Svet » EÚ

Europoslanec Piperea vysvetľuje svoj návrh na vyslovenie nedôvery predsedníčke Európskej komisie von der Leyenovej (Rozhovor)

Vo štvrtok (10. júla) bude Európsky parlament posudzovať návrh na vyslovenie nedôvery predsedníčke Európskej komisie Ursule von der Leyenovej. Na čele tejto iniciatívy stojí rumunský europoslanec Gheorghe Piperea (Európski konzervatívci a reformisti). V rozhovore pre Epoch Times vysvetľuje dôvody svojho kroku. Poukazuje na nedostatok transparentnosti zo strany exekutívy EÚ a oslabovanie demokracie v prospech technokracie.

Epoch Times: Nie je veľká pravdepodobnosť, že by Komisia pod vedením Ursuly von der Leyenovej neprežila váš návrh na vyslovenie nedôvery. Na jeho prijatie je potrebná dvojtretinová väčšina hlasov. Napriek tomu veríte, že by mohol byť schválený?

Gheorghe Piperea: Teší ma, že tento návrh na vyslovenie nedôvery núti niektorých pozrieť sa pravde do očí a možno si uvedomiť, že ich obraz nie je práve lichotivý. Som spokojný aj s tým, že som prispel k strhnutiu niekoľkých masiek.

Áno, je nepravdepodobné, že sa podarí získať dostatok hlasov na zosadenie Ursuly von der Leyenovej – to je jasné. Ale nenechajte sa zmiasť: toto je začiatok jej konca. V pondelok jej tvár prezrádzala, že si uvedomuje, že sme symbolicky vstúpili do obdobia konca jej vlády.

Môžete pripomenúť hlavné dôvody, ktoré podľa vás odôvodňujú tento návrh na vyslovenie nedôvery?

Po prvé, škandál Pfizergate. V máji rozhodol Súdny dvor Európskej únie, že odmietnutie Komisie zverejniť obsah SMS správ vymenených medzi Ursulou von der Leyenovou a generálnym riaditeľom Pfizeru, ktoré sa týkali vyjednávania o zmluvách na vakcíny proti covidu v hodnote 35 miliárd eur, nebolo opodstatnené. Napriek tomuto súdnemu rozhodnutiu Komisia naďalej odmieta tieto správy sprístupniť.

Po druhé, znepokojujúce zistenia Európskeho dvora audítorov, ktoré poukázali na nedostatočné riadenie prostriedkov Plánu obnovy a odolnosti (POO). Tento fond, určený na podporu členských štátov pri zvládaní ekonomických následkov pandémie, trpel výrazným nedostatkom kontroly a dohľadu zo strany Komisie, najmä pokiaľ ide o správne využitie a efektívne rozdeľovanie zdrojov.

Po tretie, využitie článku 122 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Ursulou von der Leyenovou, ktorý použila na obídenie Európskeho parlamentu a vytvorenie nového finančného nástroja v hodnote 150 miliárd eur v rámci svojej iniciatívy „Rearm Europe“.

Predsedníčka Komisie sa prvýkrát verejne obhajovala proti obvineniam z nedostatku transparentnosti založených na SMS správach, ktoré sú jadrom sporu s denníkom New York Times. Čo si myslíte o jej vysvetleniach pred Parlamentom?

Mnohí očakávali jasné vysvetlenia: Ursula von der Leyenová žiadne neposkytla. Obmedzila sa na tvrdenie, že komunikovala s predstaviteľmi farmaceutického priemyslu a že vyjednávania boli transparentné, pretože sa na nich údajne podieľalo všetkých 27 členských štátov. To je fakticky nepravda. Dodnes teda nevidíme žiadne ospravedlnenie, žiadnu transparentnosť ani žiadne prevzatie zodpovednosti.

Čo tie SMS správy vlastne obsahujú, ak prístup k nim je stále zakázaný? V zásade ide len o obyčajné správy, a predsa sa zdá, že ukrývajú niečo mimoriadne kompromitujúce.

Pikantné je to, že tí, ktorí v mene verejného záujmu obhajujú opatrenia vedúce k čoraz intenzívnejšiemu dohľadu nad občanmi, sami seba oslobodzujú od akýchkoľvek požiadaviek na transparentnosť.

Európa bola kedysi vzorom demokracie, slobody a inštitucionálnej zodpovednosti. Dnes sa stávame nepriehľadnou technokratickou entitou, riadenou predsedníčkou, ktorá pošliapava princípy, ktoré údajne predstavuje.

Váš návrh na vyslovenie nedôvery označila pani von der Leyenová za „nový hrubý pokus o rozkol medzi našimi inštitúciami a proeurópskymi silami“. Čo na to hovoríte?

Ursula von der Leyenová prejavila neúctu nielen voči svojim odporcom, ale aj voči samotným inštitúciám. Tento návrh na vyslovenie nedôvery zmietla zo stola, zredukujúc ho na obyčajný politický nástroj, ktorý údajne využívajú „antieurópske“ sily.

Inými slovami, odkaz von der Leyenovej znie: „Ak ste proti mne, ste proti Európskej únii, a teda nutne na strane Putina.“ Je to zákerná rétorika, ktorá pripomína leninistické taktiky: „Kto nie je s nami, je proti nám.“

Zatiaľ čo vás pani von der Leyenová obvinila z toho, že ste „podporovateľom Putina“, o Si Ťin-pchingovi mlčala. Na druhý deň predniesla prejav, v ktorom vo všeobecnosti chválila Čínu, vyzdvihujúc ekonomický model, ktorý „za päťdesiat rokov“ údajne „vytiahol z chudoby viac ako 800 miliónov ľudí“. Tiež uviedla, že nechce „odpojenie“, ale chce „stabilnejší vzťah“. Ako na to zareagujete?

Výborne, pokloňme sa teda Si Ťin-pchingovi, keďže sa zdá, že je to rešpektovaný diktátor. Ursula von der Leyenová svojím správaním a reakciami v pondelok pripomínala postoj čínskeho komunistického lídra.

Odvážila sa nás obviniť, že sme „bábky Putina“. Pripomeňme si však fakty: boli to Gerhard Schröder a Angela Merkelová v Nemecku, Nicolas Sarkozy a Emmanuel Macron vo Francúzsku, ktorí udržiavali úzke ekonomické vzťahy s Moskvou, aby zabezpečili svojim krajinám privilégovaný prístup k lacnému ruskému plynu.

Pokiaľ ide o mňa, nikdy som nemal žiadne ekonomické väzby s Putinom a nikdy ich mať nebudem. Som demokrat a zásadne odmietam jeho politický model.

V júli minulého roka právnička denníka New York Times Bondine Kloostrová dosiahla pre iného klienta prvé víťazstvo pred Súdnym dvorom EÚ v spore týkajúcom sa transparentnosti zmlúv o nákupe vakcín proti covidu-19. V ten istý deň prišiel ďalší priaznivý rozsudok pre Arnauda Duranda, ktorý nariadil Európskej komisii zverejniť klauzuly o odškodnení v týchto zmluvách. Hoci je toto rozhodnutie napriek odvolaniu na Súdny dvor EÚ už niekoľko mesiacov právne vykonateľné, európska exekutíva ho odmieta rešpektovať. Čo si o tom myslíte?

Zaujímavé je, že tieto kauzy boli posudzované v čase, ktorý umožnil Ursule von der Leyenovej zabezpečiť si druhý mandát. Táto záležitosť je ďalším očividným príkladom pohŕdania súdnym systémom a deľbou moci. Správa, ktorú to vysiela, je veľmi znepokojujúca.

Keď súd vydá rozhodnutie nepriaznivé pre občana alebo firmu, čo považujeme za samozrejmé? Že rešpektujú právny štát. Že sa podriadia rozsudku. Že ponesú následky. A čo vidíme dnes v prípade Komisie pod vedením Ursuly von der Leyenovej? Súdny dvor EÚ rozhodol. A napriek tomu žiadna odozva, žiadne rešpektovanie vydaného rozhodnutia. Nič.

Ak tvrdíte, že obhajujete transparentnosť a právny štát, musíte byť prví, kto dodržiava súdne rozhodnutia, aj keď ešte nie sú právoplatné. Je to otázka princípu. Je to požiadavka etiky. A predovšetkým je to základná podmienka dôvery v naše súdne inštitúcie.

Pripomínam: Komisia často nekompromisne kritizuje porušovanie právneho štátu v Maďarsku, Poľsku či Rumunsku… Ale keď príde na to, aby sama išla príkladom, vyhýba sa tomu.

V demokracii hodnej svojho mena je to jednoducho neprijateľné. Nemôže existovať dvojaký meter. Či už ste predsedníčkou Komisie, alebo ste radovým občanom, nikto sa nemôže stavať nad právny štát.

Pre mnohých je covidová kríza už len nepríjemnou spomienkou, ktorá sa časom vytráca. Prečo si myslíte, že by sme na toto obdobie nemali príliš rýchlo zabudnúť?

Ako profesor práva som hlboko znepokojený eróziou dôvery občanov v demokraciu, nie preto, že by odmietali jej princípy, ale pre narastajúcu nedôveru voči tým, ktorí ju majú stelesňovať a ktorí ju príliš často zrádzajú.

To, čo sme pozorovali od krízy covidu-19, je v tomto smere veľavravné. Chceli sme občanov presvedčiť, že v čase krízy je „normálne“ pozastaviť naše slobody, základné práva a náš spôsob života v mene údajnej „ochrany“. Táto ochrana však v praxi skôr pripomínala podriadenie sa autorite než skutočné preventívne opatrenie.

Na presadenie autority, ktorá je prezentovaná ako spásna, je však potrebný nepriateľ. Včera to bola vojna proti vírusu. Dnes je to napríklad boj proti zmene klímy. Tento rámec umožňuje vytvoriť atmosféru naliehavosti, ktorá ospravedlňuje obmedzovanie slobôd.

Počas pandémie covidu tento mechanizmus viedol k potlačeniu slobody prejavu. Každý odlišný názor bol označený za „dezinformáciu“. Nesúhlasné stanovisko bolo považované za ohrozenie verejného zdravia.

A čo sa medzitým dialo s bežnými ľuďmi? Zdrvení po sebe idúcimi lockdownami, administratívnymi zákazmi a nekonzistentnými pravidlami vnucovanými zhora, strácali prácu, podniky a niekedy aj dôstojnosť.

Dnes sú následky viditeľné. Čoraz väčšia časť populácie neverí vede, nie z ideologického odporu voči nej, ale z pocitu zrady. Bola nám sľúbená striktnosť. Dostali sme netransparentnosť, aroganciu, dogmu. Nemocnice zatvárali dvere pacientom bez covidu, opúšťali chronicky chorých, onkologických pacientov, ľudí s psychickými problémami. Pokiaľ ide o vakcíny, ktoré tak horlivo presadzovala pani von der Leyenová, tie boli schválené v rekordnom čase, bez dostatočného odstupu na posúdenie dlhodobých rizík, s účinnosťou, ktorá nezodpovedala sľubom. To nebola veda: to bola politická unáhlenosť.

Dnes sa už mnohí ľudia necítia byť zastúpení týmito politickými lídrami. Lídri sú uväznení v technokratickej logike a správajú sa ako nevolená elita, oslobodená od akejkoľvek povinnosti niesť zodpovednosť. Takto sa rozpadá dôvera v demokraciu. Nie pre jej základy, ale pre tým, ktorí ich podkopávajú. Ja však pochádzam z krajiny, ktorá zažila štyridsaťpäť rokov totality. Viem, čo to znamená. A nemám v úmysle sa k nej vrátiť.

Ďakujeme za rozhovor!

Článok bol preložený z francúzskej edície Epoch Times

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK