Špeciál, Svet » Ako duch komunizmu vládne nášmu svetu

Ako duch komunizmu vládne nášmu svetu (XI): Znesvätenie umenia

Obsah

1. Umenie: Dar z nebies

2. Obrovský vplyv umenia na ľudstvo

3. Ako komunizmus zámerne narúša a zneužíva umenie

a. Umenie v komunistických krajinách

b. Komunistické prvky v pozadí avantgardného hnutia

c. Prevrátenie tradičnej estetiky: Škaredosť vnímaná ako umenie

d. Zvrátenosť v literatúre

4. Obnovenie skutočného umenia

1. Umenie: dar z nebies

V priebehu mnohých rokov ľudskej civilizácie sa človek zamýšľal nad tým, čo je to skutočná krása. Ľudia vyznávajúci vieru dobre vedia, že všetky zázraky sveta majú božský pôvod. Umelecké diela s vnútornou hĺbkou sa snažia napodobniť a zobraziť krásu nebies v ľudskom svete. Inšpirácia prichádza z nebies a ak sa umelcom dostane božského požehnania a múdrosti, môžu sa stať vo svojej oblasti výnimočnými osobnosťami.  

Veľkí renesanční umelci, vedení hlbokou vierou, smerovali svoje tvorivé úsilie k tomu, aby vytvorili diela velebiace Boha. Umelci z obdobia stredovekej renesancie ako Leonardo da Vinci, Michelangelo a Raffael ovládali techniky, ktoré akoby zázrakom ďaleko prevyšovali techniky ich predchodcov a rovesníkov. Ich majstrovské diela – vrátane malieb, sôch a architektúry – sa stali nadčasovou klasikou umeleckého sveta.

Tieto umelecké diela boli po stáročia ušľachtilým vzorom pre ľudstvo. Keďže si toto umenie ľudia dokážu vážiť, nielenže sa umelci neskorších generácií môžu vďaka tomu naučiť čistú umeleckú techniku, ale takisto široká verejnosť má možnosť skutočne pocítiť a vidieť prítomnosť božstva. Keď sa zachovajú tieto umelecké diela, ako aj techniky, pomocou ktorých boli vytvorené, a aj samotný duch, ktorý napĺňal umelcov, ľudská spoločnosť si bude schopná zachovať svoje spojenie s nebesami. Potom, aj keď bude ľudstvo prechádzať obdobiami poklesu a dekadencie, bude vďaka týmto dielam existovať nádej na opätovný návrat k tradíciám a na cestu spásy.

Rovnaké princípy platia aj v oblasti hudby. Jedno príslovie, ktoré údajne pochádza z nemeckej opernej scény, hovorí: „Bach nám dal Božie slovo. Mozart nám dal Boží smiech. Beethoven nám dal Boží oheň. Boh nám dal hudbu, aby sme sa mohli modliť aj bez slov.“ Johann Sebastian Bach po celý svoj život považoval za najvyššie zásady pri tvorbe svojej hudby oddanosť Bohu, jeho chválu a uctievanie. Na všetkých jeho významných hudobných partitúrach nájdeme písmená SDG – skratku pre „Soli Deo gloria“, čo znamená „jedine Bohu patrí sláva“.

Najvyššiu úroveň svojho umenia môže umelec dosiahnuť vtedy, keď dokáže vnímať nebeské javy prostredníctvom Božieho zjavenia a zobraziť ich v hmatateľnej podobe. Veľkolepé maľby a sochy, ako aj najvznešenejšie partitúry v ranom, barokovom a klasicistickom kánone boli všetky vytvorené pobožnými ľuďmi a predstavujú vrchol umeleckej tvorby, ktorý človek dosiahol.

Tri najdôležitejšie prvky umeleckej tvorby sú: znázornenie, vytvorenie a sprostredkovanie. Všetky umelecké diela obsahujú tému, teda posolstvo, ktoré sa umelec snaží sprostredkovať, bez ohľadu na formu, ktorú dielo má – či už je to báseň, maľba, socha, fotografia, román, divadelná hra, tanec alebo film. Umelec túto tému prenáša do sŕdc čitateľa, poslucháča alebo diváka. Tento proces je sprostredkovaním – prenosom umelcovej mysle smerom k príjemcovi.

Na to, aby umelci dosiahli cieľ sprostredkovania, musia mať vynikajúcu schopnosť napodobňovať a znázorňovať, pričom predmetom napodobňovania býva svet bohov alebo ľudí, či dokonca podsvetie. Umelecká tvorba je procesom zdokonaľovania hlbších alebo podstatnejších prvkov stvárneného objektu. To si od umelcov vyžaduje, aby posilnili svoju schopnosť sprostredkovávať a dotknúť sa ľudských sŕdc. Pokiaľ má umelec spravodlivú vieru a je človekom s vysokým morálnym charakterom, nebesá ho obdaria inšpiráciou k tvorbe. Takéto diela potom budú božské, čisté a dobrotivé – prospešné pre umelca aj pre spoločnosť.

Na druhej strane, keď umelec upustí od morálnych štandardov, tvorivého procesu sa zmocnia negatívne prvky, pričom zlé sily budú mať vplyv na umelca a využijú ho na zobrazenie ohavných výtvorov a výjavov z podsvetia. Diela tohto druhu škodia autorovi aj širšej spoločnosti.

Je teda zrejmé, akú hodnotu má pravoverné, ​​tradičné umenie. Božská kultúra a umenie predstavovali na Východe aj na Západe spojenie medzi nebesami a ľudskou civilizáciou, a mali slúžiť na ich vzájomné prepojenie. Myšlienky a posolstvá odovzdávané prostredníctvom tohto umenia zahŕňajú krásu, dobrotivosť, svetlo a nádej. Na druhej strane, skazené „umelecké diela“ vytvárajú tí, ktorých ovládajú zlé elementy. Vrážajú klin medzi človeka a Boha a približujú ľudí bližšie k zlu.

2. Obrovský vplyv umenia na ľudstvo

Veľkolepé umelecké diela odovzdávajú dedičstvo ľudstva ďalším generáciám, šíria vedomosti a múdrosť a upevňujú charakter. Vo veľkých civilizáciách Západu aj Východu zastávajú výsostné postavenie.

Starogrécky matematik a filozof Pytagoras veril, že tajomstvo hudby spočíva v napodobňovaní harmónie nebeských telies, ktorá sama osebe odráža harmóniu vesmíru.

Podobné názory zastávali aj Číňania. V Traktátoch o hudbe a harmónii sa hovorí o tom, že hudba zodpovedá piatim živlom (kov, drevo, voda, oheň a zem) a že hudobné nástroje sú skonštruované tak, aby vyjadrovali a napodobňovali hudobné vzorce nebies a zeme. Iba tak sa dá skomponovať „hudba toho najveľkolepejšieho štýlu“, ktorá vykazuje „rovnakú harmóniu, aká panuje medzi nebesami a zemou“ ^[1]. Takáto hudba dokáže prilákať nielen božské vtáky, ako sú žeriavy a fénixy, ale zároveň slúži ako pozvánka pre božstvá, aby túto slávnosť požehnali svojou prítomnosťou.

Konfucius učil, že ľudstvo by si malo vziať príklad od západnej dynastie Čou (1045 – 771 pred n. l.) – kráľovstva, ktorého vládcovia zdôrazňovali význam náležitých obradov, a tak vniesli do krajiny poriadok aj bez toho, aby potrebovali prísne zákony alebo donucovanie. Povedal: „Dynastia Čou prekonala dve predchádzajúce dynastie, jej spôsoby sú kultivované a elegantné. Nasledujem dynastiu Čou.“ [2] Obdivoval, ako legendárni čínski panovníci vládli pomocou rituálov a hudby: „Cisár, mudrc Šun, vynašiel päťstrunový hudobný nástroj, ktorý nazval čchin, spieval podľa jeho melódie o jemnom letnom vánku prichádzajúcom z juhu, a hľa, jeho ríša fungovala hladko [pod vplyvom jeho hudby].“ [3] Tieto príklady ilustrujú povznášajúce účinky čistej, vznešenej hudby.

Autobiografická skladba „Symfónia princa Čchina rozrážajúca nepriateľské vojská“, ktorú skomponoval cisár veľkolepej dynastie Tchang, Li Š‘-min, si získala hlboký rešpekt etnických menšín žijúcich na periférii ríše Tchang. V Novej knihe Tchang je zaznamenané, že mníchovi Suan-Čangovi počas cesty na západ, kam sa vypravil hľadať budhistické písma, istý kráľ v odľahlom indickom štáte povedal: „Váš cisár musí byť svätec, pretože zložil „Symfóniu princa Čchina rozrážajúcu nepriateľské vojská.“ ^[4]

Počas vlády Ľudovíta XIV. sa na francúzskom kráľovskom dvore prezentovala veľká elegancia prostredníctvom tanca a umenia. V tanci je zahrnutá nielen technika pohybu, ale aj spoločenská etiketa a spoločenské normy. Ľudovít XIV. inšpiroval Európu umením a kultúrou svojho dvora, ktorú začali napodobňovať aj iné dvory a široké vrstvy obyvateľstva v Európe.

Pruský panovník Fridrich Veľký bol nielenže vynikajúcim kráľom, ale aj skvelým hudobníkom, skladateľom a flautistom. Nechal postaviť berlínsku operu, osobne na jej chod dohliadal a sprístupnil ju širším spoločenským vrstvám. Opera je dodnes dôležitou súčasťou nemeckej kultúry. Týchto niekoľko príkladov jasne ukazuje, aký dlhodobý vplyv dokáže mať tradičné umenie na spoločnosť.

Poctivé umenie je v súlade s prírodnými zákonmi, napodobňuje božskú múdrosť a prináša so sebou osobitnú energiu a účinky. Prospieva ľuďom tým, že napĺňa ich zmysly i ducha. Najväčší umelci tvoria diela nielen na fyzickej a technickej úrovni, ale predovšetkým na duchovnej úrovni, v spojení s témou diela. Títo umelci neraz vyjadrujú zážitok z vnímania vyššej sily, ktorá presahuje tento fyzický svet. Účinok je podobný, ako keď sa spieva óda na Boha – ide o slávnostný a nebeský zážitok, ktorý presahuje ľudskú reč. V pravom umení sa ukrýva rokmi nahromadená ľudská múdrosť, tvorivosť a inšpirácia. Často zahŕňa hlboké významy, ktoré ďaleko presahujú to, čo je viditeľné na povrchu. Niektoré diela vyžarujú zvláštny druh duchovnej energie. To všetko pôsobí na divákov v hlbšej rovine. Ten účinok je jedinečný a nedá sa nahradiť žiadnymi inými prostriedkami.

Vynikajúci umelec môže ovplyvniť morálku spoločnosti tým, že prostredníctvom dojemných príbehov a obrazov vštepuje hodnoty do ľudských sŕdc. Dokonca aj ľudia bez hlbších vedomostí či vzdelania môžu z tradičného umenia čerpať nové pochopenie, inšpiráciu a morálne ponaučenie. Vezmime si, koľko ľudí sa v tradičných západných spoločnostiach naučilo rozlišovať dobro od zla, správne od nesprávneho, a to prostredníctvom ľudových rozprávok, ako napríklad „O Jankovi a Marienke“ alebo „O Snehulienke“.

V Číne mnohé generácie čerpali ponaučenie zo štyroch veľkých románov (Príbehy jazerného brehu, Putovanie na západ, Príbehy Troch ríš a Sen o Červenom pavilóne) a z tradičného rozprávačského a divadelného umenia. Takéto diela umožňujú ľuďom pocítiť božskú veľkoleposť a vyvolávajú v nich túžbu osvojiť si nebeské princípy.

Prostredníctvom umenia na nás nenápadne pôsobia aj zdegenerované hodnoty. Lektor scenáristiky, Robert McKee, vo svojej knihe Príbeh: Podstata, štruktúra, štýl a zásady scenáristiky, uvádza: „Každý pôsobivý príbeh k nám vysiela myšlienku nabitú energiou, v podstate do nás túto myšlienku vtláča, takže jej musíme uveriť. V skutočnosti má príbeh takú veľkú presvedčovaciu silu, že jeho posolstvu uveríme, aj keď ho považujeme za morálne odpudivý.“^[5]

Umenie môže mať obrovský vplyv na ľudskú morálku, myslenie a správanie, a to v pozitívnom, ako aj v negatívnom zmysle.

Celosvetovú pozornosť si napríklad vyslúžil tzv. Mozartov efekt. Vedecká komunita vykonala celý rad štúdií o pozitívnom vplyve hudby Wolfganga Amadea Mozarta na ľudí a zvieratá. V roku 2016 sa v podrobnejšej štúdii Mozartovho efektu ukázalo, že skladateľova hudba má pozitívny vplyv na kognitívne funkcie a správanie človeka. Avšak prekvapivé je, že hranie Mozartovej hudby pospiatky má opačný účinok. Moderná atonálna hudba rakúskeho skladateľa Arnolda Schönberga má účinok podobný tomu, ako keď sa hrá Mozart obrátene, čo poukazuje na škodlivé účinky takejto hudby.^[6]

V porovnaní s atonálnou hudbou môže mať rokenrol ešte väčší negatívny vplyv. Istý výskumník zozbieral dáta z dvoch navzájom podobných miest a zistil, že v meste, v ktorom sa prostredníctvom rozhlasu a televízie vysielalo viac rockových piesní, sa vyskytlo o 50 percent viac prípadov nemanželského tehotenstva, prerušenia štúdia, úmrtí mladých ľudí, trestných činov atď.^[7] Niektoré rockové skladby dokonca glorifikujú samovraždu. Jeden komentátor na margo piesne istej známej rockovej hviezdy, ktorá čelila niekoľkým žalobám zo strany rodičov mladých poslucháčov, napísal: „Jej temný rytmus a depresívny text rozhodne možno považovať za nabádanie k samovražde a je nevyvrátiteľným faktom, že mladí ľudia si pri jej opakovanom počúvaní siahli na život.“^[8] Nie je neobvyklé, že tínedžeri, ktorí spáchali samovraždu, postupovali podľa toho, ako sa to písalo v rockových textoch, a mnohí rockoví hudobníci sami upadli do depresie a drogovej závislosti, prípadne si siahli na život.

Ďalším známym príkladom negatívneho využitia umenia je nacistický propagandistický film Triumf vôle. Napriek tvrdeniu režisérky Leni Riefenstahlovej, že ide len o dokumentárny film, tento propagandistický film vykazoval vynikajúce umelecké majstrovstvo. Veľkolepé scény a manifestácia moci prispeli k tomu, že diváci pociťovali súzvuk s energiou a silou za nimi. Jej mnohé inovatívne techniky natáčania a technická zručnosť následne ovplyvnili tvorbu filmov na ďalšie desaťročia. Zároveň sa však tento film stal kľúčovým propagandistickým dielom Hitlera a nacistického Nemecka, pričom sa považuje za jedno z najúspešnejších propagandistických diel v histórii. V nekrológu venovanom Riefenstahlovej, ktorý publikoval britský denník The Independent v roku 2003, sa uvádza: „Triumf vôle zviedol mnoho múdrych mužov a žien, presvedčil ich, aby [režim] skôr obdivovali, než aby [ním] opovrhovali, a nepochybne pomohol nacistom získať priateľov a spojencov po celom svete.“^[9]

Ak pochopíme veľkú silu umenia, môžeme lepšie porozumieť významu tradičného umenia a tomu, prečo sa ho zlé živly snažia podkopať a zámerne narušiť.

3. Ako komunizmus zámerne narúša a zneužíva umenie

Keďže umenie má taký obrovský vplyv na spoločnosť, nie je prekvapujúce, že komunizmus využíva umenie na to, aby dosiahol svoj cieľ spočívajúci v sociálnom inžinierstve, a tým priviedol ľudstvo k zničeniu.

a) Umenie v komunistických krajinách

Komunistické strany dobre poznajú silu umenia, a preto využívajú všetky umelecké formy ako nástroj na vymývanie mozgov. Mnohí ľudia sa vysmievali Čínskej komunistickej strane (ČKS) za to, že zo spevákov a hercov spravila armádnych generálov. Pozastavujú sa nad tým, ako môžu byť civilisti, ktorí nikdy neprešli vojenským výcvikom ani výcvikom používania zbraní, spôsobilí stať sa generálmi. ČKS verí, že takíto ľudia sú pri presadzovaní a podporovaní komunistického kultu rovnako dôležití ako vycvičení vojaci – alebo možno ešte dôležitejší. V tomto zmysle sú jej vojenské hodnosti dokonale prispôsobené straníckym zásadám. Ako povedal Mao Ce-tung: „Musíme mať aj armádu v oblasti kultúry, ktorá je absolútne nevyhnutná na zjednotenie vlastných radov a porážku nepriateľa.“^[10] 

Cieľom umeleckých predstavení v komunistických krajinách je to, aby ľudia zabudli na útrapy, ktoré zažívajú pod vládou komunizmu, a aby sa prostredníctvom umenia pestovala ich lojalita ku komunistickej strane. Tento propagandistický účinok – nazývaný „práca na mysli“ – sa nedá dosiahnuť obyčajnou vojenskou silou.

Mohli by sme porovnať veľkolepý otvárací ceremoniál ČKS na olympijských hrách v Pekingu, ktorý bol zorganizovaný za obrovské náklady daňových poplatníkov, s veľkolepým festivalom piesní a tancov Arirang v Severnej Kórei a baletnými súbormi bývalého Sovietskeho zväzu. Všetky slúžili potrebám strany.

V septembri 2011 ministerstvo kultúry ČKS zorganizovalo v Centre múzických umení Johna F. Kennedyho vo Washingtone, D. C. festival čínskej kultúry s názvom „Čína: umenie národa“. Návštevníci mohli vidieť klasický balet na motívy propagandistického diela ČKS „Červený oddiel žien“, ktorý propaguje triednu nenávisť a násilnú revolúciu.

Ak by malo bezúhonné umenie, ktoré má blízko k nebesiam a podporuje tradičné hodnoty, existovať súčasne s umením kontrolovaným stranou, ktoré slúži na vymývanie mozgov spoločnosti, potom by stranícke umenie stratilo svoje monopolné postavenie a prestalo by mať na ľudí účinok. Preto všetky komunistické krajiny udržiavajú prísnu cenzúru nad umením a vydavateľským odvetvím.

b) Komunistické prvky v pozadí avantgardného hnutia

Klasické umenie sa po stáročia odovzdávalo z generácie na generáciu. Táto tradícia pretrvávala až do 20. storočia, kedy bola náhle prerušená. Odovzdávanie a dedenie umeleckej tradície narušilo revolučné avantgardné hnutie a umenie začalo rýchlo degenerovať. Umelec Robert Florczak k tomu poznamenal: „Hlboké, inšpirujúce a krásne bolo vytlačené niečím novým, odlišným a škaredým. … Štandardy klesali, až kým nezostali žiadne štandardy. Jediné, čo zostalo, je osobné vyjadrenie.“^[11] Ľudstvo tak stratilo svoj univerzálny zmysel pre estetiku.

Zdroj tohto úpadku v nových umeleckých hnutiach úzko súvisí s ideologickými trendmi ovplyvnenými komunizmom. Mnohí z týchto umelcov boli buď presvedčenými komunistami alebo para-komunistami toho či onoho druhu, alebo boli pod vplyvom týchto ideológií.

György Lukács, maďarský kultúrny splnomocnenec Komunistickej internacionály a zakladateľ západného marxizmu, založil Frankfurtskú školu. Jednou z jeho úloh bolo vytvoriť „novú kultúrnu formu“ prostredníctvom upustenia od tradičnej kultúry. Táto nová kultúrna forma si dala za cieľ vylúčiť umenie, ktoré sa snažilo znázorňovať Bohov. Ako napísal Herbert Marcuse, nemecký socialista a predstaviteľ Frankfurtskej školy: „Umenie sa týmto [existujúcim spoločenským] pomerom vzpiera, a zároveň ich prekonáva. Týmto spôsobom umenie podvracia prevládajúce spoločenské vedomie, teda bežnú skúsenosť.“^[12] To znamená, že marxisti zapájajú umenie do vzbury proti božstvu a do rozvracania morálky. Myšlienky tohto druhu dominujú v dnešnom modernom umení.

Gustave Courbet, zakladateľ francúzskej realistickej školy, bol jedným z účastníkov Parížskej komúny. Bol zvolený za člena výboru Komúny a predsedu radikálnej Federácie umelcov. Courbet sa venoval transformácii starého systému a vytváraniu nových umeleckých smerov. Nariadil Federácii umelcov zničiť prepracovaný neoklasicistický Vendômský stĺp (ktorý bol neskôr znovu postavený). Courbet popieral, že ľudské bytosti stvoril Boh a bol odhodlaný využiť umenie na vyjadrenie svetonázoru proletariátu, ako aj materializmu. Je známy svojím výrokom: „Nikdy som nevidel anjelov ani bohyne, takže nemám záujem ich maľovať.“^[13]

Courbet veril, že reformovať umenie v skutočnosti znamená viesť revolúciu. V snahe maľovať to, čo sám nazýval „realitou“, nahradil krásu škaredosťou. Napríklad, jeho maľby aktov sa zameriavali najmä na zobrazovanie ženských genitálií – čo mal byť údajne revolučný čin – ako prejav vzbury, vystúpenia proti tradíciám a akéhosi ďalšieho podnecovania komunistického aktivizmu. Myšlienky a samotný život Courbeta poukazujú na úzke prepojenie medzi komunistickou ideológiou revolúcie a moderným umením.

Pod vplyvom modernistického myslenia priniesol revolučný zápal umelcov tvoriacich koncom 19. storočia celý rad hnutí, ktoré zasiahli svet umenia. Na rozdiel od tradičných škôl umeleckého stvárnenia sa jednalo o avantgardné hnutia, ktoré sa vyslovene zameriavali na narušenie tradícií. Pojem „avantgarda“ prvýkrát použili socialistickí učenci na označenie umeleckých hnutí, ktoré zodpovedali ich vlastným politickým ambíciám.

Tieto vplyvy so sebou na konci 19. storočia priniesli impresionizmus. Moderní umelci odvtedy upustili od požiadaviek tradičnej olejomaľby vrátane presnosti, proporcií, štruktúry, perspektívy a prechodov medzi svetlom a tieňom. Neskôr sa vynoril neoimpresionizmus (pointilizmus) a postimpresionizmus, ktorých ústredným prvkom tvorby bolo skúmanie osobných pocitov umelca. Medzi predstaviteľov tejto školy patria Georges-Pierre Seurat a Vincent van Gogh, pričom obaja inklinovali k socializmu. Van Gogh holdoval alkoholu a v neskoršom veku trpel duševnou chorobou, a tak sa na jeho obrazoch akoby odrážal svet, aký prežívajú ľudia pod vplyvom drog.

Umelecké diela v sebe nesú posolstvá, ktoré chcú ich tvorcovia odovzdať svetu. Umelci vo vrcholnom období renesancie sprostredkovávali svojim divákom súcit a krásu. Naproti tomu, obrazy súčasných umelcov vyžarujú negatívne a temné posolstvá. Moderní umelci sa vzdávajú vlastných myšlienok a nechávajú sa ovládať bytosťami a duchmi nízkych úrovní. Sami sú často chaotickí a zmätení a ich diela sú tomu podobné – temné, negatívne, nejasné, šedé, depresívne, s upadajúcim a neusporiadaným charakterom. 

Po impresionizme nasledoval expresionizmus a fauvizmus, a po nich sa objavil kubizmus Pabla Picassa. V roku 1944 vstúpil Picasso do Francúzskej komunistickej strany. Vo svojom liste „Prečo som sa stal komunistom“ napísal: „Môj vstup do komunistickej strany je logickým krokom v mojom živote, v mojej práci a dodáva im zmysel. … Svojím vlastným spôsobom som vždy hovoril len to, čo som považoval za najpravdivejšie, najspravodlivejšie a najlepšie, a teda za najkrajšie. Ale počas obdobia útlaku a vzbury som cítil, že to už nestačí, že musím bojovať nielen maľbou, ale celou svojou bytosťou.“^[14]

Picasso nabádal k odklonu od klasických maliarskych postupov. Všetko bolo pre neho len kusom cesta, ktoré mohol zobrať a tvarovať podľa vlastnej ľubovôle. Čím boli jeho diela podivnejšie, tým sa zdal byť šťastnejší. Proces vytvárania obludných obrazov je procesom ničenia obrazu až do takej miery, že ho nikto nedokáže pochopiť. Dokonca aj Georges Braque, moderný umelec, ktorý založil kubizmus spolu s Picassom, bol pri pohľade na Picassov obraz „Avignonské slečny“ zhrozený jeho škaredosťou a intenzitou. Picasso sa podľa neho „opíjal terpentínom a chrlil oheň“ a správal sa skôr ako karnevalový herec než ako skutočný umelec.^[15]

Marcel Duchamp, jeden z prvých členov dadaistického umeleckého hnutia, sa tiež snažil rozvrátiť tradíciu a vzbúriť sa proti nej tým, že vystavoval a používal priemyselne vyrábané predmety (tzv. ready-mades). Nájdené alebo továrensky vyrobené predmety premieňal na takzvané umelecké inštalácie. Duchamp, ktorý je nazývaný otcom konceptuálneho umenia, presadzoval myšlienku, že čokoľvek sa môže nazývať umením. Dadaistické hnutie je samo osebe komunistickým projektom, o čom svedčí manifest berlínskych dadaistov, ktorý vyzýval k „medzinárodnému revolučnému spojeniu všetkých tvorivých a intelektuálnych mužov a žien na základe radikálneho komunizmu“, ako aj k „okamžitému vyvlastneniu majetku (socializácii) a spoločnému stravovaniu všetkých“ a „svetelných miest a parkov, ktoré budú patriť celej spoločnosti a pripravia tak človeka na stav slobody“.^[16]

Z kritiky tradícií v dadaizme sa vo Francúzsku vyvinul surrealizmus, ktorého predstaviteľom bol komunista André Breton, zástanca revolúcie. Staval sa proti útlaku, ktorý so sebou údajne prinášal rozum, kultúra a spoločnosť – čo bol názor typický pre vtedajších moderných umelcov v Európe.

K umeleckým hnutiam, ktoré rozširovali tieto myšlienkové prúdy, patrí abstrakcionizmus, minimalizmus, pop-art a postmodernizmus. V abstrakcionizme ide o emocionálne vyjadrenie rebélie, neporiadku, prázdnoty a úniku. Ohavné pošliapavanie morálnych hodnôt v týchto „izmoch“ sa prejavuje aj v súčasnom umení. Najväčšie pohoršenie vyvolávajú diela týchto umelcov, ktoré otvorene znesväcujú náboženské postavy, ako bol Ježiš Kristus.

Nie všetci moderní umelci podporujú ľavicovú politiku, avšak existuje tu jasná ideologická podobnosť s komunistickým myslením – a tou je odmietnutie konceptu nebies a snaha o nahradenie Boha ako východiskového bodu pre pochopenie ľudského života. Tieto „-izmy“ začali mať čoraz väčší vplyv na verejnú sféru a nakoniec viedli k úplnej marginalizácii klasického umenia. 

c) Prevrátenie tradičnej estetiky: Škaredosť vnímaná ako umenie

Mnohé školy moderného umenia, ktoré vznikali a rozvíjali sa, majú niekoľko spoločných znakov: prevracajú tradičnú estetiku, škaredosť považujú za krásu a zameriavajú sa na to, aby šokovali svojou ohavnosťou, a to až do takej miery, ako to len umelcova fantázia dovolí.

Duchamp sa podpísal na pisoár a pomenoval ho „Fontána“; pôvodne mal byť vystavený v New Yorku pre verejnosť. Hoci tento objekt na verejnosti nikdy nevystavili, tento Duchampov počin bol medzi jeho kolegami v umeleckom svete považovaný za šikovný vtip, a neskorší umelci a akademici ho považovali za vrchol tvorivosti. Takéto je prostredie výtvarného umenia, v ktorom sa klasická stojanová maľba dostala na okraj záujmu a do popredia sa dostali umelecké inštalácie. V roku 1958 usporiadal Yves Klein v galérii Iris Clert v Paríži výstavu s názvom Prázdnota. Ukázalo sa, že vystavenými „dielami“ sú len prázdne biele steny.

Významnou osobnosťou povojnovej nemeckej avantgardy bol Joseph Beuys, ktorý si v diele „Ako vysvetliť obrazy mŕtvemu zajacovi“ z roku 1965 pomazal hlavu medom a zlatými lístkami, a tri hodiny bez prestávky niečo šepkal mŕtvemu zajacovi v náručí. Podľa Beuysa mohol byť umelcom ktokoľvek. Jedna anekdota hovorí, že raz naňho istý frustrovaný divák zakričal: „Hovoríte o všetkých možných veciach pod slnkom, len nie o umení!“ Na to mu Beuys odpovedal: „Všetky veci pod slnkom sú umením!“^[17]

Piero Manzoni, kľúčová postava avantgardy, v roku 1961 prehlásil, že naplnil 90 plechoviek vlastnými výkalmi. Nazval ich umeleckým dielom a dal ich na predaj pod názvom „Merda d’artista“ („Umelcovo hovno“). V roku 2015 sa jedna z týchto plechoviek predala v Londýne za rekordnú cenu 182 500 libier, teda vyše 205 000 eur, čo je stonásobok ceny zlata rovnakej hmotnosti. Podpisoval sa aj na telá nahých žien v rámci umeleckej série, ktorú nazval „Sculture Viventi“ („Živé sochy“).

V Číne si jeden nahý „umelec“ potrel telo medom a rybím tukom, aby naň prilákal muchy. Takéto znesvätenie tela malo zrejme vyjadriť myšlienku, že život je lacný, škaredý a nechutný. V dokumentárnom filme BBC Beijing Swings o „extrémnych umelcoch“ v Číne sa hovorí o tzv. performance art, ktoré zahŕňa vystúpenie zamerané na konzumáciu ľudského plodu. Po tom, čo sa dielo dočkalo verejného odsúdenia s tým, že takéto umenie je „ohavné“, umelecký kritik Waldemar Januszczak, moderátor dokumentu, nechtiac odhalil jeho pravú tvár svojim komentárom: „Stojí za to pokúsiť sa pochopiť, prečo Čína produkuje najviac pohoršujúce a najtemnejšie umenie zo všetkých krajín sveta.“^[18] V skutočnosti je to výsledok usilovania sa o démonické veci. Niektoré z týchto moderných diel takzvaného umenia sú také obscénne a pohoršujúce, že prekračujú duševnú odolnosť bežného človeka. Takéto prvky avantgardného hnutia predstavujú „kultúrnu revolúciu“ vo svete umenia. 

Priaznivci modernizmu sa v tomto trende cítia ako ryba vo vode, ale maliari, ktorí skutočne ovládajú technickú zručnosť maľby, to majú ťažké. Maliari a sochári, ktorí sa striktne držia tradície a svoje remeslo si osvojili vďaka usilovnému tréningu, boli vytlačení z umeleckého sveta. John William Godward, anglický neoklasicistický maliar viktoriánskej éry, spájaný s Bratstvom prerafaelitov, pociťoval, že je vytláčaný do úzadia, pretože jeho štýl realistickej klasickej maľby upadol do nemilosti s nástupom Picassových modernistických diel. V roku 1922 spáchal samovraždu a v liste na rozlúčku údajne napísal: „Svet nie je dosť veľký na to, aby pojal mňa aj Picassa.“^[19]

Podobné metódy boli použité aj na znehodnotenie hudby. Pôvodná hudba sa riadi hudobnou teóriou a poriadkom. Hudobné ladenie, tóniny a zvukové štýly, ktoré vytvára, vychádzajú z harmonických prírodných zákonitostí. Vesmír stvorený Bohom je prirodzene harmonický. Ľudia majú schopnosť oceniť harmóniu vesmíru a podieľať sa na nej, a tým vytvárať krásu, pretože aj ľudia sú stvorení Bohom.

Moderná atonálna hudba zavrhuje koncepcie ako tonalita, akordy a melódia, pričom v jej štruktúre chýba akýkoľvek poriadok. Takáto hudba je vzburou proti klasickej hudbe, ktorú ľuďom odovzdali nebesá. Atonálna hudba narušuje vesmírnu harmonickosť, preto je mnohým poslucháčom nepríjemná. Modernistickí (avantgardní) hudobníci na základe svojich pokrivených teórií o estetike tvrdia, že poslucháči musia trénovať svoje uši, aby si na takúto hudbu zvykli a mohli si ju vychutnať.

Schönberg, jeden zo zakladateľov modernej hudby, zaviedol tzv. „dvanásťtónový systém“, v podstate atonálnu štruktúru, ktorá sa stala základom pre vytvorenie antiklasickej hudobnej techniky. Schönbergova hudba bola považovaná za popretie celej dovtedajšej nemeckej hudobnej kultúry – za zradu vkusu, citu, tradície a všetkých estetických princípov. Jeho hudbu v tom čase Nemci nazývali „kokaínom“: „Hrať Schönberga znamená to isté, ako otvoriť ľuďom kokaínový bar. Kokaín je jed. Schönbergova hudba je kokaín.“^[20] Jeden z neskorších hudobných kritikov hodnotil jeho dielo takto: „Meradlom nesmierneho úspechu tohto muža je to, že aj päťdesiat rokov po svojej smrti dokáže vyprázdniť akúkoľvek sálu na svete.“^[21]

K všeobecnému prijatiu Schönberga viedli hudobné teórie Theodora W. Adorna, významného predstaviteľa Frankfurtskej školy. Adorno vo svojom diele „Filozofia modernej hudby“ z roku 1949 vykreslil Schönberga ako „kvintesenciálneho predstaviteľa modernizmu v hudbe“ a Schönbergovu dvanásťtónovú kompozičnú metódu vysvetlil ako vyvrcholenie snahy udeliť hudbe „autonómny status a štrukturálnu sebestačnosť ako odpoveď na všadeprítomnú nadvládu kapitalistickej ideológie“. Adornova filozofická podpora Schönberga pripravila pôdu pre široké prijatie jeho systému neskoršími generáciami skladateľov a hudobných kritikov.^[22] Odvtedy Schönberga napodobňovali mnohí hudobníci a jeho avantgardný štýl výrazne ovplyvnil povojnovú hudobnú scénu.

Po tom, ako bola tradičná hudba zničená pomocou modernej hudby, avantgarda využila rokenrol, aby nahradila úlohu klasickej hudby v živote ľudí. Sidney Finkelstein, popredný hudobný teoretik komunistickej strany USA, otvorene vyhlásil, že hranice medzi klasickou a populárnou hudbou by sa mali odstrániť. Zhruba v tom istom čase sa v USA začala čoraz viac udomácňovať výrazne rytmická rocková hudba, zatiaľ čo klasická a tradičná hudba boli vytláčané a marginalizované.

K charakteristickým znakom rokenrolu patria disharmonické zvuky, neštruktúrované melódie, silné rytmické údery a emocionálny konflikt – vo svojej podstate podobný komunistickej myšlienke boja. V Zápiskoch historika, starovekom diele najvýznamnejšieho čínskeho dejepisca S‘-ma Čchiena, sa píše, že zvuk sa môže nazývať hudbou len vtedy, keď je v súlade s morálkou. Život a skladby rokenrolových hudobníkov sa zvyčajne točia okolo sexu, násilia a drog.

Rokenrol spoločne s ďalšími modernými štýlmi, ako je rap či hip-hop, si v Spojených štátoch naďalej získavali popularitu. Rapperi demonštrujú svoju vzburu proti tradíciám a spoločnosti svojím ľahkovážnym užívaním drog, vulgárnym jazykom a neviazaným, násilným správaním. Keďže morálka celej spoločnosti upadá, takéto „umelecké formy“, predtým považované za produkt subkultúry, sa postupne dostali do povedomia širšej spoločnosti, a dokonca sú žiadané aj na mainstreamových javiskách.

Doteraz sme sa zameriavali najmä na súčasné pomery vo svete umenia a hudby. V skutočnosti bol výrazne ovplyvnený celý umelecký svet a vplyv moderného umeleckého hnutia možno vidieť v odklone od tradičných myšlienok, metód a zručností aj v takých oblastiach, ako je architektúra, tanec, dekoratívna tvorba, dizajn, fotografia, film a ďalšie. Napríklad, zakladateľka moderného tanca Isadora Duncanová sa otvorene hlásila k svojmu bisexuálnemu a ateistickému presvedčeniu. Vznášala námietky voči baletu, označovala ho za škaredý a neprirodzený. V roku 1921 spolu so 150 deťmi, ktoré nemali takmer žiadne tanečné vzdelanie, vystúpila v Moskve pre elitu komunistickej strany vrátane Vladimíra Lenina so svojím dielom „Internacionála“, ktoré bolo spracované na motívy komunistickej hymny.^[23]

Pokiaľ ide o to, prečo tieto odchýlky existujú a stali sa módnymi, či dokonca mainstreamovými, celé to úzko súvisí s tým, ako komunizmus skazil tradičné umenie, ktoré bolo inšpirované nebesami. Samozrejme, na povrchu to nie je zjavné a zdá sa, že situácia je skôr výsledkom istej formy všeobecne akceptovaného sebaklamu – teda presvedčenia, že ak za tým existuje nejaká teória, potom je to určite umenie. 

Ak sa pozorne pozrieme na rozdiely medzi avantgardným a tradičným umením, zistíme, že umelci renesancie nielenže používali umenie na velebenie Boha, ale zároveň prezentovali krásu povznášajúcim spôsobom, ktorý v ľudskom srdci vzbudzoval pocity pravdivosti a dobroty. Ich umenie tak pomáhalo udržiavať morálnu úroveň spoločnosti.

Naproti tomu, rôzne zmutované formy avantgardy sa snažia zvrátiť všetky výdobytky renesancie, „zničiť povznášajúci – teda buržoázny – potenciál umenia, literatúry a hudby, takže človek, zbavený spojenia s božstvom, vidí svoju jedinú tvorivú možnosť v politickej revolte“. Škaredosť, ktorú „tak starostlivo pestuje Frankfurtská škola, narušila naše najvyššie kultúrne snahy“ a populárna kultúra sa zase stáva „otvorene beštiálnou“, napísal jeden akademik.^[24] Obdivovanie a zbožňovanie takejto škaredosti prebúdza temnú stránku ľudí: prevahu získavajú dekadentné, skazené, násilné, zlé a iné negatívne druhy myšlienok. Snaha o dosiahnutie takejto škaredosti viedla k dekonštrukcii a zohyzdeniu výjavov božstva a božskej podstaty samotného človeka, ako aj k prejavom priameho rúhania sa voči Bohu. Tým sa ľudia odcudzili nielen od Boha, ale aj od svojej vrodenej božskej povahy a od tradičných hodnôt.

d) Zvrátenosť v literatúre

Literatúra je výnimočná umelecká forma. Prostredníctvom reči sa v nej odovzdáva múdrosť, ktorú nebesá zverili ľudstvu, a zároveň zaznamenáva formujúce sa skúsenosti ľudstva. Dva veľké eposy starovekého Grécka, Ílias a Odysea, stvárňujú zložitý sled udalostí okolo Trójskej vojny a živo vykresľujú historický epos o Bohoch a ľuďoch. Cnosti, ktoré boli v eposoch vyzdvihované, ako odvaha, veľkorysosť, múdrosť, spravodlivosť a umiernenosť, sa stali dôležitým zdrojom hodnôt pre grécky svet a celú západnú civilizáciu.

Keďže literatúra má taký veľký vplyv, zlé elementy ju vyžívajú na ovládanie ľudí, pričom vymýšľajú a propagujú literárne diela, ktoré podsúvajú komunistickú ideológiu, hanobia tradičnú kultúru, ničia ľudskú morálku, šíria pesimizmus, ako aj postoj pasivity a nezmyselnosti voči životu. Literatúra sa stala jedným z kľúčových nástrojov, ktoré komunizmus využíva na ovládanie sveta.

Za účelom vymývania mozgov širokej verejnosti komunistické strany Sovietskeho zväzu a Číny nariadili svojim intelektuálom, aby na vysvetlenie komunistickej ideológie a politiky používali tradičné techniky na vykreslenie života proletariátu a koncepcie triedneho vedomia. Vzniklo tak veľké množstvo propagandistických literárnych diel vrátane sovietskych románov Železný prúd a  Ako sa kalila oceľ, a čínskych komunistických diel Pieseň mladosti, Slnko nad riekou Sang-kan a ďalšie, ktoré mali na spoločnosť obrovský vplyv. Komunistické strany nazývajú tento štýl tvorby „socialistický realizmus“. Mao zovšeobecnil jeho funkciu na „službu robotníkom, roľníkom a vojakom“ a „službu proletariátu“.^[25] To, že tento typ literatúry dokáže vštepovať ideológiu, je zrejmé a dobre známe. Využívanie literatúry komunizmom na ničenie ľudskosti sa však neobmedzuje len na toto.

V nasledujúcom texte sú zhrnuté niektoré hlavné ciele a účinky literatúry ovplyvnenej komunistami. 

Použitie literatúry na ničenie tradícií

Dôležitým krokom na ceste k zničeniu ľudstva bolo hanobenie tradičných kultúr, ktoré ľudstvu udelili nebesá. Komunistické elementy využívajú intelektuálov s moderným myslením na vytváranie a propagáciu diel, ktoré deformujú tradičnú kultúru.

Taliansky básnik Filippo Tommaso Marinetti vydal v roku 1909 „Manifest futurizmu“, v ktorom vyzýval k úplnému odmietnutiu tradícií a oslave strojov, technológie, rýchlosti, násilia a súperenia. Ruský básnik a komunista Vladimir Majakovskij publikoval v roku 1913 manifest s názvom „Facka verejnému vkusu“, v ktorom vyjadril svoje odhodlanie odtrhnúť sa od tradičnej ruskej literatúry.

Počas čínskeho Hnutia za novú kultúru sa autor Lu Sün stal známy tým, že zúrivo útočil na tradíciu a odsudzoval starovekú Čínu. Hlavný hrdina jeho prvého románu Bláznov denník prehlasuje, že celá čínska história sa dá zhrnúť do dvoch slov: „požieranie ľudí“. Lu Sün bol Maom chválený ako „najväčší a najodvážnejší vlajkonosič tejto novej kultúrnej sily“ a „vrchný veliteľ čínskej kultúrnej revolúcie“. Mao o ňom takisto povedal: „Cesta, po ktorej sa vydal, bola tou pravou cestou novej čínskej národnej kultúry.“^[26]

Obhajovanie škaredých obrazov ako „reality“

Dnes intelektuáli a umelci využívajú literatúru a umenie na zobrazovanie vecí alebo scén, ktoré sú škaredé, divné a desivé, s odôvodnením, že len zobrazujú veci také, aké naozaj sú.

V tradičnom umení je vyjadrená harmónia, pôvab, čistota, zdržanlivosť, slušnosť, rovnováha, univerzálnosť a ideály, čo si vyžaduje možnosť výberu a voľby. Podľa názoru moderných umelcov nemožno takéto diela považovať za autentické. Tento názor však pochádza z nepochopenia pôvodu a funkcie umenia. Umenie síce vychádza z každodenného života, ale malo by ho presahovať, aby dokázalo potešiť aj poučiť. Z tohto dôvodu si umelci musia počas tvorivého procesu vyberať, zdokonaľovať a spracovávať to, čo chcú zobraziť.

Slepým zameraním sa na takéto chápanie realizmu sa umelo vymedzujú hranice medzi životom a umením. Ak je tento typ realizmu umením, potom je umením aj všetko, čo ľudia vidia a počujú – načo v takom prípade vynakladať čas a peniaze na vzdelávanie umelcov?

Ničenie morálnych hodnôt

Pod zámienkami typu „vyjadriť svoje skutočné ja“ a dať voľný priechod „prúdu vedomia“, sa ľudia zriekli tradičných morálnych štandardov a oddali sa démonickej stránke ľudskej povahy.

Francúzsky komunista a básnik André Breton definoval surrealizmus ako „psychický automatizmus, ktorým má byť vyjadrená, či už ústne, písomným prejavom alebo akýmkoľvek iným spôsobom, skutočná funkcia myslenia. Diktát myslenia, bez akejkoľvek kontroly vykonávanej rozumom, oslobodený od akéhokoľvek estetického alebo morálneho zreteľa.“^[27]

Štýl písania, ktorému sa hovorí „prúd vedomia“ a surrealistické „automatické písanie“ spolu úzko súvisia. Niektorí spisovatelia Západu ovplyvnení psychopatológiou Sigmunda Freuda začali od začiatku 20. storočia experimentovať s písaním využívajúcim prúd vedomia. Takéto diela majú zvyčajne jednoduchý dej a prostredníctvom rozprávania zloženého z voľne plynúcich náhodných myšlienok sa zameriavajú na vnútorné a intímne myšlienkové pochody nepodstatných postáv (antihrdinov). 

Ľudské bytosti v sebe nesú schopnosť konať dobro, ako aj zlo. Život človeka by mal byť zameraný na neustále zvyšovanie morálnych štandardov a rozvíjanie cností prostredníctvom sebaovládania. U mnohých ľudí sa však v modernej spoločnosti prejavujú zlé myšlienky a túžby. Prezentovať ich na verejnosti sa rovná kazeniu spoločnosti.

Uvoľnenie temnej stránky človeka pomocou „kritiky“ a „protestu“

Spisovatelia a umelci v západnom slobodnom svete, ktorí sú pod vplyvom antitradicionalistických nálad, považujú všetky zákony, pravidlá a morálne kódexy za obmedzujúce a potláčajúce. Vidia problémy modernej spoločnosti a slabosti ľudskej povahy, ale namiesto toho, aby ich riešili racionálne, presadzujú extrémny individualizmus prostredníctvom kritiky a protestov, oddávajúc sa pritom svojim osobným túžbam.

Na vyjadrenie takzvaného odporu používajú degenerované prostriedky, zatiaľ čo zosilňujú temnú stránku svojej povahy, oddávajú sa nenávisti, lenivosti, túžbam, žiadostivosti, agresii a honbe za slávou. Absencia morálnej sebadisciplíny nevyrieši žiadne sociálne problémy; môže ich jedine zhoršiť.

Počas hnutia kontrakultúry v 60. rokoch sa americký básnik Allen Ginsberg stal predstaviteľom generácie bítnikov a dodnes je uctievaný tými, ktorí sa túžia vzoprieť spoločnosti. Vo svojej básni „Kvílenie“ vykresľuje extrémny životný štýl a rôzne psychické rozpoloženia vrátane alkoholizmu, sexuálnej promiskuity, užívania drog, sodomie, sebapoškodzovania, prostitúcie, obnažovania sa na verejnosti, násilných útokov, krádeží, tuláctva a prejavov šialenstva.

Keď sa hnutie kontrakultúry inštitucionalizovalo, dielo „Kvílenie“ sa začalo považovať za literárnu klasiku a bolo zaradené do mnohých literárnych zbierok. Ginsberg sa priznal, že bol komunistom, keď bol „ešte dieťa“, a dodal, že to neľutuje.^[28] Jeho idolom bol Fidel Castro a ďalší komunistickí diktátori. Zároveň široko propagoval homosexualitu a pedofíliu. Ginsberg je názorným príkladom toho, že komunizmus a extrémny individualizmus majú spoločné základy.

Šírenie pornografie

Začiatkom 20. storočia sa v literárnych dielach začal objavovať explicitný sexuálny obsah. Niektoré z týchto diel boli plné tohto obsahu, no napriek tomu boli oceňované ako klasické diela. Mnohí publicisti a akademici upustili od svojej spoločenskej zodpovednosti a vyzdvihovali takéto pornografické práce ako skutočné umelecké majstrovské diela. Veľká časť tradičnej morálky je založená na slušných a dôstojných vzťahoch medzi pohlaviami, ako aj na zdržanlivosti. Porušenie týchto zásad – bez ohľadu na to, ako noblesne sa to odôvodňuje – podrýva a ničí morálku.

Dehumanizácia ľudí

V posledných niekoľkých desaťročiach, keď sa kultúra stávala čoraz zmätenejšou, sa objavilo veľké množstvo žánrov vrátane thrillerov, hororových diel a tzv. fantasy. Prostredníctvom takýchto diel môžu prvky nízkej úrovne ovládať myseľ aj telá ľudí, čo vedie k dehumanizácii ľudských bytostí.

Hovorí sa, že „tri stopy hrubý ľad sa nevytvorí za jednu chladnú noc“. Na to, aby literatúra zdegradovala natoľko, že sa stane nástrojom zla, je potrebný dlhý čas a zapojenie mnohých oblastí. Romantizmus rozšíril záber literatúry tým, že zachytával súkromný a vnútorný život ľudí, pričom verejnosti boli predkladané aj niektoré škaredé a bizarné javy, vrátane extrémnych a šialených ľudských psychických stavov. Viacerí britskí romantickí básnici boli pre nemorálny obsah svojich básní nazývaní „satanistickou školou“.

Realizmus využíva zámienku zobrazenia reality na vyjadrenie degeneratívnej stránky ľudskej povahy. Preto sa v niektorých dielach kladie dôraz na pokrivené myšlienky a nemorálne správanie. Jeden kritik nazval realizmus „romantizmom chodiacim po štyroch“.^[29] Filozofia naturalizmu, ktorú presadzoval Jean-Jacques Rousseau, pripisovala úpadok ľudskej morálky spoločenskému prostrediu a rodinnej genetike, čím zbavovala jednotlivca morálnej zodpovednosti. Estetizmus vyzýva k „umeniu pre umenie“ a tvrdí, že umenie má len poskytovať zmyslové podnety a nenesie so sebou žiaden morálny imperatív.

Každé umenie má v skutočnosti jemný, hlboký a dlhodobý vplyv na morálny kompas ľudí. Popierať morálnu zodpovednosť umenia znamená otvárať dvere nemorálnosti. Zatiaľ čo niektorí súčasní autori vytvorili kvalitné diela, mnoho iných vytvorilo jednoducho odpad. Negatívne prvky sú celkom zjavne prejavom úpadku morálnych noriem a fakticky vydláždili cestu komunistickej ideológii, aby prostredníctvom literatúry zničila ľudstvo.

Keď človek píše, jeho morálna úroveň a duševný stav sa odrážajú v jeho diele. Vzhľadom na celkový úpadok ľudskej morálky sa negatívne mentálne nastavenie spisovateľov dostáva do popredia. Vzniklo tak množstvo diel, ktoré namiesto toho, aby sa snažili v ľuďoch vyzdvihnúť dobro, strhávajú ich do pekla.

4. Obnovenie skutočného umenia

Umenie má nesmiernu silu. Dobré umenie dokáže napraviť ľudské srdcia, pozdvihnúť morálku, uviesť do rovnováhy jin a jang, a dokonca umožniť ľuďom spojiť sa s nebesami, zemou a božskými bytosťami.

Počas minulého storočia využil duch komunizmu ľudskú démonickú povahu a zlovôľu človeka, a podnietil vznik obrovského množstva takzvaného „umenia“. Ľudia boli vedení k tomu, aby sa búrili a rúhali voči Bohu, aby sa vzopreli tradícii a zvrhli morálku. To malo v konečnom dôsledku taký účinok, že veľká časť spoločnosti sa stala démonickou, a to až do takej miery, že by to hlboko šokovalo každého, kto žil v predchádzajúcom období.

V porovnaní s krásou tradičného umenia sú moderné diela extrémne škaredé. Estetické štandardy ľudstva boli úplne zničené. Hlavným prúdom sa stalo avantgardné umenie, v ktorom sa točí veľké množstvo peňazí, zatiaľ čo tradičné, poctivé umenie sa znevažuje.

Umenie sa stalo prostriedkom, prostredníctvom ktorého sa ľudia oddávajú svojim túžbam a dávajú priechod svojej démonickej povahe. Stierajú sa, či dokonca sa úplne vymazávajú hranice medzi krásou a škaredosťou, pôvabom a vulgárnosťou, dobrom a zlom. Univerzálne hodnoty boli nahradené  bizarnosťou, chaosom a temnotou. Ľudská spoločnosť je plná démonických odkazov a ľudské bytosti sú vedené smerom k dekadencii a deštrukcii.

Ľudstvo sa môže dočkať ďalšej renesancie v umení jedine vtedy, keď pozdvihne svoju morálku a navráti sa k viere a tradíciám. Až potom všetci uzrieme tú krásu, vznešenosť a veľkoleposť toho, čím by umenie mohlo byť a uvedomíme si, čo je jeho zmyslom.

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK