Obsah
1. Kultúra komunistickej strany
2. Komunizmom rozvrátená kultúra západného sveta
3. Popkultúra a spoločenský chaos
a. Hip-hop a rokenrol
b. Užívanie drog
c. Pornografia a prostitúcia
d. Videohry
e. Kultúra násilia
f. Úpadok módy
4. Obnovenie morálnych základov ľudskej kultúry
Úvod
Boh stvoril ľudstvo a v priebehu dlhých dejín ustanovil tradičnú kultúru, podľa ktorej by ľudstvo malo žiť. Hoci jednotlivé národy sveta majú rôzne kultúry, ich základné hodnoty sú si veľmi podobné. Všetky etnické skupiny, či už na Východe alebo na Západe, prikladajú veľkú dôležitosť cnostiam, ako sú úprimnosť, láskavosť, štedrosť, spravodlivosť, umiernenosť, pokora, odvaha, nesebeckosť a podobne – cnostiam, ktoré si každý národ ctil a vyučoval ich svojim potomkom prostredníctvom klasických diel. Spoločným znakom všetkých etník je prejavovanie úcty nebesiam a dodržiavanie božských zákonov – pretože práve nebesá odovzdali ľuďom kultúru a etický kódex správania, ktoré by si ľudstvo malo osvojiť a dodržiavať. Takto vznikli univerzálne hodnoty.
Otcovia zakladatelia Spojených štátov pripisovali veľký význam morálke a pravidlám spoločenského správania. George Washington vo svojich mladých rokoch ručne prepísal 110 zásad zdvorilosti a slušného správania v spoločnosti a v konverzácii (110 Rules of Civility & Decent Behavior in Company and Conversation), ktoré vychádzali z pravidiel vypracovaných francúzskymi jezuitmi v roku 1595.[] Hoci sa niektoré detaily mohli časom zmeniť, pravidlá obsahujú mnoho univerzálnych princípov: človek by mal byť úctivý, keď sa hovorí o Bohu a o veciach, ktoré s ním súvisia; k druhým ľuďom by mal pristupovať s náležitým rešpektom; mal by byť skromný; mal by zachovávať verejné mravy; nezraňovať city iných a nepoškodzovať ich záujmy; za každých okolností by sa mal správať slušne, obliekať sa úhľadne a byť príkladom dobrého vkusu; zdržať sa odvety; neklebetiť o druhých za ich chrbtom; učiť sa od múdrych a dobrých; naslúchať svojmu svedomiu atď.
Podobne Benjamin Franklin mal na svojom zozname 13 cností: zdržanlivosť, mlčanlivosť, poriadkumilovnosť, rozhodnosť, skromnosť, pracovitosť, úprimnosť, spravodlivosť, striedmosť, čistotnosť, miernosť, cudnosť a pokoru.[]
Pred rokom 1950 spĺňali morálne hodnoty väčšiny ľudí všeobecne uznávaný, úctyhodný štandard. Na Východe aj na Západe si ľudia zachovávali mnoho tradícií a zvykov, ktoré by mali byť človeku vlastné. Aj napriek tomu, že Čínska komunistická strana začala ničiť kultúrne dedičstvo a morálku Číny, spoločnosť si zachovala mnohé tradičné cnosti, ktoré existovali ešte predtým, ako si strana začala uzurpovať moc. Ale s rozširovaním moci a vplyvu komunizmu, najmä po roku 1960, sa ľudia na celom svete začali ešte viac uberať cestou morálnej skazy.
V roku 1966 spustila ČKS v Číne kultúrnu revolúciu a odštartovala desaťročnú kampaň na odstránenie „štyroch prežitkov“ (tzn. starých zvykov, starej kultúry, starých obyčajov a starých myšlienok). Zakrátko sa k nej pridalo intenzívne kontrakultúrne hnutie v USA a ďalšie protitradičné hnutia v iných častiach sveta. Všetky tieto udalosti sa odohrávali po celom svete a smerovali k naplneniu cieľa komunistického ducha zničiť tradície a priviesť tak ľudstvo k morálnemu úpadku.
Tieto politické a kultúrne hnutia poznačili dnešný svet hlbokými jazvami. Tradičné kultúrne základy čínskej spoločnosti boli úplne zničené a jej morálka rýchlo upadá. V západnej spoločnosti sa rozmohlo užívanie drog, sexuálna sloboda a promiskuita, rokenrol, kultúra hippies a duševná prázdnota, ktoré spôsobili vážne narušenie základov západných tradícií.
Keď mladí radikáli z kontrakultúry zistili, že ťahajú za nitky v spoločnosti, pokračovali vo svojom ťažení pomocou ďalších prostriedkov. Spájali avantgardné umenie s literatúrou, s modernými ideológiami a deviantnými koncepciami. Za pomoci technológií – vrátane internetu, mobilných telefónov a rôznych masmédií – sa celé ľudstvo rýchlo odklonilo od tradičnej kultúry a tradičného spôsobu života, smerujúc do priepasti odchýlenia sa a úpadku.
Pri pohľade na dnešný svet je priam šokujúce, ako upadá ľudská morálka a aké skazené sú takmer všetky oblasti ľudovej kultúry a spoločenského života. Po tom, ako ČKS zničila tradičnú čínsku kultúru prostredníctvom neustálych politických kampaní, vytvorila zlovoľný systém straníckej kultúry. Mladé generácie vyrastajúce v tejto straníckej kultúre nevedia nič o tradičnej kultúre inšpirovanej nebesami. Azda s výnimkou zopár komunít, ktoré si udržali svoje tradície a odmietli sa nechať zlákať a podriadiť, nie je vôbec prehnané tvrdiť, že komunizmu sa prakticky podarilo dosiahnuť svoj cieľ – zničiť ľudskú kultúru na celom svete.
1. Kultúra komunistickej strany
Po tom, ako komunistická strana v 80. rokoch minulého storočia uskutočnila „reformu a otvorenie krajiny“, Číňania cestujúci do zahraničia šokovali občanov tamojších krajín svojím správaním. Mnohí obyvatelia Západu si dovtedy zachovávali predstavu o tradičných Číňanoch ako o jemných, zdvorilých, skromných, láskavých, pracovitých a nenáročných ľuďoch.
Lenže po desaťročiach vymývania mozgov a transformácie, ktoré realizovala komunistická strana, sa Číňania úplne zmenili. Boli drzí a hlasno sa rozprávali. Predbiehali sa v radoch a na verejnosti sa správali neohľaduplne a hlučne. Fajčili priamo pred značkami so zákazom fajčenia. Obliekali sa nedbalo, pľuvali na chodník a odhadzovali okolo seba odpadky. Veľmi radi zneužívali pohostinnosť a láskavosť druhých.
V súčasnosti je správanie niektorých čínskych turistov dokonca ešte výstrednejšie. Títo turisti sa šplhajú na kultúrne a historické pamiatky a poškodzujú ich, nechávajú svoje deti močiť na verejnosti, nesplachujú po sebe toaletu, berú si tovar, ktorý je zadarmo, plytvajú jedlom v bufetoch, vyvolávajú hádky kvôli každej maličkosti a na letiskách spôsobujú problémy a meškanie letov.
Čo sa stalo s čínskym ľudom?
Odpoveď je jednoduchá. ČKS zničila tradičnú čínsku kultúru a nahradila ju kultúrou komunistickej strany, ktorá predstavuje dôležitú súčasť v procese morálneho úpadku ľudstva.
Pojem „stranícka kultúra“ sa vzťahuje na spôsob myslenia, reči a správania vyplývajúce z charakteristík komunistickej strany, ktoré možno v skratke zhrnúť ako podvádzanie, podlosť a neustály boj. Vedúcou ideológiou straníckej kultúry je ateizmus a materializmus vrátane komunistických ideí, ktoré strana vštepuje ľuďom podliehajúcim jej moci a ktoré zahŕňajú najrôznejšie deviantné prvky odchýlenej kultúry, filozofiu boja a tie najhoršie stránky dávnej doby v novom prevedení. ČKS účinne využíva stranícku kultúru na to, aby zmenila myslenie čínskych ľudí.
Tí, ktorí udržiavali tradičnú morálku, kultúru a dobré mravy, boli počas proletárskej revolúcie ČKS označení nálepkou „vykorisťovateľskej triedy“. ČKS označovala zvyklosti proletariátu (robotníckej triedy) za revolučné a dobré, vyzývala čínskych intelektuálov, aby sa váľali v blate a nechali si na rukách narásť mozole. Vši na tele strana nazývala „revolučnými chrobákmi“. Od straníckeho vodcu až po radových pracovníkov sa všetci hrdili vulgárnym jazykom, pretože ním preukazovali svoje triedne povedomie, oddanosť revolúcii a údajnú spätosť s masami.
Takto strana núti ľudí, aby sa vzdali všetkého, čo je elegantné a civilizované, a namiesto toho prijali drsný životný štýl proletárskych chuligánov. Krajina s takou dlhou históriou, povestná svojou etiketou a kultivovanými zvykmi, sa tak dostala do stavu chaosu, v ktorom každý súperí o postavenie a bohatstvo. Strana zmenila Čínu na výstavnú sieň vulgárnej komunistickej kultúry.
Pod kontrolou a infiltráciou straníckej kultúry došlo k degenerácii všetkých oblastí kultúrneho života – vrátane literatúry, umenia a vzdelávania.
Strana chce viesť súboj s nebom, zemou a s ľudstvom. Vštepuje ľuďom súbor pokrivených kritérií pre dobro a zlo a deformuje myslenie ľudí. Táto indoktrinácia je podporovaná zo strany štátu použitím násilia. Občania podriadení strane sú následne nenápadne ovplyvňovaní tým, čo od narodenia neustále vidia a počujú, pretože strana si monopolizuje všetky spoločenské zdroje. Nepretržite víriaca mašinéria propagandy vnucuje ľuďom, aby čítali diela komunistických vodcov, zatiaľ čo elitu núti produkovať učebnice, literatúru, filmy, správy a tak ďalej, ktoré slúžia na ďalšie vštepovanie straníckej kultúry.
Komunizmu trvalo len niekoľko desaťročí, kým prinútil Číňanov, aby uvažovali podľa straníckych myšlienok, hovorili straníckym jazykom, prestali veriť v nebesá, konali bez ohľadu na dôsledky a aby sa odvážili urobiť takmer čokoľvek. Človek sa stretáva s podvodom takmer v každej sfére medziľudských vzťahov a neexistujú žiadne spodné hranice pre takéto správanie. Stranícky jazyk pripomínajúci živú mŕtvolu a rozmer jej vopred pripravených klamstiev je ohromujúci.
Vzhľadom na stranícku kultúru sú dnešní Číňania vzdialení od univerzálnych hodnôt. Ich myslenie, uvažovanie a správanie prešlo hlbokými zmenami a odchýlilo sa. Ich vzťahy v rodine, v spoločnosti, vo vzdelávacom systéme a v práci sú abnormálne a ich spôsoby správania sú často nezlučiteľné so spôsobmi správania ľudí, ktorí pochádzajú z nekomunistických spoločností a pre ktorých je ich správanie ťažko pochopiteľné.
Počas kultúrnej revolúcie boli príslušníci Červených gárd pohltení straníckou kultúrou a od tej doby prenášajú skazené návyky na mladšie generácie. Deti a mladí ľudia vychovávaní v straníckej kultúre sú prefíkaní a na svoj vek až príliš vyspelí. Už od mladého veku sa učia veľa zlých vecí.
Ľudia mladšej generácie častokrát nie sú duchovne veriaci a prejavujú sa nemorálne a arogantne. Keď ich niekto vyprovokuje alebo nahnevá, majú sklon reagovať s iracionálnou zlobou. Ich sexuálna zdržanlivosť a morálka upadla. Tým, že dnešní Číňania zabudli na svoje tradičné korene, preberajú všetky najhoršie prvky z kontrakultúrneho hnutia, ktoré sa rozšírilo na Západe.
Prejavy komunistickej straníckej kultúry
V súčasnosti ČKS hovorí o obnove tradičnej kultúry, ale to, čo obnovuje, nie je tá pravá tradičná kultúra. Je to len stranícka kultúra s tradičnou fasádou, ktorej chýba najdôležitejší aspekt čínskej tradície – viera v bohov.
Pod vplyvom tejto straníckej kultúry ľudia dokonca využívajú takzvané božstvá, aby nadobudli bohatstvo. Veľmi populárny je „Chrám starej mamy“ v provincii Che-pej a hovorí sa, že ľudia tam môžu nájsť akéhokoľvek „boha“, ktorého si želajú uctievať. Ak chce byť niekto vládnym úradníkom, je tam „boh úradníkov“, ktorého môže uctievať. Rovnako je tam „boh bohatstva“, zložený z bankoviek, „boh štúdia“ a dokonca aj „boh áut“, ktorý drží volant. Správca Chrámu starej mamy sa pochválil: „Nech by tu chýbal akýkoľvek boh, stačí si vytvoriť nového.“[]
Skutočnú tradičnú kultúru nie je možné oživiť bez toho, aby sa odstránila morálna skazenosť, ktorá bola vytvorená Čínskou komunistickou stranou. Hoci sa v mnohých súčasných literárnych a umeleckých dielach objavujú prerozprávané staroveké príbehy, ich obsah je znehodnotený modernými myšlienkami. Herci sú síce oblečení v tradičných šatách, ale v príbehoch je stvárnená dráma v modernom štýle; tradičná kultúra sa tak stala len pozlátkom a jej skutočný význam zostáva skrytý. V posledných rokoch sú napríklad populárne adaptácie drám odohrávajúce sa v palácoch cisárskej Číny, ale dej sa točí okolo závisti a intríg – ide skôr o ukážku boja a nenávisti, ktoré sú vlastné komunizmu, než o zobrazenie historických skutočností.
Voľná adaptácia románu Putovanie na západ dokonca zobrazuje Sun Wu-Kchunga (Opičieho kráľa), ako sa necháva zviesť démonmi, ktorých v klasickom románovom spracovaní porazil. Ešte desivejšie je to, že mnohí ľudia – najmä tí mladí, ktorí o tradičnej čínskej kultúre nič nevedia – to potom určitým spôsobom považujú za tradičné alebo blízke tradícii. Je to dôsledok toho, že strana po celé desaťročia pustošila pravú čínsku kultúru inšpirovanú nebesami a indoktrinovala spoločnosť. Číňania si dnes myslia, že étos boja je tradičný a že umenie, literatúra a divadlo presiaknuté myšlienkami straníckej kultúry, avšak odeté do tradičného rúcha, je to, čo predstavuje pravú kultúru.
Stranícka kultúra ničí vieru v bohov a nahrádza ju ateizmom. Najväčším priamym dôsledkom toho je strata spoločenskej dôvery: podvody, falšovaný tovar, toxické potraviny, korupcia a mnohé ďalšie, to všetko sa stalo bežným javom. Typickým príkladom tejto morálnej krízy je takzvaná „kultúra šan-čaj“, čo je pomenovanie pre falšovanie známych, najmä zahraničných výrobkov alebo značiek. Nejde o nič iné než o krádež a podvod. Tento pojem je natoľko známy, že ho Oxfordský čínsko-anglický slovník zaradil medzi neologizmy.[]
V kultúre správania „šan-čaj“ nejde len o falšovanie výrobkov, ale aj celých obchodných reťazcov. V Číne sa opakovane vyskytli zdokumentované prípady falošných obchodov Apple. Predajne sú starostlivo zariadené všetkou výbavou z reálnych obchodov Apple: preskleným vchodom, vitrínami zo svetlého dreva, točitým schodiskom, plagátmi produktov Apple, úhľadne rozmiestnenými stenami s príslušenstvom a s bielymi logami Apple. Zamestnanci nosia charakteristické tmavomodré tričká s logom Apple a dokonca pôsobia dojmom, akoby naozaj pracovali v reálnom obchode Apple.[]
Niektorí Číňania sa v takejto spoločenskej atmosfére plnej podvodov nezastavia pred ničím, len aby presadili svoje záujmy, a neboja sa pritom ani nebies, ani človeka. Klamstvá a falšovanie sa stali súčasťou kultúry hlavného prúdu. Tí, ktorí odmietajú podvádzať, sú považovaní za čudákov.
Stranícka kultúra takisto zničila čínsky jazyk, čo možno pozorovať na častom používaní prehnane expresívnych výrazov a fráz. Reštauráciám sa dávajú názvy ako Nebesá prevyšujúce Nebesá, Cisár nad všetkých cisárov alebo Kráľ kráľov. Aj literárne štýly a propagandistické kampane nadobudli pompézny charakter. V oficiálnej propagande sa bežne používajú frázy ako „prvý svojho druhu na svete“, „najhrozivejší v dejinách“, „Spojené štáty sa obávajú“, „Japonsko je zdesené“, „Európa to ľutuje“ a podobne.
Správy sú plné titulkov ako: „Vedecká a technologická sila Číny prekonáva Spojené štáty a radí sa na prvé miesto na svete.“ „Čína opäť získala svetové prvenstvo, keď porazila veľké americké spoločnosti a úplne rozdrvila Apple.“ „Udeje sa niečo veľké. Vďaka zázračnej čínskej zbrani sú Spojené štáty opäť strachom bez seba, celý svet je ohromený, Japonsko úplne vydesené.“ „Čína sa stala svetovou jednotkou aj v ďalšej oblasti! Dokončila najväčšiu historickú zmenu, a to len za tridsať rokov, čo zanechalo v úžase USA, Japonsko a Južnú Kóreu.“ „Spoločnosť Huawei oznámila, že vytvorila prvý 5G čip na svete, čo šokovalo celý svet!“
Tón propagandistických filmov, ako je napríklad Bravo, moja vlasť! alebo špeciálna séria televíznych programov Výborne, moja krajina!, sú tiež plné zveličovania, čo sa týka tónu a významu. Vytvárajú dojem, akoby sa celý svet podriaďoval Číne, čo pripomína propagandu používanú počas Veľkého skoku vpred, keď strana tvrdila, že Čína prekoná Veľkú Britániu a dostihne Spojené štáty.
Táto nová vlna zveličovania je konkrétnym prejavom „falošného, prehnaného, prázdneho étosu“ (ako to nazývajú v Číne) straníckej kultúry v dobe internetu. Základnou otázkou však naďalej zostáva otázka bezúhonnosti. Reformy a uvoľňovanie v 80. a 90. rokoch priniesli do Číny zmenu v podobe najhorších aspektov súčasnej západnej kultúry, ako je sexuálna sloboda, zneužívanie drog, homosexualita, videohry a podobne. Zábavné televízne programy nadobudli vulgárnejší ráz. Celá spoločnosť sa zmenila na akýsi palác rozkoše, ktorý slúži na uspokojenie materiálnych a telesných túžob.
Z Číny, ktorá bývala kedysi civilizovanou, veľkolepou a krásnou krajinou, vytvoril komunizmus necivilizovaný národ.
2. Komunizmom rozvrátená kultúra západného sveta
Západné krajiny slobodného sveta boli v minulosti známe svojou civilizovanosťou, kde sú muži gentlemanskí a ženy cnostné a pôvabné, a kde sa ľudia k sebe správajú čestne a priateľsky. Komunizmus zaviedol v západných krajinách opatrenia, ktoré mali túto civilizáciu rozvrátiť a zámerne narušiť. Aj keď na priame poškodenie západnej civilizácie nemohol použiť násilie a totalitnú moc tak, ako to urobil v Číne, podnietil v ľuďoch negatívne a vzdorovité myslenie a správanie s cieľom podkopať tradície, zničiť spoločenskú morálku a pokaziť morálku jednotlivcov.
Kým verejnosť jasala nad víťazstvom spojencov v druhej svetovej vojne, niektorí už usilovne pracovali na poli ideológií a v oblasti kultúry. Tým, že uvažovali o vojne a nových vlnách ideológií, ktoré mali prísť, napomáhali systematickému odklonu od tradícií spájajúcich ľudstvo s nebesami.
V Spojených štátoch sa po druhej svetovej vojne objavila generácia beatnikov. Bola to skupina povojnových amerických spisovateľov, ktorí boli v 50. rokoch iniciátormi umeleckého a literárneho hnutia, ktorého cieľom bolo nanovo definovať kultúru. Hoci oprávnene opovrhovali niektorými pokryteckými prejavmi morálnej skazenosti vtedajšej spoločnosti, reagovali na to cynickým odmietnutím a zavrhnutím všetkej tradičnej morálky. Obhajovali neobmedzenú slobodu, ponárali sa do pseudomystiky, drog a zločinu a viedli nedisciplinovaný, svojvoľný životný štýl. Ich snaha o radikálnu kritiku buržoáznej, kapitalistickej spoločnosti sa zhodovala s ideologickým smerovaním komunizmu na Západe, čo z nich spravilo prirodzený nástroj ľavicového hnutia.
Mnohí členovia generácie beatnikov boli skutočne hlboko ovplyvnení komunistickou a socialistickou ideológiou. Napríklad, skôr ako sa spoluzakladateľ hnutia Jack Kerouac stal slávnym, napísal poviedku „Zrodenie socialistu“, ktorá pojednáva o jeho vzbure proti kapitalistickej spoločnosti.[] Ďalší predstaviteľ hnutia, Allen Ginsberg, povedal, že neľutuje svoje komunistické presvedčenie, ktoré kedysi zastával. Takisto podporoval pedofíliu (pozri jedenástu kapitolu). Títo spisovatelia vo svojej tvorbe odmietali tradičné konvencie, zámerne sa správali chaoticky a používali vulgárny jazyk. Reprezentovali kontrakultúrne hnutie, ktoré neskôr pohltilo Západ – išlo o prvý veľký odklon od tradičných pravidiel a princípov.
Hippies, punk, goth a ďalšie subkultúry, ktoré vznikali v 60. rokoch, boli pokračovaním myšlienok generácie beatnikov. Tieto kontrakultúrne prúdy si našli horlivé publikum v mestách na Západe, zvádzajúc jednu generáciu za druhou k násiliu, zneužívaniu drog, sexuálnemu oslobodeniu, nekonformnému oblečeniu, kultúrnemu odcudzeniu, a nakoniec ich to viedlo k inklinácii k temnote a sebadeštrukcii.
V roku 1967, v rámci takzvaného Leta lásky (Summer of Love), sa v sanfranciskej štvrti Haight-Ashbury a v parku Golden Gate na niekoľko dní zhromaždilo tisíce príslušníkov hippies, ktorí svoj odpor voči spoločnosti vyjadrovali bizarným správaním, užívaním drog, nahotou, skupinovým spevom, básňami a rokenrolom. Hnutie hippies dosiahlo svoj vrchol krátko po zavraždení Martina Luthera Kinga ml. a Roberta Kennedyho, ako aj po eskalácii vojny vo Vietname. V lete 1969 sa na festivale Woodstock, ktorý sa konal na farme severozápadne od New Yorku, zišlo viac ako štyristo tisíc ľudí. Účastníci sa oddávali hýreniu, a zároveň vykrikovali heslá o „láske“, „slobode“ a „mieri“. Newyorský Central Park, sanfranciský Golden Gate Park a Woodstock sa stali symbolmi tohto hnutia.
V čase, keď sa v Spojených štátoch rozbiehala kontrakultúra, vo Francúzsku vypukli nepokoje, ktorých sa zúčastnili milióny ľudí a ktoré sú dnes známe ako udalosti z „Mája ’68“. Začalo sa to vzburou rozhnevaných študentov proti tradičnej morálke a kultúre. V tom čase školy presadzovali prísne oddelenie mužských a ženských izieb a študenti mali zakázané navštevovať izby opačného pohlavia. Zrušenie tohto ustanovenia a právo na sexuálne aktivity v študentských internátoch, boli jednými z hlavných cieľov prvých protestov. Študentská vzbura si následne našla podporu medzi socialistickými aj komunistickými stranami vo Francúzsku.
Hovorí sa, že koncom 60. rokov existovali dve centrá revolúcie: Peking, kde bola v plnom prúde kultúrna revolúcia, a Paríž, kde sa odohrali udalosti z Mája ’68, ktoré otriasli svetom. Tú druhú mnohí nazývali kultúrnou revolúciou Západu. V tom čase čínski študenti pochodovali so sloganmi a transparentmi na podporu rebelujúcich francúzskych študentov, zatiaľ čo v Paríži „západné Červené gardy“ nosili zelené vojenské čiapky a uniformy s červenými páskami na rukávoch na podporu maoistov v Číne. Vo svojich sprievodoch držali obrovské portréty Mao Ce-tunga a „tri písmená M“ – Marx, Mao a Marcuse – sa stali ich ústredným ideologickým pilierom. []
V tomto období sa začalo kontrakultúrne hnutie aj v Japonsku. Miestna skupina Celojaponská liga univerzitných študentských združení, ktorá bola prepojená s Japonskou komunistickou stranou, mala rozsiahly vplyv medzi študentmi. Liga bola zorganizovaná japonskými komunistami ako reakcia na aktivity Červených gárd v Číne. Spolu s ďalšími ľavicovými študentskými organizáciami, ako bola japonská Červená armáda a celouniverzitné výbory pre spoločný boj, organizovala v Japonsku početné demonštrácie, a zašla až tak ďaleko, že obhajovala a páchala teroristické útoky na japonskú spoločnosť.[]
Podobný chaos sa rozpútal aj v niektorých krajinách Latinskej Ameriky. Napríklad, pod vplyvom Kubánskej komunistickej strany sa mexické študentské hnutie zmobilizovalo k protestom, ako bolo napr. masové zhromaždenie na námestí Plaza de las Tres Culturas v roku 1968. Ďalšie ľavicové študentské skupiny poslali študentom do Paríža telegramy na podporu vzbury počas Mája ’68.
Kontrakultúrne hnutia, ktoré prepukli súčasne vo viacerých krajinách, vytvárali z globálneho hľadiska masívny komunistický útok na tradičnú spoločnosť. Odveké morálne tradície a hodnoty, ktoré ľudstvu zanechali nebesá a ktoré sa vyvíjali tisíce rokov, boli pod vplyvom tohto globálneho komunistického hnutia značne narušené. Tak ako sa v komunistickej Číne podarilo totalitnému režimu ČKS systematicky zničiť starobylú kultúru krajiny, rovnako sa kontrakultúrnym hnutiam v slobodnom svete do veľkej miery podarilo zničiť poklady západnej civilizácie a vykoreniť vieru v nebesá.
3. Popkultúra a spoločenský chaos
Keďže tradičná kultúra bola vystavená útokom zvnútra i zvonka, v spoločnosti sa začali zakoreňovať negatívne prvky protitradičnej ideológie. Vzhľadom na svoj globálny vplyv má Amerika de facto vedúce postavenie v udávaní smeru populárnej kultúry vo svete, a tak skazenosť americkej kultúry ovplyvnila celý svet. Ako už bolo spomenuté, niektoré tradične konzervatívne krajiny s hlbokými kultúrnymi koreňmi, ako napríklad Čína a Japonsko, považovali deviantné trendy prichádzajúce zo Spojených štátov za neodolateľné a začali ich napodobňovať. To isté platí prakticky pre všetky krajiny a regióny vystavené globalizácii; nespútaná, amorálna, antisociálna a pôžitkárska populárna kultúra sa rozšírila do celého sveta.
a) Hip hop a rokenrol
Tradičná hudba sa zameriavala na to, aby morálne povzniesla ľudí, rozvíjala ich cnosti a pomáhala im, aby boli duševne aj fyzicky zdraví. Priaznivo vplývala na celkovú spoločenskú harmóniu a na súlad medzi človekom a prírodou. Podporovala sa krásna hudba, ktorá oslavovala nebesá, zatiaľ čo neharmonická, chaotická alebo neviazaná hudba bola zatracovaná. Dnes je však popkultúra plná šokujúco skazenej hudobnej tvorby, čoho markantným príkladom je hip-hop a rokenrol.
Hip-hop sa objavil v 70. rokoch 20. storočia v New Yorku. V posledných desaťročiach sa hip-hop, rap a breakdance rozšírili z New Yorku do celého sveta a stali sa súčasťou populárnej kultúry v Ázii, Európe a mnohých afrických regiónoch. Napriek zjavnej morálnej skazenosti tejto hudby, ktorá sa zameriava na promiskuitu, vraždy, násilie a užívanie drog, si získala celosvetové uznanie a je vychýrená dokonca aj na pódiách svetoznámych divadiel.
Korene rokenrolu siahajú až do 40. rokov minulého storočia. V 60. rokoch sa tento štýl stal hudbou kontrakultúry. Hysterický vokálny spev, divoké bubnovanie a pokrútené riffy elektrickej gitary dokážu poslucháčov priviesť do šialeného, iracionálneho rozpoloženia. Keď sa zavrhne racionalita, dá sa voľný priechod démonickej povahe, ktorá je za normálnych okolností držaná na uzde vďaka nárokom civilizovanej spoločnosti. Dominujúcou témou mnohých rockových subžánrov sa stal nihilizmus a iné temné myšlienkové prúdy. Psychedelický rock nabádal k užívaniu drog, zatiaľ čo niektoré temnejšie rockové formy vyzývali k rebélii, samovraždám a násiliu, prípadne podporovali promiskuitu, cudzoložstvo, homosexualitu a odmietanie manželstva. V textoch piesní sa objavovali oplzlé a obscénne prvky, alebo sa v nich s obľubou vyzdvihovalo zlo a zatracovalo to božské. Niektoré rockové hviezdy vo svojich textoch populárnych piesní ospravedlňovali sexuálne obťažovanie neplnoletých dievčat, čo u publika spôsobovalo necitlivosť voči kultúre sexuálneho zneužívania a promiskuity.
Niektoré tieto texty boli plné bojovnosti, ako napríklad: „Hej! Hovorí sa, že moje meno je Výtržnosť / Budem vrieskať a jačať / Zabijem Kráľa, budem preklínať všetkých jeho služobníkov.“ Jedna pieseň bola nazvaná „Náklonnosť k diablovi“ (Sympathy for the Devil). Istý psychedelický album niesol názov „Na žiadosť jeho satanskej výsosti“ (Their Satanic Majestic Request). V jednej kultovej piesni sa spieva: „Hej, Satan, platím svoje dlhy … / Som na diaľnici do pekla“.
Niektoré rockové piesne vyzdvihovali socializmus a komunizmus. Pieseň „Imagine“ vyzývala poslucháčov, aby si predstavili komunistickú spoločnosť, ktorá je bez náboženstva, národov a súkromného vlastníctva.
Dokonca aj náboženské skupiny ťažko odolávali negatívnemu vplyvu rokenrolu. Kresťanská cirkevná hudba mala chváliť Boha, avšak moderná hudba kresťanských cirkví prevzala rockové prvky, aby zaujala mladých ľudí, čím vznikla súčasná kresťanská hudba.[]
Rokenrol sa spája s cudzoložstvom, násilím, dekadenciou, užívaním drog, skazenosťou a odmietaním viery v Boha. Všetko to, čo sprevádzalo vzostup tohto hudobného žánru, bolo skazené správanie, ktoré tradičná morálka a viera zakazovali.
b) Užívanie drog
Užívanie drog sa v posledných desaťročiach stalo celosvetovým problémom. Zo začiatku stála za rozsiahlym zneužívaním drog na Západe práve kontrakultúra. Hnutie hippies sa vo svojom ťažení proti buržoáznej morálke snažilo rozložiť a podkopať všetky tradície a nastoliť vlastné názorové prúdy, morálne normy a životný štýl. Tripy pod vplyvom LSD a psilocybínových húb sa považovali za duchovné bádanie; amfetamíny a kokaín sa užívali ako povzbudzujúce prostriedky; a heroín a barbituráty boli používané ako utlmujúce prostriedky, pričom všetky tieto látky slúžili na to, aby užívateľov odtrhli od okolitého sveta a priviedli ich do iného stavu vedomia.
Mnohí mladí členovia hnutia kontrakultúry sa horlivo zaujímali o východnú filozofiu a duchovný rozvoj. Psychedelické látky sa pre nich stali skratkou na získanie „duchovného poznania“ bez nutnosti vydržať ťažkosti spojené s kultiváciou mysle alebo znášať fyzickú bolesť pri meditácii. Stačilo si len vziať tabletku LSD, ktorá im poskytla pseudoduchovný zážitok, aj keď ich nespojila s ničím skutočným. Prostredníctvom takýchto drog sa ich telá jednoducho dostali pod kontrolu démonických prvkov, ktoré nemali vôbec nič spoločné s pravými, ortodoxnými kultivačnými praxami. Tieto zážitky zviedli mnohých ľudí so skutočnými duchovnými ašpiráciami na nesprávnu cestu. Mnohí popoví speváci a rockové hviezdy zomreli vo svojich dvadsiatich alebo tridsiatich rokoch, častokrát v dôsledku predávkovania drogami.
V dnešných Spojených štátoch sa najdlhšou a najtrpkejšou vojnou stala vojna proti drogám. Po desaťročia sa orgány činné v trestnom konaní v tejto krajine venovali zatýkaniu a monitorovaniu tisícov obchodníkov s drogami. Vládni predstavitelia opakovane varovali pred užívaním nelegálnych drog, no napriek tomu v období od roku 2000 do roku 2018 zomrelo najmenej tristotisíc Američanov na predávkovanie opiátmi. Prezident Donald Trump 26. októbra 2017 vyhlásil opioidovú krízu za krízu ohrozujúcu verejné zdravie a navrhol spôsoby, ako proti tomuto problému bojovať. []
Podľa správy Národného ústavu pre analýzu zneužívania drog u mladistvých (National Institute on Drug Abuse for Teens) z roku 2017 sa užívanie marihuany medzi študentmi výrazne rozmohlo: 45 % študentov posledného ročníka stredných škôl uviedlo, že užili marihuanu aspoň raz, a 37,1 % ju užilo za posledný rok. 71 % študentov nepovažovalo časté užívanie marihuany za príliš škodlivé. []
Užívanie extázy a fajčenie marihuany sa medzi mladými ľuďmi stalo bežným javom, pričom naďalej sa objavujú novšie a silnejšie drogy vrátane fentanylu. Fentanyl je syntetický opioid, ktorý je päťdesiatkrát silnejší ako heroín a stokrát silnejší ako morfín. Je taký smrtiaci, že sa označuje za chemickú zbraň – dva miligramy môžu byť smrteľné.[] Napriek tomu takéto ničivé drogy zaplavujú americké ulice desivým tempom a zabíjajú oveľa viac ľudí ako iné opioidy, keďže je veľmi ľahké sa nimi predávkovať.
Podľa Národného ústavu pre analýzu zneužívania drog (National Institute on Drug Abuse) bolo v roku 2018 spomedzi približne 67-tisíc úmrtí na predávkovanie drogami približne 31-tisíc spôsobených fentanylom a jeho obdobami.[] Médiá opakovane informujú o tom, že fentanyl sa vo veľkej miere dováža z Číny. V roku 2018 príslušné orgány vykonávajúce rutinnú kontrolu vo filadelfskom prístave odhalili a zabavili 110 kilogramov fentanylu, ktorý sa nachádzal v zásielke oxidu železitého z Číny. Trhová hodnota objavených drog bola 1,7 milióna dolárov.[]
Podobne je to aj v Číne, kde sa drogová závislosť šíri spoločnosťou ako rakovina. Výroba a zneužívanie drog, najmä tých syntetických, je veľmi rozšírené a ich internetový predaj sa vymkol spod kontroly. Podľa správy Čínskej národnej komisie pre kontrolu drog (CNNCC) z roku 2015 počet užívateľov drog v Číne presiahol štrnásť miliónov. Skutočný počet je pravdepodobne vyšší, keďže medzi užívateľmi drog sa čoraz viac objavujú pracovníci v administratíve, zábavnom priemysle a štátni úradníci.[]
Správa CNNCC o situácii v oblasti drog z roku 2017 ukazuje, že čínske protidrogové oddelenia riešili 140 tisíc drogových prípadov, zlikvidovali 5 534 skupín obchodujúcich s drogami, zadržali 169 tisíc osôb podozrivých z obchodovania s drogami, zabavili 89,2 tony drog a vykonali 870 tisíc razií, pri ktorých odhalili 340 tisíc nových užívateľov drog.[]
c) Pornografia a prostitúcia
Zo všetkých foriem revolúcie, po ktorých komunisti volajú, je pravdepodobne najkomplexnejšia sexuálna revolúcia. Ak uchopenie politickej moci predstavuje revolučný krok proti vonkajším zložkám spoločnosti, potom sexuálne oslobodenie je komunistickou revolúciou iniciovanou zvnútra.
Freudova teória pansexualizmu, podľa ktorej všetky túžby a záujmy pochádzajú zo sexuálneho pudu, poskytla teoretický základ pre sexuálne oslobodenie, zatiaľ čo zavedenie perorálnej antikoncepcie poskytlo možnosť oddeliť pohlavný styk od reprodukcie. Sexuálna revolúcia zasiahla do tradičnej morálky, priniesla a podporovala radikálny feminizmus, potraty, predmanželský sex a hnutie homosexuálov. Sexuálne oslobodenie vytvorilo skreslenú predstavu, že neviazaný sex a obchodovanie so sexom sú základnými ľudskými právami. Narušila sa tým tradičná sexuálna etika a zdržanlivosť, čo umožnilo, aby sa zo sexu stala istá forma zábavy. Sexuálna sloboda spravila z ľudí len sexuálne nástroje a otvorila brány pornografii, ktorá prenikla do spoločnosti a narušila ju.
Čo sa týka neviazaného sexu a podnikania s pornografiou, obzvlášť významnú úlohu zohral v 50. rokoch 20. storočia časopis Playboy. Kým sa počas protivojnového obdobia všade ozýval slogan „milujte sa, nebojujte“ (Make love, not war), sexuálne explicitný film Blue Movie sa ako prvý svojho druhu dostal do širokej distribúcie kín v Spojených štátoch. Na Západe nastúpila pätnásť rokov trvajúca éra (1969 – 1984) „porno štýlu“, sprevádzaná rokenrolom a celkovým odmietaním tradícií.
V 70. rokoch boli pornografické filmy dostupné len v pochybných kinách pre dospelých. Začiatkom 80. rokov sa vďaka dostupnosti videokaziet dostala pornografia do miliónov domácností, a keď sa koncom 90. rokov rozšíril internet a neskôr nastúpila éra smartfónov, pornografia sa stala dostupnou na požiadanie. Celosvetová hodnota pornografického priemyslu v roku 2015 predstavovala 97 miliárd dolárov ročne a len v samotných Spojených štátoch bola na úrovni 10 až 12 miliárd dolárov. []
Zavedenie internetu a smartfónov viedlo k veľkým zmenám v oblasti pornografického priemyslu. Celkové množstvo pornografického obsahu, ku ktorému sa v 80. rokoch mohol dostať priemerný dospelý človek v priebehu niekoľkých rokov, môže teraz dieťa zhliadnuť v priebehu niekoľkých minút. V priemere sú dnes deti vystavené pornografii už od svojich ôsmich rokov. Jeden 12-ročný britský chlapec sa stal natoľko závislým od sledovania online pornografie, že znásilnil svoju sestru. Prokurátor, ktorý sa týmto prípadom zaoberal, uviedol: „Prípady tohto druhu sa budú pred súdom objavovať čoraz častejšie, pretože mladí ľudia majú v súčasnosti ľahký prístup k tvrdej pornografii.“ []
Ak sú deti vystavené pornografii, nesie to so sebou mnohé následky, medzi ktoré patrí napríklad skorá sexuálna aktivita a zvýšený výskyt sexuálnych trestných činov. Pornografia vytvára dojem, že sex je skôr druhom zábavy alebo obchodnej služby, než súčasť súkromného manželského života, a že sexuálne správanie, ktoré sa objavuje v porne, je úplne bežné. Toto taktiež prispieva k normalizovaniu sexuálnej zvrátenosti a perverznosti.
V Japonsku sa pornografia už štandardizovala ako súčasť spoločnosti. V supermarketoch sú plné regály časopisov a komiksov pre dospelých a v neskorých nočných televíznych programoch bežne vystupujú pornoherci. Pornoherečky sú považované za idoly tínedžerov a bežne sa objavujú v médiách. Japonský pornografický priemysel má veľmi negatívny dopad na celú Áziu.
Dokonca aj v prevažne moslimských krajinách, ako je Egypt a Tunisko, je pornografický biznis – ktorý islam zakazuje – naplno rozbehnutý a funguje ilegálne.
V mnohých európskych krajinách je prostitúcia legálna a mnohí Európania ju považujú za normálnu formu práce. V roku 1969 sa Dánsko stalo prvou krajinou, ktorá zlegalizovala obrázkovú pornografiu. Nórsko, ktoré malo jedny z najprísnejších obmedzení pornografie v Európe, legalizovalo tvrdú pornografiu v roku 2006.[] Objednávanie sexuálnych služieb v Dánsku môže byť niekedy dokonca dotované vládou. Napríklad, v záujme zabezpečenia „rovnakých práv“ môžu zdravotne postihnuté osoby, ktoré na to majú nárok, navštevovať verejný dom, pričom účet zaplatí daňový poplatník.[] Takýto spôsob uvažovania propagoval už na začiatku 19. storočia utopický socialista Charles Fourier.
Čínska spoločnosť, pre ktorú bola dlho charakteristická konzervatívna rodinná etika a morálna zdržanlivosť a v ktorej bola dokonca diskusia o sexe tabu, sa v posledných desaťročiach takisto nechala strhnúť globálnou vlnou sexuálnej degenerácie. Spomedzi všetkých politických kampaní ČKS je určite tou „najúspešnejšou“ – ďaleko za otvorením ekonomiky či politického systému – politika sexuálneho oslobodenia. V priebehu tridsiatich rokov došlo k úplnej transformácii smerom od „revolučnej výchovy“ k sexuálnemu oslobodeniu. V Číne sa rozmáha prostitúcia, pričom správa z konca roku 2000 odhaduje, že v krajine je dvadsať až tridsať miliónov prostitútok.[] Čím viac mileniek má bohatý podnikateľ alebo skorumpovaný úradník, tým vyššie je jeho spoločenské postavenie. Čína je často považovaná za celosvetovú továreň, ale zároveň vyváža veľké množstvo prostitútok do rôznych krajín a regiónov vrátane Japonska, Malajzie, Blízkeho východu, Spojených štátov, Európy a Afriky. Podľa odhadov z roku 2018 pôsobilo v subsaharskej Afrike 13 až 18,5 tisíc čínskych prostitútok.[]
Krajiny juhovýchodnej Ázie a Južnej Ameriky sú na tom podobne. Mnohé mestá sa stali hlavnými destináciami pre sexuálnu turistiku, ktorá je síce nelegálna, ale je taká rozsiahla, že výrazne prispieva k hospodárskemu rastu.
Keď je spoločnosť zaplavená pornografiou a prostitúciou, najpriamejším dôsledkom je rozpad rodiny a manželstva. Práve o pornografii sa hovorí ako o „tichom zabijakovi rodiny“.[] Sledovanie pornografie vedie k nezáujmu o zdravé rodinné vzťahy, a zároveň živí túžby a žiadostivosť, ktoré môžu vystupňovať sexuálne pudy až do takej miery, že ich možno uspokojiť len mimomanželskými vzťahmi alebo inými nemorálnymi prostriedkami vrátane násilných alebo kriminálnych činov.
Počas pojednávania v Senáte v roku 2005 predstavila Jill Manningová výsledky prieskumu medzi rozvodovými a manželskými právnikmi, z ktorého vyplynulo, že v 56 percentách rozvodových prípadov bol jeden z partnerov „obsedantne zaujatý pornografickými webovými stránkami“.[] Počas výročného stretnutia Americkej sociologickej asociácie v roku 2016 bola prezentovaná výskumná práca, ktorá preukázala zdvojnásobenie prípadov rozvodov v manželstvách, v ktorých sa jedna strana oddávala sledovaniu pornografie, oproti manželstvám, v ktorých sa pornografia nesledovala. Výskum ukázal, že ak začal pornografiu sledovať manžel, miera rozvodovosti sa zvýšila z 5 % na 10 %, zatiaľ čo ak pornografiu začala sledovať manželka, miera rozvodovosti sa zvýšila zo 6 % na 18 %. Čím bola osoba mladšia, tým pravdepodobnejší bol rozvod.[]
Do roku 1950 prakticky všetky tradičné kultúry sveta považovali predmanželský sex za nemravný a porušujúci prikázania, ktoré ľudstvu zanechali bohovia. Spoločenský tlak aj verejná mienka pomáhali takéto aktivity potláčať. Ak mladý pár počal dieťa pred manželstvom, očakávalo sa, že prevezmú zodpovednosť, zosobášia sa a privedú dieťa do úplnej rodiny. V tom čase bola väčšina ľudí presvedčená, že ak muž privedie ženu do iného stavu, slušnosťou je oženiť sa s ňou.[] Ľudia mali povinnosť prevziať zodpovednosť za svoje chyby.
Avšak s úpadkom morálky a vzostupom sexuálneho oslobodenia v 60. rokoch sa drasticky zvýšil počet mimomanželských tehotenstiev. To všetko sa odohralo práve v čase, keď začal mať pornopriemysel výraznejší vplyv na verejné povedomie. V roku 1964 bola miera mimomanželských pôrodov vo väčšine členských krajín Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj zvyčajne nižšia ako 10 %, v roku 2014 to bola už viac ako tretina. V Spojených štátoch bola v roku 2014 miera nemanželských pôrodov v priemere 40 %, pričom medzi Afroameričanmi dosiahla 71 %. Spomedzi 140 miliónov novorodencov narodených v roku 2016 na celom svete sa približne 15 %, teda 21 miliónov, narodilo v mimomanželskom zväzku.[]
Neúplné rodiny, mimomanželské tehotenstvá a rozvody sú často úzko spojené s chudobou. Takéto rodiny následne zvyšujú zaťaženie sociálneho systému a daňových poplatníkov.
d) Videohry
Mnohé deti dnes trávia nekonečné hodiny hraním videohier. Vývojári hier vytvárajú hry, ktoré sú čoraz realistickejšie, dynamickejšie a interaktívnejšie. Zároveň je v nich stále viac násilia a erotických scén. Tak deti, ako aj dospelí sa veľmi ľahko stávajú závislými od hrania videohier, čo predstavuje veľký problém pre rodičov, školy a dokonca aj pre vlády.
Videohry sa dnes stali akousi formou popkultúry, ktorá sprevádza ľudí od detstva až po dospelosť, ale o aký druh kultúry vlastne ide? Je to kultúra deštrukcie, ktorá sa nijako nelíši od závislosti od drog. Tí, ktorí sú závislí od videohier, nedokážu triezvo a objektívne vidieť ich negatívne stránky. Hry považujú jednoducho za zábavné a zaujímavé a neprestanú ich hrať, kým je možné postúpiť do ďalšieho levelu, zabiť ďalšieho nepriateľa alebo dosiahnuť nové najvyššie skóre.
Okrem toho, takmer všetky dnešné videohry, od ich obsahu a zápletky až po estetické prostredie, sú zamerané na používanie násilia a zabíjania, prípadne sa v nich vyskytuje erotický obsah alebo bezcitné správanie. Jednoducho povedané, odkazy, ktoré sa nimi sprostredkúvajú, sú príťažlivé pre démonickú povahu v človeku. Toto všetko je pre dospievajúcich a mladých ľudí nevhodné a škodlivé. Prežívanie pocitu vzrušenia zo zabíjania, ničenia, násilia a bojov, môže mladých ľudí znecitlivieť a priviesť k nezdravým myšlienkam a správaniu. Niektorých jedincov to môže dokonca podnietiť k páchaniu zločinov.
Online hry sú ešte viac návykové. V minulosti boli hry často využívané na krátenie voľného času, keď sa ľudia cítili osamelo a nudili sa. V dnešnej dobe sa hranie online hier stalo súťažným športom a samostatnou spoločenskou aktivitou, najmä pre deti. Keďže v hre interaguje veľký počet hráčov, virtuálny svet počítačovej hry ich môže veľmi rýchlo pohltiť.
Do týchto hier sa investuje obrovské množstvo úsilia a kapitálu a tie deti, ktoré ich nehrávajú, môžu byť svojimi rovesníkmi odstrčené. A preto rodičia takmer proti svojej vôli dovoľujú svojim deťom, aby sa stali súčasťou online hernej komunity, len aby sa neskôr stali svedkami toho, ako sa u ich detí rozvíja závislosť. Počítačové hry zvyčajne oberajú deti o čas, ktorý by mali využiť na štúdium, vonkajšie aktivity a bežnú socializáciu. Namiesto toho sa z detí stávajú zajatci videohier.
Akademik Erik Hurst poznamenal, že ak by svojmu dvanásťročnému synovi ponechal voľnú ruku, bez problémov by hral počítačové hry takmer nepretržite, a dokonca by ani nejedol a nesprchoval sa, len aby mohol hrať.[] Vedecký výskum ukázal, že počítačové hry sa stali dominantným prvkom v rámci trávenia voľného času mladých ľudí. Z údajov vyplýva, že mladí dospelí, najmä tí s nižším príjmom a s nižšou úrovňou vzdelania, čoraz častejšie nachádzajú potešenie v počítačových hrách, čím sa skracuje čas, ktorý venujú práci a reálnemu svetu.[] V Spojených štátoch a iných vyspelých krajinách je to bežný jav. Hurst vypozoroval súčasný trend v spoločnosti, keď sa mladí ľudia kvôli počítačovým hrám odmietajú zamestnať, a namiesto toho sa spoliehajú na finančnú podporu svojich rodičov. Je málo pravdepodobné, že by si pomocou počítačových hier vedeli zarobiť na živobytie alebo že by si dokázali zlepšiť svoje zručnosti či nájsť lepšiu prácu. Keď sa títo mladí ľudia stanú rodičmi, ich deti sa už nebudú vedieť spoľahnúť na ich pomoc. Počítačové hry sa stali prekážkou vo vedení normálneho ľudského života.
Videohry sú ako duševné drogy. Kým výroba tvrdých drog, ako je heroín, je vo väčšine krajín nelegálna, produkcia videohier predstavuje dôležité výrobné odvetvie. Aké to má dôsledky? Tým, že firmy produkujú tieto drogy, ktoré ničia ďalšie generácie, krajiny podporujúce hranie hier tak sabotujú svoju vlastnú budúcnosť.
Nástup internetu a mobilných telefónov otvoril hernému priemyslu ešte širší trh. Prieskumná spoločnosť Newzoo vo svojej správe o globálnom trhu počítačových hier z apríla 2018 prognózovala, že hráči na celom svete minú v roku 2018 na hry 137,9 miliardy dolárov, čo predstavuje nárast o 13,3 % oproti predchádzajúcemu roku. Podľa odhadov viac ako polovica príjmov z hrania hier mala pochádzať z mobilného sektora. Výnosy z digitálnych hier mali na celosvetovom trhu dosiahnuť 91 % z celkových výnosov.
V správe sa tiež uvádza, že trh s hrami si v nasledujúcich rokoch udrží dvojciferný nárast. Kým miera rastu HDP v mnohých krajinách sa pohybuje v jednociferných číslach, herný priemysel neustále napreduje. Predpokladalo sa, že len samotný trh s mobilnými hrami sa do roku 2021 vyšplhá na úroveň 100 miliárd dolárov. Medzi tri najväčšie krajiny na celosvetovom trhu s hrami by mali podľa tejto správy patriť Čína, Spojené štáty a Japonsko, pričom Čína by pokrývala viac ako 25 % celkového trhu.[]
Pri tradičných hrách – vrátane športov a iných vonkajších aktivít – existujú isté obmedzenia vyplývajúce z prírodného prostredia, počasia, výbavy a fyzických schopností; hráči si na nich zvyčajne nevytvoria závislosť. Počítačové hry nemajú žiadne takéto obmedzenia. Hráči sú nabádaní a povzbudzovaní k tomu, aby sa nepretržite ponárali do virtuálneho sveta hier, bez spánku či prestávok. Okrem toho, takéto hry málokedy ponúkajú niečo výchovné a poučné, čo by stálo za to, takže ich hráči sú čoraz viac vystavení vplyvu negatívnych faktorov.
e) Kultúra násilia
V Amerike sa v rozmedzí rokov 1960 až 2016 zvýšil celkový počet obyvateľov 1,8-násobne, pričom celkový počet trestných činov vzrástol 2,7-násobne a počet násilných trestných činov narástol 4,5-násobne.[]
Podľa autora a kriminológa Granta Duweho sa za päťdesiat rokov, ktoré predchádzali streľbe vo veži Texaskej univerzity v roku 1966, uskutočnilo len dvadsaťpäť prípadov masovej streľby na verejnosti so štyrmi alebo viacerými obeťami. Od tej doby sa počet obetí masovej streľby zvýšil.[] Počnúc masovou streľbou v roku 1991, pri ktorej v texaskom meste Killeen zahynulo dvadsaťtri ľudí, až po masovú streľbu v Las Vegas v roku 2017, ktorá si vyžiadala päťdesiatosem obetí, sú tieto incidenty čoraz viac šokujúce. Počet teroristických útokov sa celosvetovo zvýšil zo 651 ročne v roku 1970 na 13 626 v roku 2016, čo predstavuje dvadsaťnásobný nárast. Od teroristického útoku z 11. septembra 2001 sa do roku 2018 zvýšil počet každoročných teroristických útokov približne päťnásobne.[]
Mnohé násilné činy páchané v reálnom svete sú dôsledkom toho, že sa ľudia nechali vtiahnuť do kultúry násilia prostredníctvom masmédií. Násilie sa neobjavuje len v tvrdej metalovej hudbe, ale aj vo väčšine zábavnej produkcie vrátane filmov, televíznych programov a videohier, v ktorých je násilie buď zobrazované, alebo je ich ústrednou témou. Mnoho filmových a televíznych diel vyobrazuje mafiu, gangy a pirátov v pozitívnom svetle, čím sa tieto negatívne stereotypy prezentujú ako atraktívne a hodné rešpektu, takže ľudia k nim nielenže prestávajú pociťovať odpor, ale začínajú vnímať zločin a zločincov ako niečo obdivuhodné.
S príchodom videohier sa ľuďom otvoril ďalší kanál na šírenie násilia, ktorý je interaktívny a umožňuje samotným hráčom používať násilie vo virtuálnom svete. Hráči tak namiesto jednosmernej indoktrinácie násilia prostredníctvom filmu a televízie zažívajú násilie na vlastnej koži, a to prostredníctvom hier, z ktorých mnohé obsahujú scény, kde sa stínajú hlavy, rozsekávajú telá a krv strieka na všetky strany – pričom všetky tieto scény prekračujú rámec bežného filmu a televíznych programov.
V štúdii uverejnenej v roku 2013 výskumníci analyzovali filmy, ktoré boli natočené v rokoch 1985 až 2012, a zistili, že množstvo násilia páchaného so zbraňami vo filmoch s ratingom PG-13 (nevhodný obsah pre deti do 13 rokov, pozn. prekl.) sa strojnásobilo.[] Následná štúdia zameraná na filmy z rokov 2013 až 2015 ukázala, že tento trend pokračoval.[] V roku 2008 výskumné centrum Pew Research Center uviedlo, že 97 % mladých ľudí vo veku od 12 do 17 rokov hrá videohry a že dve tretiny z nich hrávajú hry, ktoré spravidla obsahujú násilie.[]
Vzhľadom na problém narastajúceho násilia v spoločnosti sa odborníci, vedci a široká verejnosť naďalej snažia navrhovať teórie a riešenia, počnúc prísnejšími obmedzeniami prostredníctvom zákonov a dôraznejším vynucovaním práva až po poskytovanie psychologického poradenstva verejnosti. Takéto riešenia však pripomínajú skôr obyčajné orezávanie konárov jedovatého stromu bez toho, aby sa vytrhol aj s koreňmi.
f) Úpadok módy
Na prvý pohľad sa zdá, že rôzne formy podivného oblečenia, správania a ďalších bežných prvkov populárnej kultúry v dnešnej spoločnosti sú súčasťou „slobody prejavu“ alebo súčasného „módneho trendu“, ale v skutočnosti sa za tým skrýva omnoho viac. Ak by sme tieto javy vystopovali k ich zdroju, odhalili by sme ich spojenie s komunistickým ťažením proti tradícii a viere. Hoci sa tieto trendy môžu spočiatku stretávať s odporom spoločnosti, ľudia si na ne postupom času jednoducho zvyknú a už ich nepovažujú za zvláštne, vďaka čomu sa tieto negatívne faktory stávajú akceptovanou súčasťou každodenného života a kultúry.
Napríklad, dnešná spoločnosť si zvykla na to, že ženy nosia krátke účesy. Tento štýl spopularizovali emancipované ženy (tzv. flappers) zo Západu v období 20. rokov 20. storočia. Tieto ženy a dievčatá boli ovplyvnené prvou vlnou feminizmu a hnutia za sexuálne oslobodenie (pozri Siedmu kapitolu). Nosili krátke šaty, skracovali si vlasy, počúvali jazz, používali výrazný make-up, pili alkohol, fajčili cigarety a k sexualite pristupovali neviazane. Nosením krátkych vlasov vyjadrovali pohŕdanie tradičnými rodovými rolami a svoju snahu o „emancipáciu“.
Po tom, ako sa tento účes stal populárnym, jedna známa operná speváčka napísala: „Strih mikádo je stav mysle, a nie iba nový spôsob, ako si upraviť vlasy … To, že sa zbavíme našich dlhých vlasov považujem za jedno z mnohých malých pút, ktoré ženy odhodili na ceste k slobode.“[]
Počas veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch 20. storočia sa trend nosenia krátkych vlasov postupne vytratil. V 60. rokoch, keď začala byť rebélia voči tradíciám znova populárna, sa krátke strihy opäť vrátili do módy. Podobne je to aj so súčasným trendom dlhých vlasov u mužov, ktorý má svoj pôvod u beatnikov a hippies.[] Hoci pôvod dlhých vlasov u mužov možno vystopovať až do obdobia staroveku, muži na Západe nosili krátke vlasy ešte niekoľko desaťročí po prvej svetovej vojne. Hnutie kontrakultúry v 60. rokoch propagovalo dlhé vlasy u mužov ako formu rebélie.
Majoritná časť spoločnosti sa spočiatku výrazne stavala proti tomu, aby sa mladí ľudia obliekali netradičným spôsobom. Postupom času si však ľudia zvykli na netradičné trendy, čo podľa progresívnych názorov súvisí so zvýšením spoločenskej tolerancie. V tradíciách Východu a Západu sa však rozdiely medzi mužmi a ženami odrážali nielen v ich telesnej stavbe a odlišných úlohách v spoločnosti a rodine, ale aj v ich obliekaní, účese, reči a v prejave.
Komunizmus sa spolu s odstraňovaním triednych rozdielov v spoločnosti snaží eliminovať aj sexuálne rozdiely medzi mužmi a ženami. Podobne aj hnutie LGBT a feministické hnutia používajú slogan „rovnosť“, aby stierali rodové rozdiely v spoločenských a rodinných rolách. Androgýnne módne trendy tieto rozdiely v obliekaní ešte viac zmazávajú a prevracajú. Uvedené faktory prispievajú k širšej spoločenskej akceptácii toho, čo sa tradične považovalo za deviantné spôsoby sexuálneho správania a životného štýlu, a ešte viac prispievajú k podkopávaniu tradičnej morálky.
Po tisícročia sa na Východe aj na Západe prostredníctvom morálnych noriem vysvetľoval rozdiel medzi mužmi a ženami a zdôrazňovala sa myšlienka, že muž a žena, podobne ako jin a jang, majú svoje zodpovedajúce úlohy. Komunizmus prevracia jin a jang dúfajúc, že zvráti tradičnú morálku a postaví jednotlivcov proti sebe v mene oslobodenia.
Ak vezmeme do úvahy túto agendu, je zrejmé, že hoci sa môže zdať, že rôzne odchýlky v obliekaní a móde sú len obyčajnými posunmi všeobecného vkusu, v skutočnosti majú za cieľ podkopať ľudskú spoločnosť. Veľká časť dnešnej módy kladie dôraz na obscénnosť, ktorá má svoje korene v hnutí kontrakultúry.[]
Ďalším znakom kultúrneho úpadku je fenomén „groupie“, ktorý bol populárny medzi mladými ľuďmi a bol to ďalší sprievodný jav kontrakultúry. V 60. rokoch, keď sa na Západe stal populárny rokenrol, skupiny mladých dievčat, ktoré boli posadnuté rockovými hviezdami, ich sprevádzali na vystúpeniach a poskytovali členom kapiel osobné a sexuálne služby. Tieto mladé ženy sa stali obeťami módneho pobláznenia.[] Dnes mladí ľudia s obdivom sledujú hviezdy propagujúce zmenenú sexuálnu identitu, a to vrátane mužských celebrít, ktoré sa správajú zženštilo, a naopak.
Existuje aj takzvaná moderná punková subkultúra. Podobne ako príslušníci hnutia hippies, aj pankáči rebelujú proti tradíciám a propagujú nihilizmus. Väčšina členov hippies boli rebelujúci mladí ľudia z tradičných rodín strednej triedy, zatiaľ čo punk je skôr typickým prejavom rebélie nižších vrstiev, ktoré sa búria proti spoločenským tradíciám.[] Aby punkeri dôsledne vyjadrili svoje antitradičné postoje, často dávajú na obdiv svoje bizarné účesy alebo nosia roztrhané oblečenie plné hrotov a spôn. Farbia si vlasy, nechávajú sa tetovať, prepichujú si všetky možné miesta na tele a niekedy odhaľujú časti tela, ktoré by bežne ľudia skôr skrývali. Punkový štýl sa stal inšpiráciou pre mnohé súčasné módne trendy.
Punkeri sú zástancami hedonizmu, preto jedným z obľúbených punkových sloganov je heslo „ži rýchlo, zomri mladý a zanechaj po sebe peknú mŕtvolu“. To plne odráža tragédiu straty viery v Boha, keď sa ľudia nechávajú zviesť do priepasti hedonizmu a materializmu. Napriek tomu, že takýto sebadeštruktívny nihilizmus by mal vzbudzovať obavy u jednotlivcov aj spoločnosti, väčšina ľudí je príliš hlboko pohltená súčasnou popkultúrou, aby to tak vnímala.
Súčasná odchýlená a pokrivená kultúra je súčasťou každodenného života: vyobrazenia strašidelných alebo démonických výjavov na oblečení alebo v hudbe; výber škaredých motívov tetovania; znetvorené detské hračky či ozdoby; široko sledované literárne, filmové a televízne diela plné démonov, duchov a nadprirodzených hororových prvkov; a tiež deštruktívny a nihilistický obsah dostupný na internete.
4. Obnovenie morálnych základov ľudskej kultúry
Každý má právo usilovať sa o šťastie – avšak s týmto právom prichádza aj zodpovednosť držať sa v medziach morálnych noriem. Nadmerné hľadanie potešenia so sebou nevyhnutne prináša utrpenie, nešťastie a smútok.
Tradičná ľudská kultúra nebráni človeku v tom, aby si rozumne uspokojoval svoje túžby. Avšak učí, aby človek svoje túžby ovládal a volil si zdravý životný štýl. Cení si harmóniu s prírodou, tradičnú prácu, harmonické rodinné vzťahy, zdravé fungovanie spoločnosti a podieľanie sa na spravovaní vecí verejných a riadení štátu, ako aj tradičné umenie, literatúru, šport a zábavu. To všetko prináša šťastie a spokojnosť, čo prospieva jednotlivcovi po telesnej i duševnej stránke, ako aj spoločnosti ako celku.
Konečným cieľom komunizmu je však zničenie ľudstva. Jedným z krokov v tomto procese je skazenie morálky a odstránenie božského z ľudskej kultúry. Preto jeho cieľom je vniesť do populárnej kultúry a do životného štýlu negatívne prvky a temnotu. V uplynulých niekoľkých desaťročiach sa na Východe aj na Západe vytvorila práve takáto kultúra. Egocentrizmus, hedonizmus a nihilizmus sa stali bežnými, akceptovanými, a dokonca módnymi.
Sex, drogy, rokenrol a videohry stimulujú a zosilňujú túžby človeka. Mnohí sa oddávajú týmto veciam, aby unikli pred utrpením a sklamaním zo života, ale nikdy sa nezamyslia nad tým, že tieto závislosti prinášajú len chvíľkové uspokojenie, po ktorom nasleduje ešte väčšia bolesť a nešťastie. Užívanie drog spôsobuje choroby, smrť a poruchy osobnosti; chaotické sexuálne vzťahy ničia rodinu, čím ľudia strácajú dôveru a teplo domova; a videohry spôsobujú, že sa ľudia strácajú vo falošnom svete. Závislí ľudia majú pocit, že si užívajú život naplno, ale v skutočnosti ich len využívajú vonkajšie sily, pretože jediné, čo ich čaká, je duchovný úpadok a fyzická smrť.
To isté platí aj pre celé spoločnosti a národy. Keď je veľký počet ľudí závislých od túžob a pôžitkov, katastrofa je na dosah ruky.
Boh stvoril ľudstvo a dáva každému jednotlivcovi slobodnú vôľu. Ľudia by však nemali zneužívať svoju slobodu a pokračovať cestou úpadku. Namiesto toho by mali túto slobodu dobre využiť a rozhodnúť sa pre návrat k tradičnej kultúre a tradičnému spôsobu života. Boh sa o ľudstvo odjakživa staral a ochraňoval ho. Ale to, či sa ľudia môžu vrátiť na správnu cestu, závisí výlučne od rozhodnutia každého jednotlivca.
Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times
