Názory

Spomienka na Solženicynovo „Varovanie Západu“ (Komentár)

V júni pred päťdesiatimi rokmi vystúpil sovietsky exilový spisovateľ a ruský nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Alexandr Solženicyn s prvým z piatich prejavov pred americkým a britským publikom, ktoré boli následne vydané ako kniha s názvom Varovanie Západu. Dnes, o pol storočia neskôr, je na mieste pripomenúť si samotného Solženicyna, ako aj jeho varovanie.

V prvom rade je potrebné pripomenúť, že Solženicyn (1918–2008) bol ruský vlastenec. Po absolvovaní vysokej školy, kde študoval fyziku a matematiku, slúžil v Červenej armáde počas druhej svetovej vojny. Za statočnosť a vynikajúce zásluhy na bojisku bol vyznamenaný a povýšený až do hodnosti kapitána. Vo februári 1945, v čase, keď bol ešte na fronte, však napísal priateľovi list kritizujúci sovietskeho diktátora Josifa Stalina. Sovietska tajná polícia list zachytila a označila ho za vlastizradcu. Solženicyn bol odsúdený na osem rokov nútených prác v sovietskych koncentračných táboroch, po ktorých nasledovalo vyhnanstvo v odľahlej oblasti Sovietskeho zväzu.

V roku 1956 nový sovietsky vodca Nikita Chruščov čiastočne ospravedlnil niektoré Stalinove excesy. Chruščov Solženicyna rehabilitoval a oslobodil ho z vyhnanstva. Ten mal však už za sebou osemročný trest v pracovných táboroch. V nasledujúcich rokoch Solženicyn cez deň učil v škole a v noci tajne písal knihy. Najvýznamnejším z týchto diel – to, ktoré viedlo k udeleniu Nobelovej ceny za literatúru v roku 1970 – bola kniha Jeden deň Ivana Denisoviča. Tá vyšla v roku 1962 so súhlasom Chruščova. Jeden deň bol mrazivo podrobným opisom života v sovietskom pracovnom tábore. Natoľko odhalil sadistickú brutalitu sovietskeho systému, že bolo pre západných intelektuálov prakticky nemožné naďalej bezmyšlienkovito oslavovať a obhajovať sovietsky režim ako údajne morálne nadradený západným demokraciám.

Keď bol Chruščov v roku 1964 počas prevratu zosadený a nahradený oveľa bezohľadnejším Leonidom Brežnevom, Solženicyn písal ďalej, stále však tajne. Jeho hlavné dielo, monumentálne trojzväzkové Súostrovie Gulag, bolo dokončené v roku 1968, pričom prvý zväzok vyšiel až v roku 1973 po prepašovaní rukopisu zo ZSSR francúzskemu vydavateľovi. (Všetky tri zväzky vyšli do roku 1975.)

Súostrovie Gulag pochmúrne dokumentuje sieť tisícov pracovných táborov rozprestierajúcich sa po rozsiahlych územiach Sovietskeho zväzu. Bolo to drvivé a usvedčujúce majstrovské dielo. V reakcii na to Brežnev a politbyro odobrali Solženicynovi občianstvo a poslali ho do exilu. Po niekoľkých mesiacoch v Európe sa Solženicyn presťahoval do Spojených štátov, kde zostal až do obdobia niekoľkých rokov po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991, a nakoniec sa vrátil do svojej milovanej vlasti, kde prežil svoje posledné roky.

V roku 1975, len rok po príchode do Spojených štátov, Solženicyn vydal svoje Varovanie Západu. Hovoril ako priateľ Spojených štátov a zarytý nepriateľ utláčateľského socialistického systému ZSSR. Varoval Američanov nielen pred zlom sovietskeho systému, ale aj pred tým, čo považoval za nebezpečné nedostatky americkej spoločnosti: nedostatok duchovných hodnôt, mdlé, pred-woke médiá, psychologická neschopnosť rázne čeliť neúprosnej zlej sovietskej expanzii a najmä dušu ničiaci kult materializmu. Solženicyn sa obával, aby Američania tak silno neverili v primát materiálneho pohodlia a ľahkého života, až prestanú veriť, že existujú vyššie morálne hodnoty, za ktoré stojí za to bojovať alebo zomrieť, a ako táto absencia morálnej jasnosti ohrozuje budúcnosť Američanov ako slobodného národa.

Solženicyn varoval, že bez duchovných hodnôt Spojené štáty postrádali odvahu a vôľu čeliť skutočne zlej moci, akou bol Sovietsky zväz. Vo Varovaní Západu sa snažil čo najlepšie odhaliť podstatu komunistického režimu ZSSR. Rozprával, ako humanitárna pomoc Americkej pomocnej správy zachránila milióny ruských životov po hladomore pri Volge v roku 1921. Ako sa režim ZSSR odvďačil za túto americkú dobročinnosť? „Nielenže sa snažili túto udalosť úplne vymazať z pamäti – dnes je takmer nemožné nájsť v sovietskej tlači akúkoľvek zmienku o Americkej pomocnej správe – ale dokonca ju označili za dômyselnú špionážnu organizáciu, za prefíkaný plán amerického imperializmu, ako si v Rusku vybudovať špionážnu sieť,“ uviedol Solženicyn.

Potom, čo Sovietsky zväz zaviedol inováciu v podobe koncentračných táborov, vyhladil všetky opozičné strany, spáchal genocídu na roľníkoch a zorganizoval akciu zvanú Holodomor – úmyselné vyhladenie 6 až 10 miliónov Ukrajincov v rokoch 1932–33 – a dopustil sa ďalších hrôz, americký prezident Franklin Roosevelt a Kongres USA, k Solženicynovmu spätnému údivu a hrôze, oficiálne sovietsku vládu uznali.

Solženicyn ľutoval americkú politiku ústupkov voči ZSSR, ktorá siahala až do druhej svetovej vojny. K tomu uviedol: „Počnúc Jaltou vaši západní štátnici z nejakého nepochopiteľného dôvodu podpisovali jednu kapituláciu za druhou. Západ ani váš prezident Roosevelt nikdy nekládli Sovietskemu zväzu žiadne podmienky na získanie pomoci. Poskytli ste neobmedzenú pomoc a potom neobmedzené ústupky. Bez akýchkoľvek ústupkov bolo v Jalte ticho uznané obsadenie Mongolska, Moldavska, Estónska, Lotyšska, Litvy. Potom sa na ochranu východnej Európy neurobilo prakticky nič a bolo vydaných napospas ďalších sedem či osem krajín.“

Od roku 1945, keď skončila druhá svetová vojna, až do roku 1975, keď Solženicyn vystúpil so svojím varovaním pre Západ, ruský autor odhalil to, čo nazval „veľmi nebezpečným stavom mysle… [na Západe]: čo najskôr sa vzdať, čo najskôr kapitulovať, mier a pokoj za každú cenu.“ Odvážne sa Američanov snažil presvedčiť, že Sovietov nie je možné upokojiť, že politika odkladania, uzatvárania dohôd s nimi – dohôd, ktoré porušia, hneď ako sa im to bude hodiť – a ústupkov v klamlivej nádeji, že sa zrieknu ďalšej agresie, je politikou porážky. Dospel k záveru, že Amerika stratila schopnosť čeliť sovietskym metódam jediným spôsobom, ktorý mohol viesť k priaznivému výsledku: byť pevná a neústupná.

Solženicynovo varovanie prekypovalo pravdou a múdrosťou, ale ani on nevidel všetko s dokonalou jasnosťou. V súlade so svojou kritikou západnej ochoty ku kompromisom s neoblomne zlým protivníkom odsúdil americkú politiku détente (uvoľňovania) zo 70. rokov, ktorá sa vzťahovala na Sovietsky zväz. Tá znamenala vzájomné ústupky s cieľom zmierniť napätie. Iróniou osudu je, že práve détente bola pravdepodobne jediným dôvodom, prečo politbyro poslalo tohto svetoznámeho autora do exilu, kde odhalil toľko o skutočnej podstate sovietskeho systému, namiesto toho, aby ho vrátilo do gulagu alebo jednoducho zavraždilo.

Pri spätnom pohľade bol jedinou zjavnou chybou Varovania Západu nesprávny odhad amerického ducha. Len pol desaťročia po vydaní knihy si Američania zvolili za prezidenta Ronalda Reagana. Ten mal takú morálnu a duchovnú jasnosť (ako to verne zachytáva film Reagan z roku 2024 s Dennisom Quaidom v hlavnej úlohe), že videl zlomyseľnosť „ríše zla“ a dokázal jej čeliť s neústupnou rozhodnosťou, ktorú Solženicyn považoval za absolútne nevyhnutnú. Reaganovo neochvejné úsilie o víťazstvo nad zlom bolo odmenené víťazstvom v studenej vojne, keď sa ríša zla zrútila sama do seba.

Je pravda, že Solženicyn v roku 1975 podcenil duchovné rezervy Ameriky. Spojené štáty nakoniec nad Sovietskym zväzom zvíťazili. Ale aká je situácia dnes? Ponúka Varovanie Západu nejaké cenné postrehy a rady, ako by sme mali jednať s nástupcom Sovietskeho zväzu, stalinistickým režimom Vladimira Putina? Alebo s Čínskou komunistickou stranou? To sú otázky, nad ktorými určite stojí za to sa zamyslieť.

O autorovi: Mark Hendrickson je ekonóm, ktorý odišiel do dôchodku z fakulty Grove City College v Pensylvánii, kde naďalej pôsobí ako spolupracovník pre hospodársku a sociálnu politiku v Inštitúte pre vieru a slobodu. Je autorom viacerých kníh na rôzne témy, ako napríklad americká hospodárska história, anonymné postavy v Biblii, problém nerovnosti bohatstva a klimatické zmeny.

Názory vyjadrené v tomto článku sú názory autora a nemusia nutne odrážať stanoviská Epoch Times.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK