energiu, najmä solárnu a veternú energiu. Žiaľ, znečistenie, ktoré so sebou prináša výroba zelenej energie, je buď podceňované, alebo jednoducho zamlčované. Pri výrobe solárnych panelov vzniká ako vedľajší produkt smrteľne jedovatý chlorid kremičitý, ktorý samotný predstavuje environmentálny problém. V správe denníka Washington Post sa uvádza vyjadrenie profesora Žen Ping-jena z Fakulty materiálových vied Technickej univerzity v Che-pej: „Pôda, do ktorej ho [chlorid kremičitý] vyhodíte alebo zakopete, bude neúrodná. Na tom mieste nebude rásť tráva ani stromy. … Je ako dynamit – je toxický, znečisťuje životné prostredie. Ľudia s ním nemôžu nikdy prísť do kontaktu.“[64] Pri výrobe solárnych panelov sa zvyčajne spotrebúva obrovské množstvo konvenčnej energie, ako je uhlie a ropa.
Podľa Parížskej klimatickej dohody musia rozvinuté krajiny do roku 2025 spoločne uvoľniť 100 miliárd dolárov za rok na pomoc rozvojovým krajinám v znižovaní emisií a „prispôsobovaní sa klimatickým zmenám“. Ak by Spojené štáty od dohody neodstúpili, museli by do roku 2025 znížiť svoje emisie skleníkových plynov o 26 až 28 % v porovnaní s rokom 2005. To by znamenalo, že Spojené štáty by každý rok znížili emisie o 1,6 miliardy ton. Čo sa týka Číny, najväčšieho znečisťovateľa na svete, dohoda jej umožňuje pokračovať vo zvyšovaní emisií uhlíka až do roku 2030.[65]
V oficiálnom vyhlásení, ktorým sa oznámilo odstúpenie od dohody, prezident Donald Trump uviedol, že splnenie jej podmienok by do roku 2025 stálo Ameriku 2,7 milióna pracovných miest, pričom sa odvolal na štúdiu ekonomicko-poradenskej spoločnosti National Economic Research Associates.
Prezident ďalej uviedol, že podľa štúdie by dodržiavanie týchto noriem viedlo do roku 2040 k poklesu výroby v nasledujúcich odvetviach: v papierenskom priemysle o 12 %, cementárskom priemysle o 23 %, železiarskom a oceliarskom priemysle o 38 %, v uhoľnom priemysle o 86 % a v plynárstve o 31 %.
„Pre ekonomiku by to predstavovalo straty takmer 3 bilióny dolárov v podobe poklesu HDP a 6,5 milióna pracovných miest v priemysle, pričom príjmy domácností by klesli v priemere o 7 000 dolárov, a v mnohých prípadoch aj oveľa viac,“ uviedol Trump. „V skutočnosti by už len 14 dní produkcie emisií uhlíka v Číne vymazalo benefity z… plánovaného zníženia emisií v USA v roku 2030 – a to po tom, čo by sme museli minúť miliardy a miliardy dolárov, prísť o pracovné miesta, zatvoriť továrne a znášať oveľa vyššie náklady na energiu pre naše podniky aj domácnosti.“[66]
Rozmach environmentálneho hnutia zahral do karát komunistickým krajinám v ich boji proti Západu. Neprimerané regulácie a dohody škrtia priemysel, ekonomiku a technologický rozvoj v západných kapitalistických krajinách. To oslabilo pozíciu Ameriky ako najväčšej superveľmoci a ochrancu slobody v boji proti komunizmu.
Ochrana životného prostredia je potrebná z pragmatických aj morálnych dôvodov. Snaha o ochranu životného prostredia by však mala byť v rovnováhe s potrebami ľudstva. Chrániť životné prostredie kvôli ochrane samotnej je prehnané a ľudstvo sa stáva obeťou tejto snahy. Túto iniciatívu navyše využili komunistické prvky. Dnešný environmentalizmus sa nestará o rovnováhu a stal sa extrémistickou ideológiou. Bezpochyby, mnohí environmentalisti majú dobré úmysly. No vo svojej snahe zmobilizovať a využiť štátne zdroje pre svoje ciele sa približujú komunizmu.
b) Environmentalizmus ako nové náboženstvo
Michael Crichton, autor knihy Jurský park, sa raz vyjadril, že environmentalizmus je jedným z najvplyvnejších náboženstiev v súčasnom západnom svete. Podľa neho nesie typické znaky náboženstva: „Je v ňom rajská záhrada, idylický stav milosti a jednoty s prírodou; nasleduje pád z idylického stavu do stavu znečistenia v dôsledku požitia plodu zo stromu poznania; a v dôsledku našich činov nás všetkých čaká súdny deň. Všetci sme energetickí hriešnici, odsúdení na smrť, ak nebudeme hľadať spásu, ktorá sa dnes nazýva udržateľnosť. Udržateľnosť je spásou v cirkvi zvanej environmentalizmus.“
Crichton sa domnieva, že zásady, na ktorých stojí environmentalizmus, sú založené na slepej viere, a nie na faktoch: „Zdá sa, že fakty nie sú potrebné, pretože princípy environmentalizmu sú založené výlučne na viere. Ide o to, či budete hriešnikom, alebo [budete] spasení. Či budete tými, ktorí sú na strane spásy, alebo na strane zatratenia; či budete jedným z nás, alebo jedným z nich.“[67]
Tento názor zastáva celý rad vedcov. William Cronon, vplyvný historik v oblasti životného prostredia v Spojených štátoch, sa stotožňuje s názorom, že environmentalizmus je náboženstvom, pretože stanovuje komplexný súbor morálnych požiadaviek, na základe ktorých sa posudzuje ľudské správanie.[68] Freeman Dyson, renomovaný vedec a kvantový mechanik, v článku uverejnenom 12. júna 2008 v časopise New York Review of Books uviedol, že environmentalizmus je „celosvetové svetské náboženstvo“, ktoré „nahradilo socializmus ako vedúce svetské náboženstvo“. Environmentalistiké náboženstvo tvrdí, že „znečisťovanie planéty odpadovými produktmi nášho luxusného života je hriechom a že cestou spravodlivosti je žiť čo najskromnejšie“. Etika tohto nového náboženstva, ako vysvetlil, „sa vyučuje deťom v škôlkach, školách a na univerzitách po celom svete“.[69]
Mnohí environmentalisti neváhajú o tejto téme otvorene hovoriť. Bývalý šéf IPCC, ktorý odstúpil po škandále so sexuálnym obťažovaním, vo svojom rezignačnom liste naznačil, že jeho náboženstvom je environmentalizmus.[70]
Keďže environmentalizmus nadobúda čoraz väčší ideologický a náboženský charakter, stáva sa zároveň čoraz menej tolerantným voči odlišným názorom. Bývalý český prezident a ekonóm Václav Klaus je presvedčený, že environmentálne hnutie je dnes viac poháňané ideológiou než skutočnou vedou, a stáva sa kvázi náboženstvom, ktorého cieľom je zničiť existujúcu spoločnosť. Toto nové náboženstvo, podobne ako komunizmus, predkladá nádherný utopický obraz, ktorý možno dosiahnuť použitím ľudskej inteligencie pri plánovaní prirodzeného životného prostredia a pri záchrane sveta. Takáto „spása“ je však založená na odmietaní existujúcej spoločnosti.
Václav Klaus, autor knihy Modrá, a nie zelená planéta. Čo je ohrozené: klíma alebo sloboda? (v anglickom preklade vyšla pod názvom Blue Planet in Green Shackles, pozn. prekl.), v jednom svojom prejave uviedol: „Ak sa nad argumentmi environmentalistov hlbšie zamyslíme, zistíme, že ide o ideológiu namierenú proti ľudstvu.“ Súhlasil s biológom Ivanom Brezinom, že environmentalizmus nie je racionálnou, vedeckou odpoveďou na ekologickú krízu, ale skôr vedie k celkovému popretiu civilizácie.[71]
Okrem toho, že komunistické vplyvy premenili environmentalizmus na politické hnutie, dodali mu aj charakteristiky kultu namiereného proti ľudstvu.
Kanadský politický komentátor Mark Steyn hovorí, že podľa environmentalistov „my sme zdrojom znečistenia a riešením je sterilizácia“. Podľa ich názoru „najlepší spôsob, ako zanechať našim deťom udržateľnejšie životné prostredie, je nemať žiadne deti“. Ako príklad uviedol britskú ženu, ktorá podstúpila potrat a sterilizáciu, pretože verila, že mať deti je škodlivé pre životné prostredie.[72]
Tento spôsob uvažovania kladie životné prostredie na prvé miesto, vysoko nad posvätné postavenie ľudských bytostí, a to až do takej miery, že reguluje ľudskú plodnosť a zbavuje ľudí samotného práva na existenciu. Tento pohľad, ktorý je v podstate antihumanistickou ideológiou, sa nijako nelíši od komunizmu. Ide ruka v ruke s útokmi ľavice na rodinu a tradičné rodové roly.
Regulácia populácie sa stala preferovanou metódou na riešenie zhoršovania životného prostredia, pričom environmentálni aktivisti a ďalší socialisti presadzujú potraty a antinatálnu politiku a dokonca chvália drsnú politiku jedného dieťaťa Čínskej komunistickej strany (ČKS).
Náboženská horlivosť, vnucované dogmy, antikapitalistické aktivity a znižovanie hodnoty ľudstva pred životným prostredím nepovedú k zdravšiemu prírodnému prostrediu, nieto k spravodlivejšej a čestnejšej ľudskej spoločnosti. Stačí sa pozrieť na katastrofy komunistického vládnutia v uplynulom storočí, aby sme mohli predpovedať, aký by bol konečný výsledok, ak by radikálny environmentalizmus úspešne dosiahol svoje ciele.
c) Politická infiltrácia: vytvorenie celosvetovej vlády
Je ťažké politicky presadiť komunizmus v demokratickom západnom svete, ktorý si zakladá na právach jednotlivca, súkromnom vlastníctve, právnom štáte a voľnom trhu. Radikálne environmentálne hnutie však vyžaduje, aby vládna moc prinútila ľudí vzdať sa svojho majetku a života plného pohodlia a komfortu.
Z pohľadu radikálnych environmentalistov vláda jedného štátu ani zďaleka nestačí na riešenie nespočetných environmentálnych kríz, ktorým čelí naša planéta. S odvolaním sa na údajný konsenzus v otázkach, ako sú klimatické zmeny spôsobené človekom, volajú po posilnení právomoci OSN alebo zriadení inej globálnej autority.
Ak sa samotné hnutie nebude schopné presadiť, vízia blížiacej sa ekologickej krízy môže byť naďalej zveličovaná, aby vyvolala paniku a strach, ktoré sú potrebné na ovplyvnenie verejnosti a vlád na presadenie environmentálnych politík, čím by sa dosiahol cieľ rozloženia kapitalizmu a zavedenia komunizmus.
V komunistických štátoch sa bohatstvo zvyčajne prerozdeľovalo prostredníctvom revolúcie. V priebehu rokov však začal byť tento prístup čoraz zložitejší. Environmentalisti preto prešli na nepriame stratégie, ktoré nútia ľudí, aby sa nenápadne vzdali slobody a majetku v mene predchádzania environmentálnej katastrofe.
Organizátor kampane skupiny Priatelia Zeme (Friends of the Earth) na konferencii OSN uviedol: „Reakcia na zmenu klímy musí mať vo svojom jadre otázku prerozdelenia bohatstva a zdrojov.“[73] Jeden z popredných ekologických mysliteľov z Westminsterskej univerzity raz povedal reportérovi, že uhlíkové prídely „sa na ľudí musia uvaliť, či sa im to páči, alebo nie“ a že „demokracia je menej dôležitá než ochrana planéty pred zánikom života, pred koncom života na nej“.
V „boji“ proti zmene klímy bolo Spojené kráľovstvo prvou krajinou, ktorá prišla s koncepciou individuálnych uhlíkových prídelových lístkov. Jeden britský vedec to označil za „zavedenie druhej meny, pri ktorej má každý rovnaký prídel – prerozdeľovanie bohatstva prostredníctvom nutnosti kupovať uhlíkové kredity od menej majetných ľud“.
Tí, ktorí žili v Sovietskom zväze alebo komunistickej Číne, môžu v tomto druhu uhlíkových prídelov ľahko rozpoznať ďalšiu metódu na zavedenie totalitného systému. V Číne sa kedysi na nákup základných potrieb, ako je kuchynský olej, obilie a textilné látky, používali potravinové poukážky. Prostredníctvom potravinových prídelov sa prerozdeľovalo bohatstvo, zatiaľ čo ústredná vláda získala najvyššiu kontrolu nad majetkom ľudí a ich slobodou.
Aj environmentalisti využívajú svoju ideológiu na obmedzovanie slobody jednotlivca. V západných krajinách sa vytváranie predstáv o blížiacej sa environmentálnej katastrofe stalo príhodným prostriedkom na presvedčenie ľudí, aby sa vzdali svojich práv. Austrálske združenie Carbon Sense Coalition, ktoré sa snaží „obnoviť rovnováhu a zdravý rozum v diskusii o uhlíku“, zostavilo zoznam návrhov nových zákonov, ktoré by nútili ľudí zmeniť svoje správanie v mene riešenia globálneho otepľovania:
• zákaz otvoreného ohňa a krbových kachlí
• zákaz klasických žiaroviek
• zákaz balenej vody
• zákaz osobných automobilov v niektorých oblastiach
• zákaz plazmových TV
• zákaz výstavby nových letísk
• zákaz rozširovania existujúcich letísk
• zákaz pohotovostného („stand-by“) režimu na spotrebičoch
• zákaz uhoľných elektrární
• zákaz elektrických systémov na ohrev vody
• zákaz cestovania autom na dovolenky
• zákaz predĺžených víkendov
• zdanenie detí
• zdanenie veľkých áut
• zdanenie parkovacích plôch supermarketov
• zdanenie odpadkov
• zdanenie druhého domu
• zdanenie druhého auta
• zdanenie prázdninových letov
• zdanenie elektriny, dotovanie slnečnej energie
• zdanenie showroom-ov pre veľké autá
• ekologická daň pre autá vchádzajúce do miest
• nutnosť mať povolenie na riadenie automobilu za hranicou emisného limitu daného mesta
• obmedzenie výberu spotrebičov
• zavedenie uhlíkových kreditov pre každého človeka
• zavedenie noriem palivovej účinnosti
• preskúmanie, ako znížiť produkovanie metánu nórskymi losmi
• odstránenie bielych čiar na cestách, aby motoristi jazdili opatrnejšie[74]
Environmentalizmus sa tiež využíva na rozšírenie vplyvu a právomocí vlád. Rôzne západné krajiny nielenže disponujú obrovskými agentúrami na ochranu životného prostredia, ale zároveň používajú životné prostredie ako zámienku na zriaďovanie nových vládnych agentúr a rozširovanie právomocí tých existujúcich. Všetky agentúry prejavujú typickú byrokratickú túžbu udržať si svoju pozíciu a expandovať, a agentúry na ochranu životného prostredia nie sú výnimkou. Zneužívajú moc, ktorú majú v rukách, na šírenie naratívu o environmentálnej katastrofe medzi širokou verejnosťou, aby získali viac finančných prostriedkov a upevnili si svoje postavenie v rámci vládnej štruktúry. Samozrejme, náklady platia daňoví poplatníci.
Mesto San Francisco zriadilo pozíciu riaditeľa klimatického oddelenia s ročným platom 160 000 dolárov. Jedna z najchudobnejších štvrtí v Londýne, Tower Hamlets, mala v určitom období až päťdesiatosem úradných pozícií súvisiacich s problematikou klimatických zmien.[75] Ide o rovnaký prístup, aký uplatňujú univerzity a firmy pri prijímaní pracovníkov na podporu „diverzity“.
Environmentalizmus sa dokonca používa ako argument pre tvrdenie, že demokracia je zastaraná, aby sa presadilo vytvorenie nadnárodnej alebo dokonca globálnej totalitnej vlády. Environmentalisti tvrdia, že demokracie nedokážu zvládnuť nadchádzajúcu environmentálnu krízu. Naopak, aby sme podľa nich prekonali budúce výzvy, musíme prijať totalitné alebo autoritárske formy vlády, alebo aspoň niektoré ich aspekty.[76]
Autorka Janet Biehlová zhrnula tento spôsob uvažovania slovami: „Ekologickú krízu možno vyriešiť len totalitnými prostriedkami“ a „je potrebná ,ekodiktatúra‘“.[77] Tvrdí, že žiadna slobodná spoločnosť by nemohla splniť požiadavky zelenej agendy.
Paul R. Ehrlich, jeden zo zakladateľov environmentalizmu, napísal v knihe Ako prežiť: Plán na záchranu vesmírnej lode Zem (How to Be a Survivor: A Plan to Save Spaceship Earth):
1. Kontrola populácie musí byť zavedená tak v krajinách nadmerne rozvinutých, ako aj v krajinách menej rozvinutých;
2. Nadmerne rozvinuté krajiny musíme rozvojovo spomaliť;
3. Málo rozvinuté krajiny musíme podporiť v rozvoji;
4. Musia byť zavedené postupy na monitorovanie a reguláciu svetového systému v rámci neustáleho úsilia o udržanie optimálnej rovnováhy medzi populáciou, zdrojmi a životným prostredím.[78]
V praxi by žiadna vláda ani organizácia, s výnimkou globálnej totalitnej vlády, nemohla nikdy nadobudnúť takúto právomoc. Programy navrhované environmentalistami v konečnom dôsledku vyzdvihujú komunistický totalitarizmus a naznačujú, že komunistický systém je najlepší.
Agentúra Reuters vo svojej správe z roku 2007 uviedla, že vďaka politike jedného dieťaťa, ktorá bola zavedená v 80. rokoch 20. storočia, dokázala ČKS obmedziť počet obyvateľov Číny na 1,3 miliardy, čo je o 300 miliónov menej ako bolo predpokladaných 1,6 miliardy. Autor správy sa vyjadril, že politika ČKS mala nepriamy účinok na zníženie globálnych emisií uhlíka, pričom úplne ignoroval brutalitu, s akou bola táto totalitná politika presadzovaná – vrátane nútených potratov a sterilizácií a ekonomického útlaku – ako aj traumu a utrpenie, ktoré priniesla miliónom čínskych žien a ich rodinám, ktorých základné práva a súkromie boli pošliapané.[79]
Jedným z najväčších problémov ovplyvňujúcich životné prostredie je znečistenie. Napriek tomu, že ekonomický model Čínskej komunistickej strany zničil budúcnosť stoviek miliónov ľudí, táto krajina spotrebúva energiu v obrovskom množstve, čím sa Čínska ľudová republika stala najväčším znečisťovateľom na svete s najhorším znečistením ovzdušia vo veľkomestách a závažným znečistením vôd. Voda v drvivej väčšine riek v pevninskej Číne už nie je pitná; znečistený vzduch z Číny sa šíri cez more do Kórey a Japonska, a preniká dokonca cez Tichý oceán až na západné pobrežie Spojených štátov.
Terčom kritiky skutočných environmentalistov by sa logicky mala stať komunistická Čína, no zaujímavé je, že mnohí ČKS chvália a dokonca v nej vidia nádej pre ochranu životného prostredia. Spravodajské webové stránky Komunistickej strany USA, People’s World, rozsiahlo informujú o správach z oblasti životného prostredia. Hlavnou témou ich správ je tvrdenie, že environmentálna politika Trumpovej administratívy zničí Ameriku a dokonca aj svet, zatiaľ čo ČKS je silou, ktorá môže svet zachrániť.[80]
Klaus vo svojej knihe napísal: „Environmentalizmus je hnutie, ktoré sa snaží radikálne zmeniť svet bez ohľadu na dôsledky (za cenu ľudských životov a prísnych obmedzení osobnej slobody). Má v úmysle zmeniť ľudstvo, ľudské správanie, štruktúru spoločnosti, systém hodnôt – jednoducho všetko!“[81]
Klaus považuje postoj environmentalistov k prírode podobný marxistickému prístupu k hospodárstvu: „V oboch prípadoch je cieľom nahradiť slobodný, spontánny vývoj sveta (a ľudstva) takzvaným optimálnym, centrálnym alebo – použijúc módny výraz dnešnej doby – globálnym plánovaním svetového rozvoja. Rovnako ako v prípade komunizmu je tento prístup utopický a viedol by k úplne odlišným výsledkom, aké boli zamýšľané. Podobne ako iné utópie, ani táto sa nikdy nemôže uskutočniť a pokusy o jej realizáciu môžu byť uskutočňované iba prostredníctvom obmedzovania slobody a prostredníctvom diktátu úzkej elitárskej menšiny nadradenej prevládajúcej väčšine.“[82]
4. Hľadanie skutočného riešenia environmentálnej krízy
Ľudstvo aj Zem boli stvorené Bohom. V tomto prostredí môžu ľudské bytosti žiť, rozvíjať sa a rozmnožovať. Ľudia majú právo využívať prírodné zdroje, ale zároveň majú povinnosť chrániť a starať sa o prostredie, ktoré im bolo zverené. Po tisíce rokov ľudia dbali na varovania, ktoré im v dávnych dobách zanechali nebesá, a žili v harmónii s prírodou.
Príčinou environmentálnych problémov je v konečnom dôsledku pokles morálky ľudstva. V súčasnosti je tento morálny úpadok ešte umocnený vplyvom vedy a technologického pokroku. Znečistené prírodné prostredie je len vonkajším prejavom vnútorného morálneho znečistenia ľudstva. Ak chceme očistiť životné prostredie, musíme začať od seba – očistením svojho srdca.
Zvýšenie záujmu o životné prostredie pramení z ľudského pudu sebazáchovy. Hoci je to prirodzené a pochopiteľné, stalo sa to zároveň slabým miestom, ktoré využil duch komunizmu. Komunizmus sa chopil environmentalizmu, aby vyvolal masovú paniku, presadzoval pokrivený súbor hodnôt, pripravil ľudí o slobodu, pokúsil sa rozšíriť vládnu moc a dokonca nastoliť celosvetovú vládu. Ak prijmeme túto alternatívnu formu komunizmu v snahe zachrániť životné prostredie, môže to viesť k zotročeniu ľudstva.
Nútený politický program nie je riešením environmentálnych problémov, ktorým čelíme. Východiskom nie je ani spoliehanie sa na moderné technológie. Ak chceme túto krízu vyriešiť, musíme nadobudnúť hlbšie pochopenie vesmíru a prírody, ako aj vzťahu medzi človekom a prírodou, a zároveň si zachovať čestný a morálny prístup. Ľudstvo musí obnoviť svoje tradície, pozdvihnúť svoju morálku a nájsť cestu späť, ktorú pre neho stanovili nebesá. Takýmto spôsobom ľudia prirodzene získajú božskú múdrosť a požehnanie, a príroda obnoví svoju krásu a bude prekypovať životom.
Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶
