Názory

Desivý vplyv sociálnych dávok na morálku: zmapovali ho už pred takmer 200 rokmi (Komentár)

Anglický parlament zriadil v 19. storočí kráľovskú komisiu, ktorá skúmala doterajšie skúsenosti so štátnym systémom pomoci chudobným. Komisia následne pripravila správu opisujúcu na základe pozorovaní z terénu negatívne dôsledky rozdávania peňazí.

V roku 1834 schválil anglický parlament zákon s ľudovým označením „nový zákon o chudobe“ alebo „new poor law“. Úplne nahradil viac než dvesto rokov starý zákon z roku 1601, podľa ktorého sa v Anglicku dovtedy riadila štátna pomoc chudobným, pričom jeho vznik bol čiastočne dôsledkom jednej milostnej aféry.

Teoretickým odôvodnením zákona bola doktrína významného filozofa tých čias Jeremyho Benthama, ktorý tvrdil, že ľudia majú tendenciu robiť to, čo je pre nich príjemné, a preto budú skôr žiadať o dávky ako pracovať. Nový zákon o chudobe mal znížiť náklady na pomoc chudobným a eliminovať zneužívanie dávok.

Kráľovská komisia

Pred schválením zákona anglický parlament zriadil kráľovskú komisiu. Jej úlohou bolo analyzovať doterajšie fungovanie sociálneho systému. Komisia pripravila oficiálnu správu v rozsahu približne 350 strán. Opisovala zistenia komisie v „teréne“ a prinášala odporúčania na úpravy. Správa bola predložená britskému parlamentu v roku 1834.

O účinkoch vtedajšieho systému „sociálneho zabezpečenia“ jeden z autorov správy píše: „Domnieval som sa, že najväčším problémom praktického fungovania zákonov na podporu chudobných je suma, ktorú je potrebné každý rok zabezpečiť od poplatníkov, a jej progresívne zvyšovanie. Skúsenosti z prvých niekoľkých týždňov ma presvedčili, že toto zlo, akokoľvek veľké, sa stáva nepodstatným v porovnaní s desivými dôsledkami, aké má systém na morálku a šťastie ľudí z chudobných pomerov. Je ťažké preniesť do mysle čitateľa pravdivý a verný obraz sily a škodlivosti tohto zla.“

Morálny úpadok

Správa uvádza rad príkladov: „Človek musí hovoriť s chudobnými, aby si mohol vytvoriť reálny obraz morálneho úpadku, ktorý je výsledkom súčasného systému. Musí na vlastné uši počuť chudobného človeka, ako sa vyhráža, že opustí svoju ženu a rodinu, ak nedostane viac peňazí. Alebo musí na vlastné oči vidieť toho, kto privedie svoju matku pripútanú na lôžko k dverám farnosti a pohrozí, že ju nechá napospas osudu, ak mu nedajú peniaze na to, aby jej zabezpečil bývanie.“

Autori tiež opisujú, aký je rozdiel medzi ľuďmi, ktorí poberajú dávky a ktorí nie: „V obydlí pracujúceho človeka, ktorý nedostáva od farnosti žiadne dávky, nájdete aj v tých najchudobnejších rodinách zdanie komfortu. Kusy nábytku, aj keď je ich málo a sú skromné, sú usporiadané tak, aby pôsobili dojmom poriadku a viditeľná je ich najzachovalejšia strana. Zdá sa, že deti sú pod rodičovským dohľadom, chodia do školy a ich oblečenie je udržiavané a zaplátané.“

„Nedávno som skúmal prípady chudobných ľudí poberajúcich farské dávky. V ich domoch nájdete zvláštnu ukážku biedy a úbohosti. Kusy nábytku, ktoré môžu vyzerať zachovale, sú otočené, možno úmyselne, tou najúbohejšou stranou do miestnosti. Deti sú špinavé, v deviatich z desiatich prípadov otrhané a len zriedka som na ich šatách videl záplatu.“

Drzí chudáci

Jeden z autorov správy hovorí relatívne emotívne o zmenách spôsobených sociálnymi dávkami: „Charakter a zvyky pracujúcich boli systémom úplne zmenené. Schopnosti sa strácajú, morálka je zničená a ten chudobný muž, ktorý sa pred dvadsiatimi rokmi snažil zarobiť nejaké peniaze a bol za ne vďačný, sa teraz premenil na drzého, nespokojného a hrubého chudáka, čo hovorí o práve na príjem.“

Tak to videli autori správy, ktorú si nechal vypracovať britský parlament v roku 1834.

Post scriptum

Poznámka autora:

Neexistuje „správne” nastavenie sociálneho systému, pretože vždy ide o kompromis medzi prísnosťou, zachádzajúcou niekedy príliš ďaleko, a benevolentnosťou, ktorej dôsledkom je zneužívanie systému.

Moderné poňatie spoločnosti však dospelo do takého extrému, že štát platí reklamu v televízii, kde vyzýva občanov, aby sa nehanbili požiadať o dávky.

Albert Einstein označil za šialenstvo to, keď ľudia opakovane robia to isté a očakávajú pritom, že dosiahnu iný výsledok. Boj proti chudobe spĺňa podmienky Einsteinovej definície. Dôvodom, prečo sa nikto nepýta, či by spoločnosť nemala robiť niečo inak, sú, ako vždy, peniaze.

Boj s chudobou je priemyselné odvetvie. Má politické zastúpenie v stranách, ktoré získavajú štátne príspevky za hlasy vo voľbách, pretože sľubujú nejaké dávky takmer každému. Svoje tvrdenia opierajú o takzvané „štúdie“, v ktorých sa argumentuje tým, že „zdroje sú“ a že to musí fungovať. Pripravujú ich odborníci za štátne peniaze, a tak títo ľudia rovnako za štátne peniaze učia ďalšie a ďalšie generácie ľudí, že zodpovednosť za vlastný osud je prežitok minulosti.

Najväčšími „firmami“ v priemyselnom odvetví boja proti chudobe sú organizácie rozdeľujúce pomoc. Každý rok žiadajú o viac peňazí, aby mohli bojovať proti chudobe ešte lepšie, bez toho, aby sa niekto opýtal, aké merateľné výsledky dosiahli za posledných dvadsať rokov.

Nikto sa nič nepýta, pretože cieľom nie je vyriešiť chudobu. Celý priemyselný sektor by zanikol.

A pritom, kedy inokedy, ak nie teraz, by sa ľudia mali pýtať? V Argentíne dokázali počas jedného roka vytiahnuť nad hranicu chudoby milióny ľudí. Ak je cieľom zbaviť ľudí chudoby, nestálo by za to inšpirovať sa Argentínou? Alebo sa poučiť z negatívnych skúseností USA a Švédska?

Zatiaľ je odpoveďou nie. Argentína sa vydala cestou rušenia regulácií a obmedzovania štátnych zásahov, čo je v priamom rozpore so záujmami všetkých aktérov priemyselného odvetvia boja proti chudobe. Ani posolstvo pre mladé generácie z roku 1850, žiaľ, nie je odporúčanou literatúrou.

Prevzaté zo servera syrzdarma.cz.

Názory vyjadrené v tomto článku sú názory autora a nemusia nevyhnutne odrážať stanoviská Epoch Times.

Článok bol preložený z českej edície Epoch Times

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK