Litva je malá pobaltská krajina s 2,8 milióna obyvateľmi a rozlohou 65 300 štvorcových kilometrov. Porovnajte to s populáciou Číny, ktorá má 1,4 miliardy obyvateľov a rozlohu 9,6 milióna štvorcových kilometrov. Napriek tomu Litva v poslednom období podnikla sériu krokov voči Čínskej komunistickej strane, ktoré by nahnali strach do sŕdc oveľa väčších národov, napríklad Spojeným štátom, Japonsku, Nemecku, Rusku či Francúzsku.
Tieto kroky zrejme vyvolalo uznanie genocídy v čínskom regióne Sin-ťiang, ktorú štát pácha na miestnom obyvateľstve. Litva následne zablokovala čínske investície, otvorila obchodnú kanceláriu na Taiwane a rovnako umožnila otvorenie taiwanskej obchodnej kancelárie (pod názvom „Taiwan“, nie „Taipei“, čo Peking vníma ako porušenie princípu „jedna Čína“) na svojom území.
22. mája 2021 vystúpila z Pekingom organizovaného fóra pre hospodársku spoluprácu v strednej a východnej Európe.
Francúzska agentúra AFP informovala, že litovské kroky Peking hnevajú. No zároveň sú odrazom celkovo sa zhoršujúcich vzťahov medzi Európskou úniou a ázijskou veľmocou.
Potom čo Litva ukončila svoj vzťah s čínskym fórom pre spoluprácu s východnými a stredoeurópskymi štátmi (17 + 1), zainteresovaných ostalo 16 štátov – z toho 11 členských krajín EÚ (Bulharsko, Chorvátsko, Českú republiku, Estónsko, Grécko, Maďarsko, Lotyšsko, Poľsko, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko) a ďalšie európske štáty ako Albánskom, Severným Macedónskom, Čiernou Horou, Srbskom a Bosnou a Hercegovinou.
V zjavnom úsilí o uplatnenie stratégie „rozdeľ a panuj“ a o zvýšenie svojho vplyvu Peking poskytoval v období pandémie Covid posledným piatim krajinám rozsiahle bezplatné dodávky vakcín a rúšok.
Pôžička Čiernej Hore v rámci iniciatívy Jeden pás, jedna cesta vo výške jednej miliardy dolárov na diaľnicu však zlyhala, keďže Čína zmonopolizovala peniaze pre vlastnú stavebnú spoločnosť. Peniaze išli výhradne čínskej štátnej firme China Road and Bridge Corporation (CRBC), čo zabránilo súťaži a viedlo k vysokým nákladom – jedna z najdrahších diaľníc na svete.
Následne sa objavili obvinenia z úplatkov miestnym „zlodejským“ politikom, nedostatočné splácanie pôžičky, pozastavenie výstavby a hrozba čínskeho prevzatia kľúčových aktív Čiernej Hory, ako je napríklad jej hlavný prístav Bar, ktorý si krajina mohla dať ako zábezpeku na pôžičku. Nakoniec vďaka finančnej pomoci Európskej únie (EÚ) Čierna Hora postupne pôžičku spláca a Čína prístav nedostala pod svoju kontrolu.
Podľa EuroNews takýmto prevzatím prístavu alebo niečoho iného, by Čína získala „suverénne“ územie v Čiernej Hore. Vzhľadom na čoraz agresívnejšiu čínsku globálnu hospodársku expanziu a vplyv Litva urobila správnu vec.
„Už neexistuje nič také ako 17+1, pretože z praktických dôvodov Litva odstúpila,“ vyjadril sa litovský minister zahraničných vecí Gabrielius Landsbergis pre Politico. Pre krajinu je očividne lepšou voľbou bohatšia a demokratickejšia EÚ.
„Jednota 27 členov je kľúčom k úspechu EÚ vo vzťahoch s vonkajšími partnermi. Vzťahy s Čínou by nemali byť výnimkou,“ skonštatoval Landsbergis.
Litva označila fórum vedené Pekingom za „rozdeľujúce“ jednotu EÚ. Litva vyzvala ostatných členov EÚ, aby fórum opustili vzhľadom na zhoršujúce sa vzťahy s Čínou kvôli nútenej práci Ujgurov a sankciám voči predstaviteľom EÚ.
Podľa AFP Landsbergis vyzval členov EÚ, aby sa usilovali „pri komunikácii s Čínou o oveľa efektívnejší prístup, tzv. 27+1“.
20. mája 2021 litovský parlament uznal genocídu a zločiny proti ľudskosti zo strany Číny. Vyzval Organizáciu Spojených národov na vyšetrenie ujgurských koncentračných táborov v čínskom regióne Sin-ťiang a požiadal Európsku komisiu o prehodnotenie vzťahov s Pekingom.
V ten istý deň Európsky parlament zmrazil investičnú dohodu EÚ–Čína do času, kým Čína nezruší sankcie voči členom Európskeho parlamentu a európskym akademikom. Hlasovanie bolo pre Peking veľkou ranou. Z dôvodov prebiehajúcej genocídy a povestnej „vlčej“ diplomacie Číny sa od nej postupne odvracia čoraz viac kľúčových obchodných partnerov po celom svete.
Tieto dve hlasovania pravdepodobne urýchlili vyhlásenie litovského ministra zahraničných vecí o rozchode s pekinským fórom 17 + 1. Litvu nasledovali už len dve krajiny – Estónsko (2022) a Lotyšsko (2023), čo naznačuje pokračujúce nepochopenie medzi väčšinou členských štátov EÚ o potrebnom politickom a hospodárskom odstupe od Pekingu.
Po parlamentných voľbách v októbri 2024 prebrala moc v Litve sociálnodemokratická vláda pod vedením premiéra Gintautasa Paluckasa. Tá vyjadrila záujem o normalizáciu vzťahov s Čínou vrátane obnovy diplomatických misií, no bez ústupkov na princípoch, ako je zachovanie taiwanskej kancelárie.
V novembri 2024 Litva vyhostila troch čínskych diplomatov za špionáž, čím reagovala na podozrivé aktivity Pekingu.
Čínske ministerstvo obchodu 13. augusta 2025 uvalilo sankcie na dve litovské banky – UAB Urbo Bankas a AB Mano Bankas – zakazujúc akékoľvek transakcie, spoluprácu alebo iné aktivity s čínskymi organizáciami či jednotlivcami. Tento krok bol priamou odvetou za to, že EÚ v rámci svojho 18. balíka sankcií proti Rusku (prijatý v júli a účinný od 9. augusta 2025) zaradila dve čínske regionálne banky (Heihe Rural Commercial Bank a Heilongjiang Suifenhe Rural Commercial Bank) na sankčný zoznam – obviňujúc ich z poskytovania kryptomenových služieb, ktoré pomáhajú Rusku obchádzať západné sankcie a financovať vojnu na Ukrajine. EÚ tieto čínske opatrenia označila za neopodstatnené a vyzvala Peking na ich okamžité zrušenie.
V októbri 2025 Litva podpísala bezpečnostnú dohodu s Filipínami proti čínskej agresií v Juhočínskom mori.
História litovského odporu voči tyranii
Litva má dlhoročné skúsenosti so snahou udržať si nezávislosť od cudzej autoritárskej vlády, vrátane viacerých rozdelení a okupácií svojho územia v 18. a 19. storočí Ruskom, Pruskom, Francúzskom, Nemeckom a Poľskom.
Toto hlboké historické porozumenie autoritárskeho imperializmu je pravdepodobne sčasti hnacím motorom pre litovské vedenie, aby namietalo proti pokusom Pekingu presadiť si vplyv nad európskym spoločenstvom.
Vzbury proti ruskej nadvláde nad Litvou v 19. storočí viedli k pokusom Moskvy o rusifikáciu krajiny. Litva následne v roku 1840 prišla o svoj právny kódex siahajúci do 16. storočia.
Ruský kultúrny imperializmus podnietil litovský národný a kultúrny odpor. Pod ruským jarmom Litovčania naďalej podporovali svoju kultúru a jazyk prostredníctvom neformálnych škôl, ktoré využívali litovskojazyčné knihy pašované z Nemecka.
Kongres z roku 1905, ktorý využil liberalizáciu počas Ruskej revolúcie z roku 1905, požadoval zriadenie autonómneho litovského politického subjektu. V roku 1915 však počas prvej svetovej vojny nemecká armáda obsadila Litvu s cieľom vytvoriť svoj satelitný štát. Štát bol vo februári 1918 vyhlásený za „nezávislý“, no zostal pod nemeckou vojenskou kontrolou až do konca vojny v novembri 1918.
Začiatkom roku 1919 krajinu obsadila sovietska armáda a tú v polovici roka 1919 vytlačili poľské ozbrojené sily. Niektoré litovské územia chránili západní spojenci a o dva roky neskôr, po bojoch s Poľskom, sa Litva stala členom Spoločnosti národov ako nezávislý suverénny štát.
Červená armáda, ako spojenec nacistického Nemecka, obsadila Litvu v roku 1940, pričom krajinu pripojila do Sovietskeho zväzu. Deportovaných bolo asi 35 000 Litovčanov.
V roku 1941 Nemecko napadlo Sovietsky zväz a znovu okupovalo Litvu. Zahynulo približne 250 000 Litovčanov, väčšina z nich bola židovského pôvodu.
V roku 1944 obsadil znovu Litvu Sovietsky zväz. Krajina sa bránila partizánskou vojnou až do začiatku 50. rokov. Sovietsky vodca Josif Stalin deportoval v rokoch 1947 až 1949 približne 220 000 Litovčanov, pričom sa snažil krajine vnútiť svoje kultúrne reformy. Litva si však udržala silne pronárodné podzemné hnutie, ktoré produkovalo viac podzemných publikácií ako ktorákoľvek iná republika Sovietskeho zväzu.
Obdobie perestrojky a glasnosti (reštrukturalizácie a otvorenosti) v Sovietskom zväze v 80. rokoch 20. storočia vytvorilo podmienky pre ustanovenie nezávislého litovského zákonodarného zboru. Ten vyhlásil svoju nezávislosť v roku 1990. V roku 2004 Litva vstúpila do EÚ a do Severoatlantickej aliancie (NATO).
Litovčania trpeli na križovatke impérií po stovky rokov. Posledná vec, ktorú by mali chcieť, je ďalší ašpirant, tentoraz na globálnu hegemóniu, z tak vzdialeného miesta, ako je Peking.
Litovská vláda zaujala voči Čínskej komunistickej strane a jej taktike „rozdeľ a panuj“ jasný postoj. Mal by to byť výrazný signál pre zvyšok EÚ a pre celý svet. Títo silní ľudia, ktorí si prežili stovky rokov pod cudzou nadvládou, nám o Číne niečo hovoria. Mali by sme počúvať.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.
Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times a editorsky upravený.
